Na začiatku sa veľmi často hovorilo, že finančná kríza, ktorá sa začala v Spojených štátoch amerických, sa periférnych krajín sotva dotkne. Hrozba nákazy mala byť najmä z dôvodu minimálnych finančných investícií do „toxických“ papierov veľmi nízka. „Afrika nie je žiadnou špekulatívnou ekonomikou. Cunami globálnej krízy sa sem dostane len vo veľmi zmiernej podobe“, vyhlásil napríklad Philippe Labon z Bolloré Africa Logistics pre Jeune Afrique.
Od východnej Ázie, a najmä od Číny, si mnohí dokonca sľubovali dodatočné impulzy rastu. Medzičasom je evidentné, že „veľká kríza” postihne aj krajiny periférie a sčasti aj industrializovanej semiperiférie. Kanály, prostredníctvom ktorých sa kríza rozširuje, ako aj miera postihnutia krízou, sa od región k regiónu menia. V článku sa pokúsime načrtnúť mapu postihnutia krízou. Je však potrebné zohľadniť, že mnoho údajov ešte nie je k dispozícii. Dotkneme sa aj politických reakcií na krízu. Dôležitá je aj otázka, do akej miery by kríza mohla otvoriť možnosti iných ciest vývoja.
Kanály rozširovania krízy Kríza, ktorá sa začala ako americká finančná kríza už v roku 2007, sa rozširuje prostredníctvom rozličných kanálov s rozdielnou rýchlosťou. Najbezprostrednejším kanálom je priama „nákaza“. V takom prípade dôjde buď k priamym platobným výpadkom pri finančných obchodoch, alebo finančné papiere, do ktorých sa investovalo, vykazujú pochybnú kvalitu a preto sa už nedajú predávať. A ak áno, tak len s výraznými zľavami. Tento druh nákazy postihol najmä finančné domy v západnej Európe, ktoré vo veľkom nakupovali „inovatívne” finančné papiere v USA. Objem pochybných pohľadávok sa vďaka kreatívnemu účtovníctvu mnohokrát ani nedá z výsledkov zistiť. Priama nákaza sa však mala v periférnych a semiperiférnych krajinách predsa len udržať v istých hraniciach z dôvodu obmedzeného počtu „inovatívnych“ cenných papierov.
Nepriamo ale finančný sektor mnohých krajín zasiahli straty západných bánk, pretože tieto začali obmedzovať tok pôžičiek medzi sebou navzájom. Pádom niektorých bánk, respektíve nevyhnutnosťou rozsiahlych podpôr pre finančný sektor od jesene 2008, vyschol medzibankový tok pôžičiek ešte väčšmi. S rastúcimi ťažkosťami refinancovania sťažujú a zdražujú banky možnosť pôžičiek pre podniky v iných hospodárskych oblastiach, ale aj pre domácnosti. Obmedzenia pôžičiek postihujú aj periférne a semiperiférne krajiny. Aj historické skúsenosti ukazujú, že súkromné pôžičkové toky sú v krízových časoch obzvlášť problematické. Portfóliové toky sa následkom krízy takisto zmenšili: z dôvodu plnenia finančných záväzkov zastavili mnohí investori svoje finančné investície vo veľkom rozsahu. Práve toto bolo popri čoraz pochmúrnejších hospodárskych vyhliadkach druhým zdrojom prepadu kurzov na burzách, nielen v USA, západnej Európe a Japonsku, ale aj na takzvaných „rozvíjajúcich“ sa trhoch Latinskej Ameriky a Východnej Ázie. Prepad cien finančných aktív zaťažuje opätovne bilancie bánk, čo ich núti k ešte väčším obmedzeniam pôžičiek a to pôsobí utlmujúco na produktívne sektory. Z dôvodu celkovej klesajúcej ochoty investorov riskovať prišlo dodatočne k sťahovaniu kapitálu rozvinutejších krajín v smere napríklad k západným štátnym dlhopisom – a čo je ironické, dokonca aj v USA.
Ďalší kanál nákazy s ďalekosiahlymi následkami predstavujú klesajúce exportné toky následkom poklesu dopytu v centrálnych krajinách. Aj keď sú krízové následky prostredníctvom tohto kanálu pomalšie ako priama nákaza vo finančnej oblasti, najnovšie údaje ukazujú prepady zahraničného obchodu veľmi výrazne.
Voči obmedzeniam pôžičiek a prepadom exportu sú obzvlášť zraniteľné najmä tie krajiny periférie a semiperiférie, ktoré už teraz vykazujú vysoké deficity bežného účtu a obchodnej bilancie, čím sa dostávajú do výraznej závislosti od kapitálových importov. „Len malá časť rozvojových krajín (42 zo 113) má silnú zahranično-obchodnú a devízovú pozíciu. Polovica vykazuje deficity bežného účtu viac ako päť percent HDP, jedna tretina prekračuje deficit desiatich percent“ konštatuje Jörg Goldberg. Historické skúsenosti ukazujú, že už deficit vo výške piatich percent HDP je nutné považovať za kritickú hranicu. Predovšetkým v následníckych štátoch Sovietskeho zväzu (okrem Ruska), vo východnej Európe, mnohých afrických, ale tiež v niektorých stredoamerických a ázijských štátoch sa táto kritická hranica prekročila. Avšak ani krajiny s výhodnejšou zahranično-hospodárskou pozíciou nie sú voči kríze imúnne.
Ďalšie pokračovanie krízy bude v štátoch s vysokým podielom obyvateľstva žijúceho v zahraničí znamenať prepad spätných platobných prevodov. V takýchto štátoch sú podobné finančné prostriedky najvýznamnejším zahraničným zdrojom kapitálu. V roku 2008 pravdepodobne zaznamenáme po mnohých rokoch stúpajúcich čísel po prvýkrát pokles. V nasledujúcich riadkoch budeme najprv analyzovať regióny s určitým stupňom industrializácie, teda semiperifériu, a potom skôr periférne regióny.
Periférny krízový oblúk Európy Ako prvú postihla nákaza americkou finančnou krízou západnú Európu. Ale následky krízy postihujú obzvlášť tvrdo aj časti východnej Európy, ktorú médiá až do jesene 2008 oslavovali ako motor rastu. Najperiférnejšie regióny východnej Európy – nástupnícke štáty Sovietskeho zväzu a južná Európa sú, s výnimkou Ruska, závislé od kapitálových importov vo veľmi vysokej miere. Dôvodom sú štrukturálne nedostatky ich ekonomík, ako aj extrémne neoliberálna hospodárska politika s hospodárskym modelom, ktorý zvýhodňuje sektor financií a nehnuteľností. Tento hospodársky model postavil do popredia dosiahnutie monetárnej stability prostredníctvom rigidného výmenného kurzu a nadhodnotenej meny. Nadhodnotená mena zlacňovala import a potláčala tak infláciu. Prudký nárast importov však zároveň obmedzoval hospodársky rozvoj. V mnohých krajinách tohto regiónu sa deficit bežného účtu – Medzinárodným menovým fondom odhadovaný na rok 2008 na 10 percent, v súčasnosti prognózuje výrazne vyššie. Rekordérom sa má stať Bulharsko s deficitom 22,5 percenta HDP. Tomuto stavu zodpovedá aj závislosť od kapitálových importov, ktoré financovali boom konzumu a nehnuteľností.
Globálna kríza však spôsobila vysychanie kapitálových tokov v danom regióne, čím sa meny dostali pod tlak. Keďže sú domácnosti a firmy mnohokrát zadlžené v zahraničných menách, sotva môžu byť pri silnom poklese domácej meny schopné plniť si splátkové povinnosti. Preto sa vyvíjajú silné snahy zabrániť znehodnoteniu domácej meny za každú cenu. Mnoho štátov uzavrelo zmluvy s MMF – počnúc členmi EÚ ako Maďarsko a Lotyšsko, až po Ukrajinu, Bielorusko a Srbsko. Tým sa MMF dostal v týchto štátoch do hry omnoho viac ako v iných častiach sveta. V Lotyšsku a tiež v menšej miere aj v Maďarsku sa na podporných balíčkoch taktiež rozhodujúcou mierou podieľa aj EÚ. V podstate ide v týchto zmluvách na jednej strane o podporu bankového sektora zväčša v zahraničných rukách, a na druhej strane o striktné znižovanie domáceho dopytu, aby sa zabránilo dopytu po importe. Tieto krátenia najväčšmi postihujú verejný sektor a zamestnancov.
Spomínané opatrenia len zvýraznia už v súčasnosti rozpoznateľné silné trendy recesie bez toho, aby niečo zmenili na príčinách silnej vonkajšej zraniteľnosti. V niektorých štátoch regiónu – v Lotyšsku, Litve a Bulharsku – už v súčasnosti dochádza k násilným protestom. Chýbajú však politické alternatívy.
Ázia – krehkosť exportných modelov V porovnaní s inými regiónmi sa ázijské ekonomiky zdajú lepšie pripravené voči potenciálnej finančnej kríze: predovšetkým národné reformy finančného trhu, ktoré sa implementovali od čias juhoázijskej krízy v rokoch 1997 až 1998, ako aj dobré fundamentálne dáta a vysoké devízové rezervy dali podnet na túto nádej, ktorá sa však najneskôr v jeseni 2008 ukázala ako falošná. Kým počas juhoázijskej krízy bola príčinou krízy vysoká závislosť krajín od zahraničného kapitálu, dnes sa osudným stáva výrazná exportná závislosť. Podiel exportu na HDP stúpol z 37 percent v roku 1997 na 47 percent v roku 2007 a ďalej rastie. Preto pochádza napríklad približne 85 percent topánok, dve tretiny textilu a takmer všetky hračky ako aj športový tovar v Spojených štátoch amerických z Ázie. Koniec konzumného boomu v USA od roku 2007 a generálne klesajúci dopyt od roku 2008 z industriálnych krajín vrátane Japonska, majú okamžité účinky na rast a produkciu.
Údaje z posledného kvartálu roku 2008 už ukazujú drastický prepad exportu ázijských rozvinutejších krajín – hodnoty z decembra 2008 preukazujú v prepočte na jeden rok pokles o 13 percent. V poslednom kvartáli roku 2008 zaznamenal HDP v Hongkongu, Singapure a Tchajwane pokles o 15 percent, pokles exportu zaznamenal v tom istom čase 50 percent – taktiež v prepočte na jeden rok. V Južnej Kórei zaznamenal prepad dokonca 21 percent, čím by sa už v roku 2008 mohol znížiť HDP o 3 až 4 percentá. Export služieb, na ktorý sa v posledných rokoch špecializovala najmä India – pri súčasnom zanedbávaní domáceho trhu – je takisto zasiahnutý klesajúcim dopytom. Aj turistický priemysel, od ktorého je napríklad silne závislé Thajsko, bude pociťovať finančnú krízu.
Dôležitým faktorom je aj pokles exportu a tiež silný pokles medziregionálneho obchodovania – napríklad hodnoty exportu do Číny z iných ázijských krajín sa v decembri 2008 nachádzali o 27 percent nižšie ako rok predtým. Popri nepriamom účinku prostredníctvom klesajúcich exportov sa finančná kríza prejavuje aj silným prepadom akciových kurzov – napríklad Emerging Market Asia Index klesol od novembra 2007 o dve tretiny. Od konca roku 2007 do októbra 2008 odtieklo z regiónu 160 miliárd amerických dolárov. Naďalej stúpajú náklady na zahraničím poskytnuté štátne aj podnikateľské pôžičky. V Indii sa navyše podniky silne zaangažovali vo finančnom sektore – podiel finančného bohatstva na celkovom bohatstve podnikateľského sektora bol v rokoch 2005 a 2006 viac než 40 percent. Nedôvera investorov viedla k odlivu kapitálu a tým aj k poklesu meny najmä z krajín s deficitom bežného účtu prognózovaného na rok 2008, ako napríklad India, Kórea a Vietnam. V protiklade k týmto štátom zaznamenali krajiny prebytku (Čína, Japonsko, Singapur) posilnenie meny, čo zostruje ich exportné problémy. V úsilí zastaviť šírenie krízy zabránením vzniku krízy v bankovom sektore drasticky zvýšili mnohé ázijské vlády výšku zabezpečenia vkladov – napríklad Kórea, Malajzia, Indonézia, Thajsko.
Preložil Peter Nedoroščík
Pokračovanie nabudúce
