Slovenské médiá sa minulý týždeň takmer zbláznili od radosti, keď štatistický úrad zverejnil odhad minuloročného rastu HDP. Oslavné ódy na slovenskú ekonomiku sprevádzali fakt, že náš HDP rástol vlani najrýchlejšie v celej Európskej únii (s výnimkou Estónska). Ťahúňom rastu HDP je vývoz. K nemu však vo veľkej miere prispievajú firmy, ktoré na Slovensku pôsobia najmä vďaka rôznym formám štátnej pomoci (dotácie, daňové úľavy, investície z verejných zdrojov), takže vlastne ide aj o výsledok verejných, nielen súkromných investícií. A niet pochýb, že tie súkromné sa vracajú oveľa rýchlejšie než tie, ktoré pravicoví, trh oslavujúci politici, zaplatili z našich daní. Zároveň je otázne, nakoľko sú takéto výsledky udržateľné, keďže často sú dosiahnuté vo výrobe s pomerne nízkou pridanou hodnotou, a keď mzdy stúpnu na istú úroveň, majitelia takúto výrobu jednoducho sťahujú preč. Výdavky z našich daní na tzv. investičné stimuly sa nám však vracajú veľmi pomaly nielen z hľadiska príjmov štátneho rozpočtu z rastúceho HDP. Zarážajúci je rozdiel medzi minuloročným rastom HDP a rastom priemernej mzdy. Pritom nemožno zabúdať, že asi dve tretiny ľudí na Slovensku v skutočnosti zarábajú menej, alebo maximálne toľko, čo štatistiky vykazujú ako priemer. V minulom roku to bolo vyše 18 a pol tisíca korún. Lenže zatiaľ čo HDP reálne stúpol o 8,3 percenta, naše mzdy vzrástli reálne len o 3,3 percenta. Rozdiel je celých päť percent. Toto porovnanie vyjadruje, do akej miery z hospodárskeho rastu profitujú obyčajní ľudia, zamestnanci či živnostníci. A je zrejmé, že zisky z hospodárskeho rastu nie sú na Slovensku rozdelené ani trochu rovnomerne, a to je dôvod, prečo väčšina ľudí nemá dôvod jasať nad tým, z čoho sa ekonomickí analytici a niektorí politici idú zblázniť. Veľavravný je napokon aj fakt, že zatiaľ čo hospodársky rast ťahajú vývozné (výrobné) odvetvia, rast miezd bol okrem finančného sprostredkovania ťahaný najmä verejnou správou, armádou, políciou, zdravotníctvom a školstvom (posledné dve však zostávajú aj tak na chvoste). V priemysle dokonca zaznamenali takmer najnižší rast platov. Zarážajúcou odpoveďou na katastrofické scenáre dzurindovcov sú aj podobné výsledky českej ekonomiky. Tá by podľa Ivana Mikloša či Ľudovíta Kaníka mala „padať na hubu“, no podľa posledných údajov to tak rozhodne nevyzerá. HDP v ČR rástol len o dve percentá pomalšie, než u nás, čo je stále viac ako v Poľsku, či v Maďarsku, nehovoriac o priemere EÚ (2,9 percenta). Zahraničný obchod ČR skončil opäť kladným prebytkom, pričom vývoz i dovoz rástol takmer rovnakým tempom, výraznejšie sa však na tvorbe HDP podieľali investície. A čo je najzaujímavejšie, naši západní susedia dosiahli štvorpercentný rast priemernej reálnej mzdy, čo sú dve tretiny rastu HDP. V rokoch 1995 – 2006 rástol Čechom plat ročne v priemere o 4,4 percenta, Slovákom iba o 2,4 percenta. Reálne mzdy na Slovensku v tomto období klesli trikrát, v Česku iba raz. I. Mikloš vyhlásil, že v HDP môžeme za desať rokov dobehnúť západnú Európu. O tom kedy a či vôbec ju dobehneme aj platmi väčšiny zamestnancov, však nepadla ani zmienka. Autor je ekonomický novinár
