Poznáme to aj u nás: nekupujeme produkty firmy Nestlé ani kozmetické prípravky, pri ktorých nemáme záruku, že ich netestovali na zvieratách. V bratislavskej Starej tržnici vznikol už obchodík s výrobkami „férového obchodu“ (Fair Trade) a viem si predstaviť, že nakupovať v ňom bude u niektorých čoskoro patriť k „imidžu“ rovnako, ako k nemu kedysi patrilo chodiť do filmového klubu Nostalgia a nosiť pod pazuchou veľké dosky na výkresy, aj keď v nich nijaký výkres nebol. Väčšina divákov najnovšieho dokumentárneho filmu Michu X. Peleda China Blue, ktorý sa premietal aj na bratislavskom festivale Jeden svet, si zrejme uvedomila, že na tomto trhu „dobrého svedomia“ ešte existuje diera. A možno si mnohí uvedomili, že sedia v kine v mikine s Made in China na visačke, možno sa niektorí zamysleli, čo by sa s tým dalo spraviť. Názov China Blue je slovná hračka. Hoci je v angličtine zaužívaným označením modrého porcelánu, pripomína zároveň Čínu i blues, teda clivé pocity, ktoré dali meno známemu hudobnému žánru. No a napokon, modrá je farba džínsov, ktoré sa v Číne vyrábajú. Film je totiž príbehom pätnásťročnej Jasmine, ktorá podobne ako väčšina absolventiek vidieckej strednej školy pracuje ako robotníčka v továrni na texasky v Ša-ši – najväčšom čínskom odevnom meste. Jasmine vchádza cez bránu továrne a divák takmer počuje, ako sa za ňou osudovo zavrie. Potom Peled sleduje prvé dni jej života uprostred nového prostredia. Kým úvodné scény sú rekonštruované na základe Jasmininých denníkových záznamov, zvyšok filmu je vlastne portrétom továrne, jej vzťahu ku kupujúcim zo Západu, majiteľa a manažéra pána Lama a každodennosti života mladučkých robotníčok, ktoré v nej trávia svoje životy ako v pasci. Odhaľovanie vykorisťovania je v takomto filme takpovediac samozrejmosťou, ale za zmienku stojí, ako bravúrne sa Peledovi, filmárovi zo Západu, ktorý navyše nevie po čínsky, podarilo preniknúť do bežného života dievčenskej ubytovne. Je veľkou prednosťou filmu, že divák ho vníma ako pôsobivú štúdiu jednotlivých postáv na pozadí istej neradostnej skutočnosti, a nie ako aktivistické klišé, do akého vyústi veľa podobných dobre mienených smutných príbehov. Micha X. Peled poskytol Hanne Eavesovej z filmového portálu GreenCine o svojom filme nasledovný rozhovor: Ako dlho z troch rokov zobrazených vo filme ste sám prežili v Číne? – Cestoval som tam šesťkrát, takže dohromady vari päť mesiacov. Najali ste si na čas strávený v Číne čínskych členov štábu? – Väčšinu filmu sme urobili sami. Ja sám som nakrútil asi osemdesiatpäť percent. Moja spoluproducentka Song Čchen robila aj zvuk. Zvyšok nakrútili čínski kameramani, s ktorými sme však mali smolu. Nespolupracovalo sa s nimi ľahko a niekoľkokrát ich dokonca odohnala polícia. Išlo o ilegálny projekt a polícia prišla a chcela vidieť naše dokumenty, povolenia na nakrúcanie. Kameramani museli ujsť, lebo by ináč prišli o prácu. Takže so štábom a hercami ste komunikovali predovšetkým cez Song Čchen? – Áno. Aké to bolo, keď ste sa snažili zachytiť spontánny každodenný život mladučkých robotníčok, keď ste boli sám outsider a nevedeli ste ich reč? – Trvalo dlho, kým sa trochu uvoľnili, lebo predtým sa v živote nerozprávali s človekom zo Západu. Nehovoriac o tom, že fyzicky som bol v porovnaní s nimi obrovský. Navyše sme nehovorili jednou rečou, takže to nebolo také jednoduché a nešlo to hneď. Ale ich bežný život je naozaj náročný a väčšinu času sú jednoducho unavené. Aj najesť sa musia za pochodu. Takže po chvíli bolo pre ne príliš vyčerpávajúce stále nás sledovať. Akoby na nás jednoducho zabudli a nevenovali nám viac pozornosť. Myslím, že všeobecne im zostáva veľmi málo času na premýšľanie o svojich skutočných potrebách. Song Čchen strávila veľačasu pokúšajúc sa s nimi spriateliť, niekoľkokrát ich dokonca neskoro večer, keď mali ešte stále plné ruky práce, pozvala do reštaurácie. Trávila s nimi čas a snažila sa im trošku pomáhať, aby si s nimi vybudovala osobnejší vzťah. Bolo pre vás ako pre režiséra, ktorý nakrúca v cudzom jazyku ťažké získať cit pre to, čo sa vo filme skutočne deje, či aký smer a tvar film nadobúda? – Pri strihaní som zažil niekoľko prekvapení, ale zaujímalo ma nakrúcať do veľkej miery na základe neverbálnej komunikácie bez skutočného porozumenia reči. Často som nemal ani potuchy, o čom sa práve rozprávalo. Ale čo sa týka konkrétneho konceptu a smerovania filmu, mal som o nich určitú predstavu ešte skôr, ako som začal pracovať, a spätne si myslím, že táto predstava bola správna, lebo prežila všetky neočakávané udalosti. Napríklad moja prvotná predstava bola, že hlavná hrdinka bude dievča, ktoré práve prišlo do továrne. Divák ju stretáva v jej prvý deň, keď nemá o ničom ani poňatia, je naivná a nabudená. Poďme sa pozrieť, čo sa s ňou stane. Filmy, v ktorých hlavná postava nepodlieha nejakej transformácii, nie sú zvyčajne veľmi zaujímavé. Preto som predpokladal, že dievčaťu, ktoré do továrne práve prišlo, sa s väčšou pravdepodobnosťou stane niečo zaujímavé, ako keby sme sledovali niekoho, kto tam pracoval už dva či tri roky. Rovnako som od začiatku vedel, že jednou z postáv filmu by mal byť aj majiteľ, manažér alebo iná vysoko postavená autorita továrne, aby mal divák možnosť porozumieť dianiu aj z tohto uhla pohľadu. Globalizácia je ako potravinový reťazec. Aj majiteľ je v pasci ľudí, ktorí sú ešte vyššie po-stavení ako on, a v tomto prípade sú to kupujúci zo Západu. Aj toto som chcel vo filme zachytiť. Na začiatku som požiadal Song Čchen, aby asi týždeň bývala s robotníčkami v ich ubytovni. Jej úlohou bolo pritom čo najlepšie ich spoznať a vybrať niekoľko vedľajších postáv, ktoré by sa nám do filmu hodili. Poveril som ju napríklad jednou konkrétnou úlohou: Aby našla dobrý príbeh o láske. Vedel som, že nakrúcame smutný film plný biedy, ale na také niečo sa nemôžete pozerať hodinu a pol. Všetko sú to mladé ženy, nech už žijú v akokoľvek otrockých podmienkach. Takže som si bol istý, že sa tam niečo bude diať. A čo je dobrý príbeh o láske? Taký, v ktorom sú nejaké prekážky. A Song Čchen naozaj našla dievča, ktoré jej povedalo: „Už dva roky som nebola doma a moji rodičia ešte nepoznajú môjho priateľa. A neprijmú ho, lebo jeho rodina má ešte len jednoposchodový dom a oni svoju dcéru považujú za takú krásnu, inteligentnú a usilovnú, že by si predstavovali, že sa dá dokopy s niekým z lepšie postavených rodín v meste. Ale ja mám plán: na budúci Nový rok pôjdem domov a vezmem ho so sebou. Predstavím ho rodičom a som presvedčená, že urobí dobrý dojem.“ Tento príbeh sa mi zdal zlatou baňou. Nielenže to bol dobrý príbeh o láske, ale navyše sme mali zámienku ísť sa pozrieť do dediny, ktorá ma zaujímala aj ako novinára. Chcel som pochopiť, prečo sú všetci títo mladí ľudia ochotní akceptovať také príšerné pracovné podmienky. Prečo musia z vidieka vôbec odísť? Prečo sú takí zúfalí? Keď sme navštívili dedinu a videli otca tohto dievčaťa, ako nosí zo studne vodu vo vedrách, lebo v domácnosti tečúca voda nie je, porozumeli sme tomu lepšie. Bola hlavná hrdinka Jasmine pod väčším tlakom, aby odišla pracovať do továrne, lebo bola druhým dieťaťom v rodine? – Nie, odchádzajú všetci. Väčšina rodín má len jedno dieťa, to je podmienené situáciou v Číne. Ale v továrni pracujú všetci. Na vidieku ostane len veľmi, veľmi málo mladých ľudí. Životné podmienky sú tam veľmi tvrdé a na vidieku takmer úplne chýbajú pracovné príležitosti. A tie, ktoré sú, ponúkajú ešte nižšie zárobky. Dôležitú úlohu hrá aj to, že odchádzajú všetci ostatní. Zdá sa mi, že väčšina z týchto ľudí odísť naozaj chcela. Až neskôr, keď už sú v továrni a pracujú tam, začnú to nenávidieť. Ale keď majú štrnásť (a to je vek, keď väčšina odchádza, lebo vtedy skončia strednú školu), chcú žiť tak, ako žije väčšina ich kamarátov. To k tomu veku patrí. Nechcú byť jediní, čo ostanú pozadu, nech by to znamenalo čokoľvek. Ja sám som vyrastal v krajine, kde bola povinná vojenská služba. Ako osemnásťroční sme všetci odišli na vojnu. A pretože tam šli všetci ostatní, ani by mi nenapadlo na vojnu neísť. Navyše v čínskej kultúre hrá dôležitú úlohu povinnosť stať sa dobrým synom či dcérou. Jedna z viet, ktoré mala Jasmine v denníku, hoci do konečnej verzie filmu sa nedostala, znela: „Dúfam, že budem pre svoju mamu rovnako dobrá dcéra, ako bola ona pre starú mamu.“ Spája sa to s pocitom povinnosti. Tí, ktorí by neodišli, by sa nemohli považovať za dobrých synov a dobré dcéry. Možno to znie ako hlúpa otázka, ale vlastnia rodičia týchto detí pôdu, ktorú obrábajú? – Je to trochu komplikované. Čína prechádza fázou ekonomických a politických zmien, ktorá trvá už od osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Jedným z rozhodnutí čínskej vlády je, že mestská populácia má vlastnícke práva, roľníci na vidieku ich nemajú. Keďže na svoju pôdu nemajú vlastnícke právo, sú oveľa zraniteľnejší. Často sa stáva, že prídu nejakí úradníci a vyhlásia: „Tu sa bude stavať diaľnica, budete sa musieť odsťahovať.“ Dostanú nejakú kompenzáciu, ale nakoniec ich vždy okradnú. Okrem toho si roľníci nemôžu zobrať v banke úver a ručiť svojím pozemkom, lebo naň nemajú vlastnícke právo. Takže sú vo veľmi ťažkej situácii. Za posledné roky sa vynorilo už veľa prísľubov zmien, ktoré by mali pomôcť najmä vidieckemu obyvateľstvu. Takže mnohí z mladých ľudí, ktorí odišli pracovať do továrne, sa nakoniec, keď ich rodičia zomrú, vrátia späť? – Väčšina z nich sa nakoniec naozaj vráti, keďže v meste, kde pracujú, sa nesmú usadiť. Volajú ich migrujúci robotníci. Hoci pochádzajú len zo susednej provincie, musia získať prechodné povolenie na pobyt, ktoré zas získajú len vtedy, ak sa môžu preukázať, že majú zamestnanie. Toto je ďalší zo spôsobov, ako ich má továreň v hrsti. Vedia, že keby ich vyhodili, nemôžu tam ostať – alebo lepšie povedané, ostať môžu, ale načierno. Takže keď ich polícia chytí, a pravdepodobnosť je vysoká, dostanú sa do väzenia a budú deportovaní späť domov. Možnosť zostať teda prakticky nemajú. Najväčším – a zároveň veľmi nerealistickým – snom dievčat je, že spoznajú miestneho chlapca, za ktorého sa vydajú a presťahujú k nemu. Ale také niečo sa prakticky nedeje, keďže s miestnymi obyvateľmi nemajú robotníčky v podstate nijaký kontakt. Miestni sú azda vedúci jednotlivých oddelení, ale tí sa na dievčatá dívajú zhora. Migrujúci robotníci sú občania druhej kategórie. Ich skutočný, realistickejší plán spočíva v tom, že budú domov posielať peniaze, aby si ich rodina mohla dovoliť niektoré veci, ktoré nielen zlepšia ich bežný život, ale aj ich status v dedine. Z dievčaťa sa tak stane atraktívnejšia potenciálna nevesta. Navyše si našetrí nejaké peniaze aj pre seba, z ktorých má potom veno. Napríklad dievča, o ktorom som hovoril, sa za svojho priateľa vydalo a po ďalšom roku práce v továrni sa obaja vrátili späť. Našetrili si dosť peňazí, aby si mohli kúpiť dodávku, na ktorej v súčasnosti už manžel rozváža tovar. Tak majú svoj život trochu viac pod kontrolou ako predtým. Ako ste nadviazali kontakt s podzemným hnutím práce v Číne? – Toto hnutie je naozaj hlboko ilegálne, lebo jeho členov posielajú do nápravných táborov. Nazývajú sa Prevýchova prácou (Reeducation Through Labor, RTL). Tieto tábory sú veľmi odpudivou súčasťou čínskeho systému. Hrôza týchto táborov, akých sú v Číne stovky, tkvie v tom, že človek sa do nich nedostane na základe súdneho procesu. Sudcu nikdy neuvidí a sám nemá právo zúčastniť sa pojednávania o sebe. Jednoducho ho do tábora pošlú. Takže ilegalitu tohto hnutia treba brať vážne. Skontaktoval som sa s ním prostredníctvom disidentského odborového hnutia v Spojených štátoch amerických. Uvedomili si, že tu majú príležitosť prehovoriť pred svetom, takže mi pomohli nadviazať kontakt s niektorými ľuďmi v Číne. Ale jednoduché to nebolo. Telefonovať sme smeli len z Hong Kongu a len z telefónnych búdok. Keď sme sa s ľuďmi stretli, ich telefónne číslo bolo zrazu odpojené a mnohí na druhú schôdzku vôbec neprišli. S jedným z príslušníkov tohto hnutia je vo filme rozhovor, ale musel byť anonymizovaný, z muža vidíme len siluetu a má zmenený hlas. Napriek tomu bol jediný, kto súhlasil, aby sme ho nakrútili. Keby vláda vypátrala, kto to je, hneď zajtra by bol v jednom z týchto táborov. Takže medzi rozmachom podnikania a otvorením trhov na jednej strane a posilňovaním ľudských práv a nárastom slobody na strane druhej nie je rovnováha? – Veľmi nie. O tejto téme sa veľa diskutuje. Teda o teórii, že ak ekonomicky povolíte voľný trh, prinesie to demokraciu. V Číne to nefunguje, keďže vláda naďalej úplne potláča slobodu prejavu a kontroluje politický diskurz, na druhej strane však dopustí úplne divý, neriadený kapitalizmus. Čína podpísala veľa medzinárodných dohôd a zmlúv, podľa ktorých musia robotníkom priznať právo na organizovanie, ale úplne ich ignoruje. Hovorili ste o svojej nádeji, že ľudia si prestanú kupovať odevy vyrábané v takýchto továrňach rovnako, ako sa snažia bojkotovať predaj geneticky modifikovaných potravín či kupovať len kozmetické výrobky netestované na zvieratách. Tak by dopyt a tlak zo strany zákazníka ovplyvnil trh s takýmito produktmi. Dá sa v Číne vybadať takýto trend? – V prvom rade sa nechcem stavať do pozície odborníka na Čínu. Som jednoducho len filmár. Viem, čo ma priviedlo do Číny a len k tomu sa môžem vyjadrovať s akou-takou autoritou. Ale vo všeobecnosti by som povedal, že téma práv zákazníka je v Číne ešte len veľmi nový pojem. V televízii už existuje niekoľko relácií týkajúcich sa tejto témy, ale tie sa dostanú len k urbánnej elite. V Číne neexistuje vláda zákona v mnohých oveľa dôležitejších oblastiach, ako je táto. Ale veľká kúpna sila musí tkvieť v krajinách ako sú Spojené štáty americké, v ktorých konzumenti veria, že svoju identitu si utvárajú prostredníctvom výrobkov, ktoré sa rozhodnú si kúpiť. – Film sa doteraz premietal v dvadsiatich piatich krajinách. Zaujalo ma, že všade na svete, od Bermúd po Izrael, od Nového Zélandu po Libanon či Južnú Afriku, mi vždy ľudia kladú tú istú otázku: Čo s tým môžem urobiť? Ľudia majú okamžite pocit, že tento problém sa ich týka, a to tým najpriamejším a najosobnejším spôsobom. Počul som, že jedna Škótka sa vrátila z kina a zo skrine okamžite vyhádzala všetko oblečenie s visačkou Made in China, hoci toto celkom zámerom filmu nebolo. Napriek tomu si myslím, že je to predpoklad toho, aby mimovládne organizácie jedného dňa zorganizovali všetky individuálne protesty do jednoliateho hlasu požadujúceho tovar, ktorý s takýmto vykorisťovaním nebude mať nič spoločné. Potom budú musieť existovať dodávatelia, ktorí budú takéto výrobky poskytovať, lebo to bude len reakcia na požiadavku trhu. Ak si desať percent zákazníkov želá niečo kúpiť, je to už veľká diera v trhu. Existuje mylná predstava, že oblečenie by tým veľmi zdraželo. Môj film ukazuje, že všetci robotníci spolu dostanú za výrobu jedných texasiek jeden dolár. Zamyslite sa nad tým. Ak tu zájdete ku krajčírovi, aby vám niečo ušil, koľko vás bude stáť len práca? Nemám na mysli materiál. Spolu s materiálom dostane továreň za jedny texasky štyri doláre. Keď si ideme niečo kúpiť, výdavky na výrobu toho kusu odevu sú menšie ako desať percent ceny, ktorú zaň zaplatíme. Skutočné výdavky vznikajú až potom, keď produkty odídu z továrne: Platíme za televízne reklamy, za platy zamestnancov značky, za nájomné predajne v peknej budove v centre mesta. Takže skutočnú cenu produktu neurčujú výdavky za výrobu. Povedzme, že odev získa značku garancie, že nepochádza z takejto továrne vtedy, ak jej zamestnanci pri jeho výrobe dostanú trojnásobný plat. Náklady sa zvýšia o dva doláre. A keby existovala nezávislá organizácia, ktorej by sme mohli dôverovať, že to zodpovedne preverí, možno by to zvýšilo cenu o ďalší dolár. Ale to je skutočne zanedbateľné. Som presvedčený, že ľudia, ktorí za texasky zaplatia osemdesiat dolárov a ktorým na takomto niečom záleží, by za ne zaplatili aj osemdesiattri dolárov, keby mali záruku, že nepochádzajú z takejto továrne. Redakčná úprava a preklad Zdroj:http://www.greencine.com/article?action=view&articleID=394
