V dňoch 20. až 22. marca navštívil Kubu Barack Obama, po 88 rokoch prvý americký prezident. Jeho návšteve, najmä tomu, čo tam povedal, sa naše médiá venovali dosť podrobne. O eseji Fidela Castra, ktorú uverejnili noviny Granma, priniesli iba stručnú informáciu. Prinášame jej plné znenie v preklade Dušana Krnáča.
„My od impéria nepotrebujeme nič. Naše úsilie je legitímne a mierové, zaväzujeme sa k mieru a bratstvu medzi všetkými ľudskými bytosťami žijúcimi na tejto planéte.
Španielski králi nám poslali dobyvateľov a pánov, ktorí zanechali svoje stopy na rančoch pridelených zlatokopom, hľadajúcich zlato v riekach – hanebný spôsob vykorisťovania, ktorého dôkazy je na mnohých miestach krajiny ešte aj dnes možné cítiť vo vzduchu.
Dnešný turizmus väčšinou ponúka prírodné krásy a kulinárske špeciality z našich morí, ale vždy sa viaže na súkromný kapitál veľkých nadnárodných korporácií, ktoré ak nedosiahnu miliardové zisky, nemajú záujem.
Fidel Castro vo Vysokých Tatrách v roku 1972 pri stolnom tenise.
Foto: Ivan Dubovský
Keďže som cítil povinnosť, dotknúť sa niektorých tém, musím dodať, hlavne pre mladých, že málo ľudí si uvedomuje vážnosť podmienok v tomto mimoriadnom období ľudských dejín. Nehovorím, že sme stratili čas, ale neváham povedať, že nemáme dostatok informácií, vedomostí a uvedomenia – ani vy, ani ja – potrebných na to, aby sme mohli čeliť výzvam dnešnej reality. Prvé čo si treba uvedomiť je, že naše životy sú len zlomkami sekúnd histórie, a ešte musíme brať aj ohľad na nevyhnutné životné potreby každého človeka.
Jednou z charakteristických čŕt tohto stavu je nadhodnotenie vlastnej úlohy a na druhej strane, existuje neobyčajne veľké množstvo ľudí zosobňujúcich tie najvzletnejšie sny.
Treba si uvedomiť, že nik nie je absolútne zlý alebo dobrý. Nikto z nás nie je dokonale pripravený pre úlohu, ktorú má zastať v revolučnej spoločnosti, aj keď my, Kubánci, sme mali to privilégium, že sme mali José Martího. Dokonca sa sám seba pýtam, či musel padnúť v boji na Dos Ríos, keď povedal „je to moja hodina“ a zaútočil na španielske vojská v zákopoch. Nechcel návrat do Spojených štátov, nebolo toho, kto by ho k tomu prinútil.
Niekto mu vytrhol niekoľko strán z jeho denníka. Kto na seba vzal túto podlú zradu, nesporne práca nejakého intrigána bez škrupuli? Je známe, že existovali rozpory medzi lídrami, ale nie nedisciplinovanosť.
„Ten, kto sa pokúsi zmocniť Kuby, ak nepadne v bitke, tak utŕži len prach z jej zeme nasiaknutej krvou, vyhlásil slávny čierny líder Antonio Maceo.
Podobne zmýšľal aj Máximo Gómez, najdisciplinovanejší vojenský veliteľ v našich dejinách.
Keď sa na vec dívame z druhej strany, ako neobdivovať pohoršenie Bonifácia Byrneho, ktorý zo vzdialenej lode, na ktorej sa vracal na Kubu, videl vedľa kubánskej vlaky inú? Vtedy povedal: „Moja vlajka je tá, ktorá nikdy nebola žoldnierska…“ a dodal najkrajšie slová, aké som kedy počul: „Aj keby bola roztrhaná na franforce, stane sa mojou zástavou… naši mŕtvi povstalci zdvihnú ruky, aby ju bránili!…“ Tieto slová zopakoval aj Camilo Cienfuegos v tú noc, keď kontrarevolucionári zo vzdialenosti len niekoľkých desiatok metrov strieľali z bazúk a samopalov, z výzbroje USA, na terasu, na ktorej sme stáli.
Obama sa narodil v auguste 1961. Od vtedy uplynulo viac ako pol storočie. Pozrime sa ako zmýšľa náš významný hosť dnes: „Prišiel som, aby sme pochovali posledné stopy studenej vojny v Amerikách. Podávam kubánskemu národu ruku na znak priateľstva.“
Vzápätí nasledovala prietrž pojmov, nových pre väčšinu z nás: „Oba (národy) žijeme v novom svete, kolonizovanom Európanmi,“ pokračoval prezident USA, „Kuba, tak ako aj USA, bola z časti vybudovaná otrokmi z Afriky. Podobne ako Spojené štáty, tak aj kubánsky ľud vďačí za svoje dedičstvo obom – otrokom aj otrokárom.“
Pre Obamu pôvodné obyvateľstvo neexistuje ani náhodou. Takisto nepovedal, že revolúcia odstránila rasovú diskrimináciu, alebo že revolúciou bol ustanovený všeobecný dôchodkový systém a platy, keď pán Barack Obama nemal ani desať rokov. Kubánska revolúcia zmietla nenávistné buržoázne praktiky najímania gangstrov a vyháňanie čiernych občanov z rekreačných centier.
Revolúcia sa do histórie zapísala víťazstvom v Angole, v boji proti apartheidu. Zabránila nukleárnemu zbrojeniu na kontinente s viac ako jednou miliardou obyvateľov. Naším cieľom bolo pomôcť národom Angoly, Mozambiku, Guiney Bissau a ďalším, zbaviť sa portugalského fašistického kolonializmu.
V roku 1961, len rok a tri mesiace od víťazstva revolúcie, ozbrojená žoldnierska armáda, s delami a obrnenou pechotou , podporovaná lietadlami, vycvičená a sprevádzaná loďami USA, zaútočila proti našej vlasti. Nič nemôže ospravedlniť zákerný útok, ktorý si vyžiadal stovky našich životov a ranených. Americké bojové lietadlá boli pred OSN falošne vydávané za kubánske povstalecké lietadlá.
Moc a vojenské skúsenosti tohto štátu sú dobre známe. V Afrike si tiež mysleli, že revolučná Kuba bude raz-dva vyradená z boja. Invázia juhoafrických motorizovaných brigád juhom Angoly sa priblížila takmer k hlavnému mestu, Luande. Tam sa začal boj, ktorý trval takmer 15 rokov. Nehovoril by som o tom, keby som nemal elementárnu povinnosť reagovať na Obamov prejav, prednesený v Gran Teatro de La Habana Alicia Alonso.
Nechcem ísť do podrobností, iba zdôrazňujem, že tam bola napísaná jedna dôstojná kapitola boja za slobodu ľudskej bytosti. Svojím spôsobom som dúfal, že Obama bude konať správne. Jeho skromný pôvod a prirodzená inteligencia boli evidentné.
Mandela bol odsúdený na doživotie a stal sa z neho velikán boja za ľudskú dôstojnosť. Raz sa mi do rúk dostala kniha o živote Mandelu a aké prekvapenie! Úvod napísal Barack Obama. V rýchlosti som ju prelistoval, stojí za to, poznať ľudí ako on.
Čo sa týka Afriky, musím spomenúť ešte jednu skúsenosť. Bol som zvedavý, odkiaľ a ako získali Juhoafričania nukleárne zbrane. Vedel som len, že nemajú viac ako 10 – 12 bômb.
Spoľahlivým zdrojom bol profesor a výskumník Piero Gleijeses, ktorý napísal skvelú knihu „Misie v konflikte: Havana, Washington a Afrika 1959 – 1976“. Napísal som mu a on odpovedal, že viac už o tom nehovoril, pretože v knihe odpovedal na všetky otázky, ktoré mu položil Jorge Risquet, vtedajší kubánsky veľvyslanec a spolupracovník v Angole. Vyhľadal som Risqueta, bol už v inej funkcii a za pár týždňov mal ukončiť ďalšie školenie. Bolo to viac-menej v čase, keď mal zakrátko pricestovať na Kubu Piero. Povedal som mu, že Risquet na tom zdravotne nie je dobre. Behom niekoľkých dní sa stalo, čoho som sa obával, Risquetovi sa stav zhoršil a zomrel. Keď prišiel Piero, už sa nedalo nič robiť. Ja som však dostal tie informácie, týkajúce sa pomoci rasistickej Juhoafrickej republiky – zbrane dostala od Reagana z Izraela.
Neviem, čo by na tento príbeh povedal Obama. Neviem, či o tom vedel a čo vtedy robil, aj keď pochybujem, že nevedel absolútne nič. Mojou skromnou radou je, aby popremýšľal o veci a nesnažil sa vytvárať teórie o kubánskej politike.
Ešte niečo dôležité:´Obama predniesol prejav, v ktorom používal tie najsladšie slová: „Je čas zabudnúť na minulosť, zabudnime na to, čo bolo, pozerajme dopredu do budúcnosti v nádeji… Nebude ľahké čeliť výzvam, ale dajme tomu čas; … moja prítomnosť tu mi dáva nádej, že môžeme robiť veci spoločne ako priatelia, ako rodina, ako susedia, spolu.“
Predpokladám, že pri počúvaní týchto slov od prezidenta Spojených štátov nám všetkým hrozil infarkt. Pritom stále trvá takmer 60-ročná nemilosrdná blokáda. A čo tí mŕtvi, ktorí zomreli v dôsledku žoldnierskych invázií, útokov na kubánske lode a prístavy, na dopravné lietadlo plné cestujúcich, ktoré explodovalo vo vzduchu a množstvo iných násilníckych činov?
Nech si nikto nerobí ilúzie, že národ tejto dôstojnej a nezištnej krajiny sa zriekne svojej slávy, práv a duševného bohatstva, ktoré dosiahol s rozvojom školstva, vedy a kultúry.
Upozorňujem, že sme schopní vyrobiť si potrebné potraviny a materiálne bohatstvo vlastným úsilím a inteligenciou nášho národa. Nepotrebujeme, aby nám impérium niečo darovalo. Naše úsilie bude legálne a mierové, pretože je to náš záväzok k mieru a bratstvu so všetkými obyvateľmi tejto planéty.“
