Film Odtajnené dokumenty Varšavskej zmluvy odvysielaný na kanáli Rossija 1 ruskej štátnej televíznej spoločnosti vyvolal oficiálne protesty na Slovensku a vzápätí v Čechách. SNN požiadali o rozhovor politika a vedca, vedúceho autorského kolektívu projektu Ústavu politických vied SAV Alexander Dubček, jeho doba a súčasnosť, prof. Ivana Laluhu.
Ivan Laluha na prezentácii publikácie Alexander Dubček, jeho doba a súčasnosť, 19. mája 2015. Foto: Emil Polák
Rozhovor sme začali otázkou o tom, že vo filme režiséra Dmitrija Ušakova a autorky scenára Mariny Petuchovej sa hovorí, že v roku 1968 hrozil v Československu ozbrojený prevrat, ste svedok udalostí a historik, je to tak?
Pochopiteľne, že ozbrojený prevrat tu nehrozil. V auguste 1968 sem prišlo vyše pol milióna vojakov s príslušnou vojenskou technikou a nenašli ani jediného z tých, čo mali prevrat urobiť! Jedine koho chytili, bol legitímne zvolený vrcholný československý politický predstaviteľ Alexander Dubček a jeho piati spolupracovníci, medzi nimi ústavní činitelia, ako predseda československého parlamentu J. Smrkovský či predseda vlády vtedajšej Československej socialistickej republiky O. Černík. Odvliekli ich nelegitímne, v rozpore so všetkými medzinárodnými právnymi normami a spojeneckými zmluvami, strčili ich do obrneného transportéra a potom vojenským lietadlom cez Poľsko na Zakarpatskú Ukrajinu do horskej chaty, kde ich čakal neistý osud. Ale keď sa ukázalo, že masy občanov sú stále na uliciach a že sa nepodarilo zostaviť robotnícko-roľnícku vládu, prezident štátu Svoboda odletel do Moskvy a tých „hôrnych chlapcov“ z internácie priviezli na rokovania. Za celých následných 47 rokov sa nepodarilo tézu o ozbrojenom prevrate dokázať.
Vo filme vtedajší starší seržant a terajší poslanec ruského parlamentu tvrdí, že po sovietskych vojakoch strieľali…
Toto tvrdenie rozhodne neobstojí, ako účastník oných udalostí, ale aj ako historik musím povedať, že ani jeden takýto prípad nie je identifikovaný. Naopak, okolo sto občanov vtedajšieho Československa zahynulo vinou okupačných vojsk. Doteraz, dokonca ani v čase okupácie, keď Sovieti vydali tzv. Bielu knihu o antisocialistických silách vo vtedajšej ČSSR, neboli v nej také nehorázne obvinenia ako vo filme. Ten, kto film pripravil, a ten, kto film zaradil do vysielania, urobil medvediu službu tým, ktorí sa usilujú o zmiernenie vzťahov v súčasnej Európe ako aj vo vzájomných slovensko-ruských vzťahoch.
Sú dokumenty, ako sa na tému vojenskej invázie armád štátov Varšavskej zmluvy vyjadrovali sovietski činitelia?
Ešte 4. decembra 1989 vtedajší najvyšší sovietsky predstaviteľ Michail Gorbačov na prijatí predstaviteľov česko-slovenskej federálnej vlády L. Adamca a vtedajšieho novozvoleného šéfa komunistickej strany KSČ Karla Urbánka konštatoval, že vstup armád piatich štátov nebol opodstatnený. M. Gorbačov povedal: „Vstup armád piatich socialistických štátov na územie Československa v auguste 1968 nebol opodstatnený, z hľadiska všetkých teraz známych faktov, bolo rozhodnutie o vstupe vojsk chybné.“ Toto bolo prvé ospravedlnenie. V roku 1993 to zopakoval už prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin a potom tiež Vladimir V. Putin konštatoval, že Ruská federácia nesie morálnu zodpovednosť za vstup vojsk.
To sú vyhlásenia politikov, ale našlo to odraz v medzinárodných zmluvách?
V roku 1992 z iniciatívy vlády SR a zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorého som bol predsedom, sa navrhla dohoda o priateľstve a spolupráci medzi SR a RF. Slovenská strana trvala na tom, aby preambula dohody hodnotila vstup armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 negatívne, aby ho označila za neopodstatnený, ruská strana napokon s takouto formuláciou súhlasila. Obdobne sa upravovali aj ostatné články zmluvy.
Vedúci zahraničných stykov ruskej televíznej a rozhlasovej spoločnosti Piotr Fedotov vyhlásil, že my v strednej Európe sa nevieme vyrovnať s faktami, pokiaľ ide o súvislosti roka 1968…
To oni sa nevedia vyrovnať s onými udalosťami roku 1968, a preto zhromažďujú tzv. fakty, ktoré nie sú nijakým dokumentom ani tlačou či historikmi dokázané. Ako by chceli ospravedlniť svoj vtedajší počin. Nemajú dôkazy, opakujú nepravdy a rozširujú ich o nové. Faktom je, že vlády piatich štátov sa nám ospravedlnili, teda predstavitelia tých následníckych štátov, ktoré sa pôvodne v roku 1968 v rámci Varšavskej zmluvy na invázii zúčastnili. Sú to naše susedné štáty stredoeurópskeho regiónu. Spolupracujeme v rámci Vyšehradskej štvorky a aj v rámci V-4 sa vyrovnávame s vlastnými dejinami, čo je predpokladom úspešnej spolupráce vôbec. V tomto ohľade – vo vyrovnávaní sa s dejinami vlastnými a dejinami susedov – nám môže Ruská federácie len závidieť, ak nechcem otvorene povedať, že by sa z nášho príkladu, osobitne napr. česko-slovenských vzťahoch mohli poučiť.
Vyrovnali sme sa teda my s našimi dejinami?
Ak bol film v ruskej televízii niečím užitočný, tak práve tým, že je poukazom, ako sme sa my sami doma, ani v Čechách a ani na Slovensku nevyrovnali s okupáciou, nedotiahli sme do to konca pretože nikto z tých domácich kolaborantov, ktorí pozvali okupačné armády, nebol stíhaný a odsúdený. Ale, naopak, počas normalizačného režimu vyše 300 000 ľudí malo závažne obmedzené občianske a ľudské práva, pretože nezmenili postoj, okupáciu odsúdili a kvôli tomu prišli o prácu.
Film hovorí o Varšavskej zmluve ako obrannom pakte, ktorý vznikol ako reakcia na prijatie západného Nemecka len desať rokov po skončení druhej svetovej vojny do útočného paktu NATO.
Vznik Varšavskej zmluvy v máji 1955 (autorstvo film pripisuje N. S. Chruščovovi a maršalovi Žukovovi, víťazovi z čias II. svetovej vojny) bola reakcia na vývoj počas studenej vojny.
Malo vtedy NATO plán obsadenia Československa, ako to naznačuje film?
Severoatlantická aliancia NATO nemala nijaký plán obsadiť vtedajšiu ČSSR. Naopak, niektoré americké jednotky na území SRN, v Bavorsku, sa vtedy stiahli z blízkosti československých hraníc. Sovietske vedenie dopredu informovalo o invázii USA, vlastne si tak akosi vypýtalo dovolenie, súhlas USA s vojenským zásahom. Teda od prezidenta Johnsona. Ten mal len dve pripomienky, keď dostal informáciu od sovietskeho veľvyslanca Dobrynina; prvá bola, aby sa nepoužili nijaké, teda ani taktické jadrové zbrane a druhá bola, aby neboli dotknuté záujmy občanov USA v ČSSR. Keď dostal súhlasnú odpoveď, odobral sa z hlavného mesta Washington D.C. na svoj ranč v Texase. USA vtedy uznávali rozdelenie sfér vplyvu tak, ako vznikli po skončení II. svetovej vojny.
Na čo môže potrebovať dnešné Rusko film vykresľujúci okupáciu Československa v roku 1968 ako záchranu?
Vyzerá to, ako keby sa niekto chcel zapáčiť ruskému vedeniu v podpore idey, že Západ bol vždy agresorom a Východ bol vždy dobromyseľný a mierumilovný, Ako keby to vyrobili superdogmatici. Od týchto tvrdení je už len krok k tomu, aby sa dôvodilo, že Ruská federácia musela obsadiť Krym, lebo inak by tam vstúpilo NATO. Ale so sfalšovanou históriou, s falzifikáciou sa nedá ani vysvetľovať ale ani ospravedlňovať či zdôvodniť dnešná politika. A možno je v tom aj generačný problém, neznalosť základných historických faktov, udalostí novou generáciou televíznych tvorcov. Želal by som si, aby to nebolo rezídium sovietskych zvyklostí, s ktorými som mal osobnú skúsenosť aj v roku 1969. Vtedy naša ekonomická univerzita chcela obnoviť styky s kyjevskou ekonomickou univerzitou, na prvom stretnutí ma poverili, aby som povedal, ako my vidíme rok 1968, keď tu zrazu veľmi necitlivo, drsne vstal podstatne mladší pedagóg z Kyjeva a povedal, nie súdruh docent, to ja vám teraz vysvetlím, čo sa u vás v Československu v roku 1968 odohrávalo. Nuž ako si na to dnes nespomenúť…
Vedúci zahraničných vzťahov ruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti P. Fedotov vyhlásil že spoločnosť je otvorená dialógu, zúčastnili by ste sa ho?
Myslím si, že nielen ja, ale aj mnohí historici by sa diskusie zúčastnili či už priamo v Moskve alebo prostredníctvom telemostu medzi slovenskou televíziou, teda RTVS a ruskou televíznou a rozhlasovou spoločnosťou. Ale sotva k tomu dôjde, lebo tento film je cielený osobitne pre domáce publikum, na „ spracovanie“ ruského diváka a evidentne nie je pre strednú Európu. Keby sa u nás film vysielal, mal by zrejme vysokú sledovanosť, ale ľudí by len asi rozhorčil a ruskú televíziu zosmiešnil. Takéto filmy, žiaľ, prispievajú k deformovanému poznaniu vlastných dejín.
