Zodpovednosť za tragédiu slovenských Židov celkom prirodzene padá na hlavy ľudí, ktorí počas druhej svetovej vojny stáli na najvyšších priečkach slovenskej politickej hierarchie, alebo sa zhodou okolností či vlastným pričinením dostali do funkcií, v ktorých ovplyvňovali dej udalostí. Jozef Tiso (1887 Veľká Bytča – 1947 Bratislava) V rokoch 1898-1906 študoval na gymnáziu v Žiline a Nitre, 1906-1910 na Pazmáneu vo Viedni. Roku 1918 vstúpil do Slovenskej ľudovej strany. Roku 1925 sa stal poslancom NZ a v rokoch 1927-1929 ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Po smrti Andreja Hlinku v polovici roku 1938 predseda HSĽS, neskôr šéf vlády Slovenskej krajiny, po 14. marci 1939 predseda slovenskej vlády, 26. októbra 1939 prezident republiky. Predstaviteľ umierneného krídla HSĽS. Nedokázal sa postaviť proti radikálnemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku, vo verejných vystúpeniach schvaľoval deportácie. V apríli 1945 emigroval, no bol vydaný do ČSR. Národný súd ho roku 1947 odsúdil na trest smrti, následne ho popravili obesením. Alexander Mach (1902 Slovenský Meder – 1980 Bratislava) Študoval v rodisku a Nových Zámkoch, nedokončil štúdiá v kňazskom seminári v Ostrihome a Trnave. Venoval sa novinárskej práci, od roku 1922 sa angažoval v SĽS. Od roku 1926 pracoval v Slováku, Slovenských ľudových novinách, Slovenskom týždenníku a Slovenskej pravde. Najbližší spolupracovník V. Tuku. 1924–1929 generálny tajomník HSĽS, člen Rodobrany. Roku 1938 obnovoval Rodobranu a zakladal HG. V rokoch 1938–1945 poslanec snemu, 1938–1940 šéf Úradu propagandy. V rozličných obdobiach hlavný veliteľ HG. Od 29. 7. 1940 do apríla 1945 minister vnútra, od 17. 8. 1940 do 4. 9. 1944 súčasne podpredseda vlády, člen Predsedníctva HSĽS. Presadzoval dôslednú nacifikáciu politického systému na Slovensku, na čo využíval HG a svoju publicistickú činnosť. Organizátor perzekučného systému vojnovej SR, vrátane rasového prenasledovania a organizovania deportácií. Po vypuknutí SNP sa jeho postavenie oslabilo, napriek tomu, že vystupoval proti obnoveniu ČSR, začal pomáhať perzekvovaným. V apríli 1945 emigroval, no bol vydaný a Národným súdom odsúdený na 30 rokov väzenia, trest mu neskôr zmenili na 25 rokov. Roku 1968 bol omilostený, až do svojej smrti žil v Bratislave. Vojtech Tuka (1880 Piarg – 1946 Bratislava) Ľudovú školu absolvoval v Banskej Štiavnici, maturoval v Leviciach. Vysokoškolské štúdiá práva a štátnych vied absolvoval na univerzitách v Budapešti, Berlíne a Paríži. V rokoch 1902-1907 bol policajným úradníkom v Budapešti, potom vysokoškolským pedagógom v Pécsi, 1914-1921 profesorom právnej filozofie a medzinárodného práva na Alžbetínskej univerzite v Bratislave. Od roku 1921 sa angažoval v SĽS. Bol iniciátorom a autorom jej autonomistických koncepcií, od 1922 do 1929 šéfredaktor denníka Slovák, roku 1923 založil polovojenskú stranícku organizáciu Rodobrana. V rokoch 1925 až 1929 poslanec Národného zhromaždenia. Roku 1929 ho odsúdili na 15 rokov za vlastizradu a špionáž v prospech maďarskej iredenty. V roku 1938 sa vrátil na Slovensko, obnovil Rodobranu, stal sa čestným veliteľom Hlinkovej gardy (HG). Aktívne vystupoval v rokovaniach s nacistami pri rozklade ČSR. V rokoch 1939–1945 profesor právnej filozofie a medzinárodného práva na Slovenskej univerzite, 1940-1942 jej prvý rektor. Zároveň zastával funkciu podpredsedu HSĽS a rozličné vládne posty (27. 10. 1939 – 4. 9. 1944 premiér, od 29. 7. 1940 súčasne aj minister zahraničných vecí). Presadzoval slovenský nacionálny socializmus, viedol radikálne krídlo HSĽS, využíval svoju otvorenú kolaboráciu s nacistami na politický nátlak vnútri strany. Hlavný iniciátor rasových perzekúcií a deportácií rasovo prenasledovaných zo Slovenska. V marci 1945 emigroval, no vydali ho československým orgánom, odsúdili a popravili obesením. Anton Vašek (1905 Hrubá Borša – 1946 Bratislava) Stredoškolské a vysokoškolské právnické vzdelanie ukončil v Bratislave. Aktívny v rôznych mládežníckych a katolíckych spolkoch, člen HSĽS a HG. Od roku 1927 generálny tajomník Slovenského krajinského zväzu obcí, miest a okresov. Aktívny v publicistike, 1930–1938 redaktor a zodpovedný redaktor Zpráv mesta Bratislavy a Hlasu slovenskej samosprávy. 1939–1942 prednosta kontrolného a revízneho oddelenia Mestského úradu v Bratislave. Od 3. 4. 1942 do 1. 9. 1944 prednosta 14. protižidovského oddelenia ministerstva vnútra. Organizátor perzekúcií židovského obyvateľstva, riadil praktické a výkonné opatrenia na zabezpečenie deportácií, ideologicky a propagandisticky ich zdôvodňoval. Ako hlavný notár Mestského úradu v Bratislave od septembra 1944 do apríla 1945 otvorene kolaboroval s nemeckými okupačnými orgánmi. V roku 1946 ho Národný súd odsúdil na trest smrti obesením. Izidor Koso (1896 – 1978 Veselé nad Váhom) 1906–1914 študoval na gymnáziách vo Svätom Jure, Skalici a v sedmohradskom Temešvári. Roku 1918 absolvoval právo na Alžbetínskej univerzite – odchovanec V. Tuku. 1918–1938 pracoval na rozličných postoch v štátnej správe. Od roku 1938 až do januára 1944 bol šéfom prezídia ministerstva vnútra, 1944–1945 prednostom prezidiálneho oddelenia Úradu predsedníctva vlády. Skúsený, právne erudovaný úradník, politicky sa neangažoval. Podieľal sa na organizovaní arizácie židovského majetku, spoluautor židovského kódexu. Roku 1948 ho Ľudový súd v Bratislave odsúdil na 18 rokov väzenia. Dieter Wolfgang Wislicény (1911 Regulowken – 1948 Bratislava) Nedokončil štúdium teológie, v roku 1931 sa začal venovať politickej práci v NSDAP, od roku 1934 člen SS, od júna 1934 pracovník SD. Neskôr sa stal v RSHA zástupcom A. Eichmanna, od septembra 1941 nacistický poradca pre Ministerstvo vnútra SR a Ústredný hospodársky úrad so zameraním na riešenie židovskej otázky. Z nacistickej strany bol on hnacím motorom perzekúcií a deportácií židovského obyvateľstva zo Slovenska. V rokoch 1943 a 1944 organizoval deportácie Židov v Grécku a od marca 1944 aj v Maďarsku. V rokoch 1945–1947 vypovedal pred medzinárodným tribunálom v Norimbergu. Roku 1948 ho odsúdil Ľudový súd v Bratislave na trest smrti. Franz Karmasin (1901 Olomouc – 1970 Steinach) Zmaturoval roku 1919 v rodisku, vysokoškolské vzdelanie poľnohospodárskeho smeru absolvoval v Českom Těšíne. Od roku 1926 pôsobil na Slovensku, kde sa angažoval aj ako vodca nacistického hnutia v rámci nemeckej menšiny a funkcionár nemeckých spolkov a politických strán, najmä Sudetendeutsche Partei na Slovensku. Za túto stranu sa roku 1935 stal poslancom Národného zhromaždenia ČSR. Od roku 1937 zástupca Konrada Henleina. Po roku 1938 založil Deutsche Partei, stal sa jej vodcom. 1938–1945 poslanec snemu, zároveň štátny tajomník pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. Člen SS, agent SD. Informoval nemeckú stranu o riešení židovskej otázky na Slovensku, od roku 1940 žiadal jej radikálne riešenie, sám bol v tomto smere aktívny. Pri arizácii presadzoval uprednostňovanie záujmov príslušníkov nemeckej menšiny. V roku 1945 emigroval do Nemecka. Roku 1948 ho Ľudový súd v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. Zomrel v Nemecku ako dôchodca. Povedali, alebo povedali o nich: …odstrániť (zo Slovenska) 500 000 Židov, Cigánov, Maďarov a ďalšie rasovo menejcenné časti slovenského národa, ktoré mali byť nahradené usídlením niekoľko stotisíc nemeckých rodín. Z návrhu Franza Karmasina, jún 1940 Slovenská pracujúca pospolitosť sa dozvie o tom, aké stámiliónové hodnoty a desaťmiliónové zárobkové možnosti prešli systematicky, bez porúch do slovenských rúk. Slovenskí živnostníci, remeselníci a obchodníci boli zbavení úžasnej a rafinovanej konkurencie, ich podnikové a životné podmienky sa zlepšili. Informácia Augustína Morávka Slovenskej tlačovej kancelárii, leto 1941 Neviem, či zákroky dokážu zastaviť… bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná, a Tiso, kňaz, ktorý ho nechá konať. Domenice Tardini, zástupca Štátneho sekretariátu Vatikánu, 27. 3. 1942 Teraz je už zrejmé, že postoj Dr. Tisu na čele štátu, ako aj postoj spišského biskupa (Jána Vojtaššáka – pozn. red.) a mnohých ďalších členov kléru vo vláde a v parlamente začínajú znamenať vážnu ujmu pre cirkev. Giuseppe Burzio, pápežský nuncius v Bratislave, marec 1942 Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka?… Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? … že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu. Jozef Tiso, Holíč, 16. 8. 1942 Židov musíme vyhubiť, pretože poťahujú drôtikmi, inak nám nič nepomôže! Je zaujímavé, ako nám ten katolícky farárik Tiso posiela židov! Adolf Hitler, 30. 8. 1942
