Hlavnou témou tohoročného 15. ročníka festivalu Mittelfest v talianskom Cividale del Friuli bola práca. Organizátori to tak nemysleli, ale dá sa to brať aj ako uznanie za úsilie, ktoré všetci ľudia okolo tejto divadelnej prehliadky vyvinuli za šestnásť rokov od jej vzniku. Zrodila sa z nadšenia po politických zmenách v strednej a východnej Európe a mala byť jednou z ukážok nových možnosti spolupráce medzi západnou a východnou časťou kontinentu. V roku 1990 sa to všetko začalo s veľkou slávou a veľkými plánmi, prišli prezidenti a ministri. Potom nastalo vytriezvenie, prezidenti a ministri mali iné starosti a festival bol odkázaný sám na seba. Pre neistotu s finančným a umeleckým zabezpečením sa jeden rok prehliadka nekonala, a tak má v roku 2006 iba 15. ročník. Vďaka vytrvalosti organizátorov a dobrej vôli mesta Cividale a kraja Friuli – Venezia Giulia festival našiel nový, reálnejší rozmer a vytrval až dodnes. Aj naši divadelníci dobre vedia, koľko námahy a peňazí stojí zorganizovať podujatie, na ktorom sa za deväť dní predstaví 44 súborov zo 17 krajín na 90 vystúpeniach. To boli čísla z posledného ročníka. Napriek neustálemu kráteniu štátnych príspevkov sa podarilo zabezpečiť bohatý program na dobrej umeleckej úrovni. A to všetko pri stúpajúcom záujme publika. V mestečku s 15 000 obyvateľmi prišlo na predstavenia dohromady 28 000 divákov. V súčasnosti je festival asi najvýznamnejšou divadelnou prehliadkou v Taliansku a zloženie publi_ka potvrdzuje, že už má svojich stálych návštevníkov nielen z Cividale a jeho okolia, ale z celého Talianska a zo zahraničia. Mesto a kraj si uvedomili, že takéto kultúrne podujatie významne pomáha aj v propagácii kultúrnych pamiatok a prírodných krás, ktoré región ponúka. Pre nás je dôležité, že festival sa udržal svoje základné poslanie, vďaka ktorému ponúka ojedinelú príležitosť konfrontácie talianskeho a stredoeurópskeho divadelného umenia. Predstavenie v kameňolome Práca zahŕňa veľmi širokú problematiku. Je to predovšetkým ekonomický a sociálny jav, no má aj svoj kultúrny a etický rozmer, na ktorý chceli dramaturgovia upozorniť, keď prácu vybrali ako tému festivalu. Práve tieto aspekty sa v globalizovanej ekonomike strácajú a čo je prekvapujúce, ani v blahobytnej spoločnosti nemusí príjem za prácu stačiť na živobytie. Aj na to poukázalo najvýznamnejšie predstavenie na túto tému, ktoré sa konalo v kameňolome. Javisko spočívalo na obrovských balvanoch a za ním sa týčila vybrúsená skalná stena. Volalo sa Rozprávanie o práci a tvoril ho melológ, hudobná skladba pre hlas a nástroje, scénické rozprávanie, piesne o práci, videoprojekcie. Hudobná skladba sa inšpirovala knihou s názvom Volám sa Roberta, mám štyridsať rokov, zarábam 250 eur na mesiac. Išlo o rozhovor so ženou, ktorá potrebuje tri čiastkové úväzky, aby zarobila sumu, ktorá nie je v našich zemepisných šírkach nezvyčajná, no v Taliansku znie hrozivo. Pre obyvateľov západnej Európy však znie hrozivo aj naša priemerná mzda. V ďalších bodoch programu sa hovorilo o odchode friulských sedliakov do fabriky v Monfalcone, o sociálnych konfliktoch v prístave Marghera, o emigrácii. Našim pravicovým umelcom by to možno pripadalo ako návrat do čias povinne angažovaného realizmu, ale tu sa o živote pracujúcich ľudí hovorilo z vlastnej vôle a zanietene. Ani pre publikum to neboli zastaralé témy: v improvizovanom hľadisku sa tlačilo vyše tisíc ľudí. Vážne sociálne problémy neboli len spomínaním na minulosť. Rekonštrukcia historických udalostí K téme práce sa viazala aj inscenácia Slnko záplavy, čo bolo oživenie slávneho obrazu Giuseppeho Pelizzu Štvrtý stav. Umelec ho maľoval desať rokov, od roku1891 do roku 1901, v roku 1902 ho vystavil na Quadrienale v Turíne, no nedočkal sa nijakého uznania ani od publika ani od kritiky. V nasledujúcich rokoch sa však obraz stal ikonou talianskeho proletariátu. Zobrazuje zástup robotníkov, ktorí sa ako záplava razia cestu dejinami. Za postavami obrazu boli konkrétni ľudia a autori inscenácie navštívili Volpedo, kde obraz vznikal, aby z archívov a z rozprávania potomkov zrekonštruovali ich osudy. Pre tri hlavné postavy v prvej línii použil maliar ako modely štyroch obyvateľov Volpeda. Pre jednu z postáv to bol tesár, pre druhú spojil murára a lekárnika a tretím modelom bola jeho vlastná žena. Inscenácia bola súčasťou tradície Mittelfestu, ktorá sa rekonštrukciou historických udalostí vracia ku skúsenosti ľudového divadla. Sem možno zaradiť aj predstavenie Bosorky z Verzegnisu, ktoré rekonštruuje epizódu z roku 1879, keď vo friulskej dedinke Verzegnis postihla davová hystéria najprv sedem dievčat a potom až štyridsať žien. Úrady si s nimi nevedeli poradiť, a tak sedemnásť z nich nechali zavrieť do blázinca v Udine. Fúga o chaose dnešného sveta Mittelfest má však aj tradíciu premiérových predstavení, ktoré sa v nasledujúcej sezóne predstavia na významných talianskych scénach. Toho roku to bola inscenácia Brechtových textov s názvom Príbehy pána Keunera, ktoré do divadelnej podoby upravili Moni Ovadia a Roberto Ando. Tohto roku, o niekoľko dní, uplynie 50 rokov od smrti tohto veľkého dramatika dvadsiateho storočia a tvorcovia predstavenia mu aj týmto spôsobom chceli vyjadriť svoje uznanie. Keuner predstavuje skrytú podobu Bertolda Brechta, sústredenú skôr na existenciálne pochybnosti jednotlivca ako na politické idey angažovaného divadla. Proti Hitlerovi bojoval na strane komunistov, ale komunistický Berlín päťdesiatych rokoch nepredstavoval demokratickú a slobodnú spoločnosť, o akej sníval. Z Keunerových myšlienok presvitá pocit odcudzenia, ktorého sa Brecht nezbavil ani na sklonku života a niektorí kritici si všimli, že tu jeho K prechádza na pôdu K Franza Kafku. Inscenácia má polyfónny charakter a súčasne ponúka niekoľko motívov. Ošarpané kulisy s množstvom otvorov naznačujú osud avantgardného divadla v minulom storočí, kabaretná speváčka na zdvihnutej rampe patrí do Brechtovho repertoáru, mechanický panák pripomína Kantorové réžie a mužský orchester v ženských šatách film Billy Wildera. Nájdeme tam aj stopy po Strehlerových inscenáciách Brechta v Piccolo Teatro v Miláne, či hlas samotného Brechta pred vyšetrovacou komisiou amerického senátu. Keunerove myšlienky čítajú v projekcii známi talianski spisovatelia, novinári či historici a celé predstavenie moderuje jeden z autorov a umelecký riaditeľ Mittelfestu Moni Ovadia. Zložité súkolie javiskového diania by sa v hudobnej terminológii dalo nazvať fúgou o chaose dnešného sveta, montážou citátov z divadelného repertoáru dvadsiateho storočia i pokusom o súčasné politické divadlo. Svetlo a tma Ďalšie dielo, ktoré malo premiéru na Mittelfeste a potom sa bude uchádzať o pozornosť divákov na Brioni, v Ľubľane a možno aj v Spojených štátoch, pripravil slovinský režisér Tomaž Pandur so svojím súborom. Venoval ho ďalšiemu tohoročnému jubilantovi Nikolovi Teslovi a nazval ho Tesla electric company. Tesla sa narodil srbsko-chorvástskym rodičom pre 150 rokmi, ale väčšinu života prežil v USA a Tomaž Pandur tam situoval scény svojho predstavenia. Dokonca väčšia časť dialógov je v angličtine. V súlade s oblasťou Teslových objavov dominuje na scéne kontrast svetla a tmy, uzavretý do pohyblivých kruhových panelov. Jeden z nich je na vnútornej strane celý pokrytý žiarivkami, ktoré za svoj zrod tiež vďačia Teslovi. Pohyb panelov otvára a zatvára priestor pre jednotlivé výjavy a zároveň vytvára ilúziu pohybu v čase. Dej totiž postupuje pospiatky, od scény zlomeného a opusteného Teslu vo chvíli smrti k jeho vedeckým i spoločenským úspechom a nevydareným obchodným kontaktom s pragmatickou Amerikou. Skupina hercov v smokingoch pripomína skôr neosobné figuríny ako konkrétnych ľudí, čo im umožňuje vystupovať vo viacerých postavách. Ich strojený pohyb, čierno biele oblečenie a pôsobenie mimo času pripomína scény z Wellesovho Občana Kanea. Ženské postavy bohatých Teslových priateliek tiež stvárňuje jedna herečka, až po záverečný obraz akejsi pramatky so žiariacou guľou v lone, ktorá môže byť žiarovkou, slnkom i počiatočným ohnivým centrom vesmíru. Štylizovaný a abstraktný obraz osudu geniálneho vynálezcu a nešťastného človeka sprevádza živý spevák dobových šlágrov. Zhnusenie z hlúposti Popri týchto dvoch rozsiahlejších divadelných projektoch mohli diváci na Mittelfeste vidieť viacero zaujímavých predstavení intímnejšieho charakteru. Hneď v úvodný deň to bol pôsobivý prednes textu Imre Kertézsa Kaddiš za nenarodené dieťa. Na prázdnej scéne sa herec a režisér Ruggero Cara mohol spoliehať len na svoj hlas a na Kertézsov text. Obe zložky boli dosť silné na to, aby na divákov hlboko zapôsobili. Kertész patrí k menšine, ktorú tvorí jeden človek, ako ho charakterizovali pri udeľovaní Nobelovej ceny, a svoju osamelosť a sklamanie z ľudského rodu vyjadruje tichým hlasom modlitby. Aj Peter Handke patrí k menšine, ktorú však tvorí početnejšia skupina ľudí nespokojných so svetom a svoju výlučnosť a hnev dávajú ostatným najavo poriadne nahlas. Ako hlavná postava poslednej Handkeho hry Podzemné blues. Na ceste podzemnou dráhou (ktorá môže byť aj dráhou životnou) vykričí náhodným spolucestujúcim svoje zhnusenie z hlúposti, povrchnosti a zbytočnosti života. Za hlúpych, povrchných a zbytočných pokladá pravdaže aj spolucestujúcich, kým sa neobjaví rovnako divoká žena, ktorá mu s takou istou vehemenciou vykričí jeho vlastnú prázdnotu. Pred talianskym publikom si takto zanadávali Handkeho krajania z NeueBuehne z Villachu v réžii E. J. Rippmanna. Rovnako agresívne, no skôr voči sebe ako voči ostatným, prejavili svoju osamelosť a neschopnosť komunikácie dvaja protagonisti z hry francúzskeho dramatika Bernarda-Mariu Koltésa V samote bavlníkových polí. Mittelfest je známy tým, že hľadá miesto pre divadlo aj mimo javiska. Pre túto hru si režiséri A. Bianco a V. Liberti vybrali jeden z barov v Cividale, aby poéziu a alegóriu Koltésových slov vystavili bezprostrednej konfrontácii so životom. Nitrania obstáli so cťou Medzi intímnejšie inscenácie s málo hercami, ktorí chcú hovoriť skôr o tom, čo sa deje v ich vnútri ako okolo nich, sa zaradila aj hra I. Bauersimu Norway, today, s ktorou sa v Cividale predstavilo Divadlo A. Bagara z Nitry. Autor i režisérka V. Fekete vniesli do tragického nihilizmu hier s podobnou témou bezradnosť mladosti. Uznaním pre kvalitu nitrianskeho predstavenia bolo, že ho organizátori zaradili na záverečný deň festivalu. Nevýhodou takéhoto uznania je, že sa ocitne v konkurencii populárnych podujatí, ktoré sa na vyvrcholenie festivalu organizujú pre široké publikum. Nitrania však aj v tejto konkurencii obstáli so cťou. Mittelfest nie je len divadelnou prehliadkou, ale kultúrnym festivalom, kde sa predstavujú viaceré umelecké žánre. Dlhoročnú tradíciu bábkarských predstavení, do ktorej sa veľmi dobre zapísali aj slovenskí umelci, teraz v Cividali predĺžili bratia Formanovci z Čiech s Barokovou operou. S kvalitným baletom prišli tradične naši susedia z Maďarska. Choreograf Pál Frenák so svojím súborom predstavil Chlapcov a dievčatá v náročnej kompozícii o ťažkostiach dospievania medzi chlapcami a skrytých snoch medzi dievčatami. Menej dramatické a tanečnému divadlu bližšie bolo predstavenie skupiny Corte Sconta z Milána. Svoje vystúpenie nazvali Kol, čo je starohebrejské slovo vyjadrujúce zvuk, ľudského hlasu i prírodných javov, vibrovanie života v rôznych podobách. Slovinský choreograf Branko Potočan si v Hrdzavých trúbkach zaspomínal na vystúpenia cirkusantov z jeho detských rokov. Dialógom na scéne medzi riaditeľom festivalu Moni Ovadiom a spisovateľom Claudiom Magrisom si Mittelfest pripomenul 150. výročie narodenia Sigmunda Freuda. Nezabudol ani na 250. výročie narodenia W. A. Mozarta, ktorému venoval koncert a baletné vystúpenie. Bohatý program, pozoruhodná umelecká úroveň a objavnosť mnohých predstavení na 15. ročníku Mittelfestu potvrdili, že si svoje miesto v kalendári európskeho kultúrnehoživota plne zaslúži.
