Je to práve postava Ioannisa Kapodistriasa, v ktorej sa prejavila komplikovanosť medzinárodných vzťahov na Balkáne ako vzájomného súboja Ruského a Otomanského impéria, ako aj permanentných sekundantov na tejto aréne: Anglicka, Francúzska a Rakúsko-Uhorska. Kapodistrias (Kapodistria) pochádzal zo starého kerkyrského rodu a celý život sa snažil o oslobodenie Grécka spod tureckej nadvlády. Medicínske vzdelanie získal v Padove a Benátkach, stal sa tajomníkom zákonodárnej rady (ministrom) Iónskej republiky (1802 – 1807), no diplomatická budúcnosť ho čakala na dvore ruského cára Alexandra I.
Mal dôveru cára
O tom, kedy presne nastúpil k diplomatickému zboru Ruského impéria sú rôzne informácie. Bolo to zrejme niekedy v rozmedzí rokov 1808 – 1809. Je však doložené, že už 1. augusta 1811 Alexander I. podpísal uznesenie, podľa ktorého sa Ivan Antonovič Kapodistria stal tajomníkom ruskej misie vo Viedni. Podľa roku vymenovania – 1811, nie je ťažké dovtípiť sa, akú váhu mal tento post. Knieža Metternich, vtedy minister zahraničia a prakticky hlava rakúskej vlády, nariadil polícii, aby dohliadala na činnosť rusko-gréckeho tajomníka, najmä na jeho styky s gréckou obcou. Ruské zdroje uvádzajú, že týmto okamihom sa začala vyše 20 ročná tajná vojna Metternicha proti Kapodistriovi. V časoch napoleonských vojen pôsobil Kapodistria na príkaz N. P. Rumianceva taktiež v Bukurešti, kde ho vrchný veliteľ P. V. Čičagov ustanovil za svojho hlavného vyjednávača. Jeho kancelária plnila funkciu blízkovýchodného a balkánskeho oddelenia ministerstva zahraničných vecí. Okrem iného Kapodistria vypracoval projekt usporiadania Besarabskej oblasti, ktorá v tom čase bola pripojená k Rusku. S dunajskou armádou admirála Čičagova prešiel diplomat Kapodistria od Bereziny a Nemanu. Koncom roka 1813, keď postupovala ruská armáda do Francúzska cez švajčiarske priesmyky vymenoval cár Kapodistriu za splnomocnenca pre rokovania so švajčiarskou vládou. V roku 1814 sa celá Európa zišla na delení ponapoleonovského koláča vo Viedni. Kapodistria nebol oficiálne delegovaný a začlenený do ruskej delegácie splnomocnencov, no jestvuje názor, že okrem Nesseľrodeho to bol práve on, kto plnil tie najdôležitejšie úlohy. Dôvera cára k inteligentnému a lojálnemu Grékovi sa zvyšovala, čo vyústilo v auguste 1815 do vymenovania Kapodistriu za štátneho tajomníka (stats-sekretar) a tajného radcu.
Európsky poviedenský koncert
Iniciatíva Alexandra I., ktorá viedla k sformovaniu Svätej aliancie našla svojho horlivého exekútora práve v Kapodistriovi. Spolu s grófom Nesseľrode viedol od roku 1812 rezort zahraničnej politiky, čím vznikol svojrázny zahraničnopolitický triumvirát štátu – Alexander I. – Nesseľrode – Kapodistria. Kým Nesseľrodeho považovali súčasníci aj neskorší historici za konzervatívneho diplomata, s pomocou ktorého sa Metternichovi podarilo Svätú alianciu pretvoriť na nástroj rakúskej politiky (sovietska historiografia vytýkala Nesseľrodemu prípravu izolacionistickej klímy, ktorá vyústila do porážky v Krymskej vojne), tak Kapodistria, grécky patriot, okrem snahy o oslobodenie Grécka spod tureckej nadvlády, zosobňoval zvyšky neurčitého cárovho liberalizmu. Kapodistria pritom brnkal na strunu ruskej pomoci Grécku, s cieľom prenikania ruského vplyvu na Balkán a k čiernomorským prielivom, ako aj podfarbením politických aktivít nevyhnutným éterizmom ideologicko-náboženskej pomoci všetkým pravoslávnym kresťanom v boji s moslimským sultánom.
Ťažiskom pôsobenia ruskej diplomacie, a teda aj Kapodistriu, zostával zložitý „európsky poviedenský koncert“. Len čo dozneli posledné salvy pri Waterloo a tóny „tancujúceho kongresu“ vo Viedni, nastali nezhody vo vysvetľovaní jeho záverov. Tie mali zmierniť zasadnutia ministrov zahraničných vecí, ako to navrhol Castlereagh. Systém európskej vlády sa nepáčil najmä Veľkej Británii, pretože sa približoval koncepcii jednotnej Európy, proti ktorej sa Briti vehementne stavali. Nie neznámy Henry Kissinger pri popise, zrejme svojho najobľúbenejšieho obdobia histórie diplomacie v Európe podotýka, že bol iba jeden prípad, keď boli jej ciele kompatibilné s kongresovou diplomaciou – Anglicko si počas Gréckej revolúcie v roku 1821i vykladalo cárovu túžbu zobrať pod ochranu kresťanské obyvateľstvo rozpadávajúcej sa Otomanskej ríše ako prvý krok k ruského pokusu o dobytie Egypta. No už v Aachene v roku 1818 sa Anglicko chcelo dištancovať od európskych záležitostí, Rakúsko však potrebovalo Rusko proti francúzskym „náladám“. Británia bola zasa ochotná angažovať sa v Európe, keď cítila snahy Ruska angažovať sa na Balkáne, čo zasa určite oveľa intenzívnejšie ako ktokoľvek iný, cítil práve Kapodistria.
Stupňovanie napätia
Potom, čo do kongresového systému bola prijaté aj Francúzsko, doľahlo ťažisko protirečení najmä na plecia dvoch antagonistov – starých „priateľov“ Metternicha a Kapodistriu. To sa prejavilo hlavne na jednaniach spojeneckých veľmocí v Troppau (česká Opava) zahájených 11. 10. 1820 (neskôr, v januári 1821 prenesených do Laibachu (Ľubľana)), kde sa prejavili nezhody okolo revolúcií v Neapolsku. Ciele Rakúska v Taliansku boli jasné, preto bol Kapodistria za miernejšiu reguláciu, čo by neposkytovalo Rakúsku voľné ruky na tvrdší zásah. Jeho iniciatívu však Alexander I. neakceptoval, silnela pozícia „druhého ministra zahraničia pri dvore“ grófa Nesseľrode, čo sa vyhrotilo potom, čo Rakúšania intervenovali v Neapolsku a Piemonte.
V marci 1821 v balkánskom uzle vypuklo povstanie, ktoré viedol dedič tradície dragomanov Porty Alexander Ipsilanti. Alexander I., ktorý 19. marca dostal práve v Ľubľane výzvu Grékov na vyhnanie Turkov z ich vlasti, ústami Kapodistriu o dva dni povstanie odsúdil. Aj keď to pre cárskeho ministra zahraničia nebolo jednoduché, dúfal v lepšiu konšteláciu politických hviezd na medzinárodnej scéne. Chcel sa predovšetkým vyhnúť angažovaniu Anglicka a Rakúska na strane tureckej Porty vo vzťahu ku Grécku. Aj keď sa Ioannis Kapodistrias bezpodmienečne podriaďoval cárskej politike, napätie medzi ním a Alexandrom I. sa stupňovalo. Z ruských diplomatických služieb ho uvoľnili v roku 1822. Tým sa však jeho angažovanie v politických záležitostiach ani zďaleka nekončí.
Mladý Ioannis bol ministrom v Republike siedmich spojených ostrovov v rokoch 1803 – 1806 (aj tzv. Iónska republika), čo bol vlastne prvý slobodný štátny útvar v novodobej gréckej histórii, ktorý žiaľ po podpísaní Tylžského mieru v roku 1807 pripadol Francúzsku. Kapodistria po pričlenení Iónskych ostrovov odchádza do Ruska aj vďaka dlhoročnej spolupráci s vplyvným benátskym Grékom v službách Ruska na ostrove Korfu G. D. Močenigo.
Nikdy nezabúdal na Grécko
Aj keď Kapodistria nasledujúce roky pôsobil ako diplomat v ruských službách, nikdy nezabúdal na Grécko, ktoré ako najvyspelejšia časť Tureckého impéria hlavne po neúspechu ozbrojeného vystúpenia v „podunajských kniežatstvách“ ožilo národnooslobodzovacím hnutím na Peloponéze, v častiach pevninského Grécka a niektorých ostrovoch. Po bojoch s Turkami, prerušovaním diplomatických stykov Ruska a Turecka, manipuláciami veľkej Británie, Francúzska, Rakúska a Ruska došlo nakoniec 22. marca 1829 roku k uzavretiu Londýnskeho protokolu medzi Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Ruskom, ktorým sa zaviazali k spoločnému postupu v otázkach Grécka, konkrétne jeho autonómie. O rok už bolo Grécko v novom Londýnskom protokole vyhlásené ako samostatný štát. Kapodistria po uvoľnení z cárskych služieb žil od roku 1822 v Ženeve. Toto obdobie jeho činnosti zhruba do roku 1827 nie je príliš dobre zmapované, no nie je ťažké odhadnúť smerovanie jeho snažení, hlavne keď ho dočasné národné zhromaždenie Grécka zvolilo v peloponézskom Trizine na sedem rokov za kyvernitisa – vládcu Grécka. Tridsiateho januára 1828 na palube anglickej lodi dorazil kyvernetis do vlasti aby sa ujal funkcie. Koncepcia, ktorú chcel v Grécku začať uskutočňovať, bola veľmi ovplyvnená, ako jeho umiernenými názormi, ktoré sa sformovali počas jeho pobytu v západnej Európe, tak aj praktickými politickými skúsenosťami, ktoré získal pri uplatňovaní zahraničnej politiky absolutistického ruského impéria. Ich základom bolo presvedčenie, že Gréci potrebujú okrem nevyhnutnej politickej a finančnej pomoci zo zahraničia aj centralizovaný byrokraticky a paternalisticky riadený štát… Svoje „osvietenecko-absolutistické“ predstavy začal Kapodistria okamžite uskutočňovať.
Obeť rodovej pomsty
Nebolo to však jednoduché. Novovytvorené Grécko bolo etnickým, rodovým, postotomanským a záujmovým kolbišťom. Ioannis Kapodistrias sa nakoniec stal 9. 10. 1831 v Naupliu obeťou navonok ani nie tak početných opozičných strán v krajine, ako skôr rodovej pomsty za nedodržanie sľubu, podľa ktorého mal byť prepustený z väzenia vodca peloponézskej povstaleckej samosprávy horského kraja Petros Mauromichalis. Táto vražda bola podozrivá hneď od začiatku, pretože Kapodistria sa zrejme odkláňal od „britského kurzu“. Mnohé ruské biografie Kapodistriu sa končia konštatovaním, že ho zabili ľudia spojení so západoeurópskymi mocnosťami.
Kapodistria má v ruskej histórii svoje pevné miesto. Spraviť z talentovaného Gréka, vychovaného a vzdelaného v západoeurópskom štýle, ministra zahraničných vecí v komplikovaných časoch neprestajných rusko-tureckých vojen a kongresového systému bola šikovná taktika, veď v kritický moment sa mohol z funkcie odvolať, čo sa aj stalo, aby mohol pokračovať vo svojom „gréckom“ a de facto aj proruskom poslaní. Napriek tomu, že bol cudzinec, nezostal v dejinách ruskej diplomacie v takom svetle, ako Čartorijsky, Budberg, či Nesseľrode. Prijmúc ruský pohľad na vízie Kapodistriu, mohli by sme tvrdiť, že po roku 1815 malo Rusko celkom reálne šance splniť to, o čom silní panovníci i diktátori Ruska Katarína II., Potemkin, či dokonca Stalin iba snívali – dostať Turecko z Európy, obsadiť čiernomorské prielivy, dokonca aj pravoslávny Jeruzalem – Konštantinopol, vytesniť Anglicko z Balkánu, a vytvoriť tam nie súčasný „európsky sud s pušným prachom“, ale silné spojenecké pásmo slovanských národov. Okupačné ruské jednotky grófa M. S. Voroncova boli vo Francúzsku, Turecká Flotila bola porazená, Grécko získalo nezávislosť a ruské vojská mali možnosť obsadiť Carihrad (Istanbul). Potom by zrejme nebolo hanby východnej vojny ani pádu Sevastopoľa, zničenia ruskej čiernomorskej flotily, možno by sa ináč vyvíjal kaukazský problém, nevznikla by zbytočná rusko-turecká vojna v roku 1870 a neuskutočnil by sa Berlínsky kongres. Lenže Európsky kongresový koláč sa delil medzi viacerých adeptov a história, ako radi zdôrazňujú Rusi, nemá rada podmieňovací spôsob.
Slobodomurár
V časoch keď boli v móde pestré kostýmy, vzbudzoval Kapodistria pozornosť nielen svojím vzhľadom, ale aj tým, že chodil stále v čiernom, nenosil medaily ani vonkajšie rozlišovacie znaky, ale najmä všestrannou angažovanosťou, ktorá sa interpretuje ako slobodomurárska. Svedčia o tom viaceré pramene. Vstúpil do života mladého stúpenca Arzamasu A. S. Puškina, ktorého obhajoval pred Alexandrom I. a pomohol jeho pobytu v Kišiňove, vtedajšom stredisku gréckeho revolučného hnutia hetéristov a, samozrejme, slobodomurárstva. Puškin tam pôsobil ako tlmočník z francúzštiny a zrejme vstúpil do tamojšej lóže Ovidius (založená v roku 1821, a mladý spisovateľ mal byť zasvätený 4. mája 1821). Medzi podriadených Kapodistriu patril istý čas aj jeden z najvýznamnejších ruských diplomatov a kancelárov A. M. Gorčakov. Historik V. Sacharov tvrdí, že o smrti Ionissa Kapodistriasa by viac prezradili anglické archívy a s typickým ruským akcentom dodáva: „Rusko opäť zamestnali ďalšou poľskou rebéliou, nekonečnou kaukazskou vojnou, vnútornými rozpormi, vystrašili európskou revolúciou roku 1848; krutý a nerozumný formalista Nikolaj Pavlovič v temnej spoločnosti Benkendorfa, Nesseľrode a Kankrina stratil všetko, čo pre Rusko vybojovali jeho vojaci svojim trojhranným bajonetom a gróf Kapodistrija svojou predvídavou a smelou politikou“.
Autor je publicista
Foto: Ioannis Kapodistrias
Zdroj foto: wikimedia.org
