Vo februári 2007 sa Marina Sitrinová zhovárala s Johnom Hollowayom o nových sociálnych hnutiach v Latinskej Amerike, o moci, štáte a prefiguratívnej politike. Rozhovor je pokračovaním diskusie na rovnaké témy, ktorá sa začala už v roku 2004. John Holloway je írsky právnik, sociológ a filozof venujúci sa zapatistickému hnutiu v Mexiku, kde žije od roku 1991. Zaoberá sa predovšetkým ľudovými hnutiami v Latinskej Amerike, ale aj v Juhoafrickej republike a je členom antiglobalizačných hnutí v Európe a Severnej Amerike. Medzi jeho najvýznamnejšie knihy patria: State and Capital: A Marxist Debate (Štát a kapitál, marxistická diskusia, 1978); Open Marxism: Emancipating Marx (Otvorerný marxizmus: emancipácia Marxa, 1995); Change the World Without Taking Power (Zmeň svet bez prevzatia moci, 2002). Momentálne vyučuje na Autonómnej univerzite v Pueble v Mexiku (Benemérita Universidad Autónoma de Puebla). Marina Sitrinová je mierová aktivistka, učiteľka a spisovateľka, autorka knihy o moderných ľudových hnutiach v Latinskej Amerike Horizontalism: Voices of Popular Power in Argentina (Horizontalizmus: Hlasy ľudových hnutí v Argentíne). S Johnom Hollowayom sa zhovárala Marina Sitrinová Náš posledný rozhovor sme viedli v roku 2004. Vtedy sme sa sústredili predovšetkým na otázku štátnej moci a obzvlášť na jej neprevzatie. Kládli sme dôraz najmä autonómne sociálne prevraty, ktoré prebiehali a stále prebiehajú v Latinskej Amerike. Dnes mnohí trvajú na tom, že v Latinskej Amerike sa odvtedy veľmi veľa zmenilo. Mám pritom špeciálne na mysli sedem „ľavicových“ vlád, ktoré momentálne formálne vládnu, od Bolívie a Venezuely až po Ekvádor či Nikaraguu, a v súvislosti s ktorými sa zvykne hovoriť o tom, že momentálne vládne „ľavica“. Je zmena, o ktorej sa toľko hovorí, naozaj reálna? Spočíva zásadný presun vo formálnej moci, ako to opisuje najviac politických komentátorov? Mal by to byť vôbec východiskový bod nášho rozhovoru? – Áno, myslím si, že je to dobrý odrazový bod. Nežijeme v bezútešnom období. To je možno to najdôležitejšie. Niektoré listy priateľov z Európy sa jednoznačne priamo odvolávajú na argument Johannesa Agnoliho, že v beznádejných časoch ako je ten náš súčasný je dôležité udržovať pri živote práve subverzívne myšlienky. Ak však žijete v Latinskej Amerike, je celkom očividné, že neprežívame žiadne beznádejné obdobie. Život je možno neradostný, vyvoláva strach (momentálne predovšetkým v Mexiku), ale nie je bez vyhliadok; naopak, je plný rozrušení, plný zápasov a plný nádejí. Význam vzostupu „ľavicových“ vlád spočíva v tom, že odzrkadľuje silu zápasov na celom latinsko-americkom kontinente, a to je veľmi podstatné. Hovorím o „odzrkadľovaní“, ale tieto vlády sú aj odpoveďou na pribúdanie sociálnych bojov, veľmi komplikovanou a protirečivou odpoveďou. Vo všetkých prípadoch ide o pokus tento zápas kontrolovať, dať mu štátnu formu, čo prirodzene znamená prehĺbenie týchto zápasov a snahu o jeho usmernenie v organizačných formách, ktoré by boli kompatibilné s narastaním kapitálu. Niektoré z tých „ľavicových“ vedení sú veľmi často reformistické a represívne (Argentína, Brazília, Uruguaj), niektoré – napríklad Venezuela – sú evidentne skutočne pokusom o komplexnú štátnu reformu, o otvorenie sa skutočnej kontrole zdrojov. V tom, nakoľko to môže fungovať od vnútra štátnych štruktúr a od vedúcich osobností konkrétnych organizácií som veľmi skeptický, ale celkom určite je cesta venezuelskej vlády doteraz oveľa zaujímavejšia, ako sa očakávalo. Skutočný význam „ľavicových“ vlád teda nie je fasáda, ale že za tou zdanlivou fasádou vrie celý svetadiel. Rada by som ďalej hovorila o tomto „vrení“ na latinskoamerickom kontinente a o tom, kde to vrie najväčšmi. Súhlasím, že skutočná inšpirácia Latinskou Amerikou sa dnes ukrýva za povrchom „ľavicových“ vlád, konkrétne v sociálnych hnutiach. Obzvlášť mám na mysli kedysi len autonómne hnutia, od hnutia zapatistov a APPO v Mexiku (Asamblea Popular de los Pueblos de Oaxaca – Ľudový snem národov Oaxacy) až po Coordinadora del Agua y por la Vida (Koordinátorstvo pre vodu a pre život) v Bolívii, autonómne hnutia nezamestnaných robotníkov v Argentíne a o stovkách teraz už opäť získaných a obsadených pracovných miest nielen v Argentíne, ale aj v Brazílii, v Uruguaji, Paraguaji, Čile a tak ďalej. Aké dôsledky majú podľa vás nové „ľavicové“ vedenia na tieto prevažne autonómne hnutia? Umožňujú im viac priestoru? – Nie, nemyslím si, že im otvárajú viac priestoru. Možno síce pre tieto hnutia umožňujú väčší priestor, tlačia ich však k iným spôsobom presadzovania sa, a to k takým, ktoré väčšmi zapadajú do celkového systému. V najlepšom prípade sa uskutočňuje akési vyvlastnenie revolúcie: vlády uskutočňujú mnohé z cieľov hnutia, robia tak ale v mene hnutia a tým ho vlastne nútia k pasivite alebo k lojálnej podpore vlád. Tento pocit som nadobudol napríklad v Bolívii. Vláda Eva Moralesa celkom určite predstavujeme významný prelom v porovnaní s predchádzajúcimi vládami, presadzuje požiadavky hnutí, ktoré sa zaslúžili o pád predchádzajúcich prezidentov, presadzuje ich však vo veľmi zjemnenej forme. Sociálnym hnutiam sa tak ponúka voľba medzi bezvýhradnou lojalitou vláde alebo úplnou marginalizáciou. To, čo sa teda odohráva, je privlastňovanie si a zjemňovanie revolučných hnutí. Myslím si, že sa to pravdepodobne vzťahuje na všetky skutočne ľavicové vlády, a keď vravím „ľavicové vlády“, rozumiem tým tie vlády, ktoré skutočne vznikli zo samotných hnutí. V iných prípadoch, medzi ktoré patrí napríklad Argentína, sa vláda nevytvorila priamo zo sociálnych revolučných hnutí, ponúka im však liberálnejšiu odpoveď, ako to robili predchádzajúce vlády. Je teda lepšie mať ľavicovo orientovanú alebo pravicovo orientovanú vládu, alebo je to v podstate jedno? Podľa mňa je zväčša a vo všeobecnosti lepšie, ak sa vlády orientujú doľava, aj keď to neplatí za hociktorých okolností. V prípade Mexika sa domnievam, že Andrés Manuel López Obrador (mexický politik, člen Strany demokratickej revolúcie – Partido de la Revolución Democrática) by mohol byť menej represívny a deštruktívny, ako sa prejavuje Calderónova vláda (Felipe de Jesús Calderón Hinojosa, súčasný mexický prezident). Celkom určite by sa však začal proces vyvlastňovania a privlastňovania si revolučného hnutia, zmena hnutia orientujúceho sa na autonomistické požiadavky na vládu, ktorá by údajne konala v mene tohto hnutia. Je preto dôležité uchovať si vlastnú logiku a organizačnú formu bez ohľadu na zafarbenie vlád. Ako sa to však dá docieliť? Ako by to malo vyzerať? Viem, že je to otázka, ktorú si kladú ľudia v rozličných hnutiach a kladú si ju vzájomne. Už pred voľbou „ľavicových“ vlád sa mnoho ľudí pýtalo, ako bude môcť pokračovať ich organizácia na báze ich osobných možností a času. Teraz sa to pýtajú oveľa nástojčivejšie. Aké možné cesty predpokladáte? Uvediem príklad. V 90-tych rokoch minulého storočia začala v Argentíne fungovať skupina HIJOS (Deti) vyformovaná z detí zmiznutých osôb. Diskusiu posunuli od obyčajnej diskusie o diktatúre na diskusiu o celej komunite a tým spôsobom skoncovali s myšlienkou nevmiešavania sa do problému (no te metas). HIJOS je horizontálne štruktúrovaná sieť pracujúca samostatne a mimoriadne aktívne. Počas uplynulých rokov vyzvala vláda Cristiny Fernándezovej de Kirschner členov hnutia HIJOS, aby sa zúčastňovali na procesoch, na ktorých by mohli byť mnohí ľudia usvedčení z vrážd a iných zločinov z obdobia diktatúry. Jeden z paralelných problémov je aj ten, že na to musia voliť zástupcov a musia sa prijímať rozhodnutia okamžite, bez predchádzajúcich dohovorov s celou skupinou. To je výzva pre horizontálne vzťahy a samoorganizáciu, ktorá sa im podarila uskutočniť. Iný druh takýchto výziev môžeme vidieť v Bolívii, kde sa autonómne hnutie, bojujúce o ustanovujúce zhromaždenie momentálne ocitlo v izolácii, pretože nespĺňa kritériá štátu na účasť. Nemôžu sa teda podieľať na tom, čo oni sami iniciovali a čo priamo rozvinuli. Čo sa dá robiť? Ako si môžeme naďalej vytvárať vlastný priestor a čas? – Na túto otázku je vždy ťažké odpovedať. Jedna vec je povedať, že svet prostredníctvom štátu nezmeníme, a to sa mi zdá celkom očividné. Ale len veľmi ťažko sa dá konštatovať, že si so štátom nevybudujeme žiadnu spoluprácu. Som profesorom na štátnej univerzite a veľmi veľa ľudí ako ja poberá od štátu aspoň nejaký príjem. Nejde teda o akúsi „čistotu“, pretože tá v kapitalistickej spoločnosti vonkoncom neexistuje. Preto je dôležitejšia otázka, ako zaobchádzame s implikáciami našich kontaktov so štátom, ako bránime tomu, aby sme sa ako organizačná forma nestali súčasťou štátu. Takisto je dôležité pýtať sa, či by mali hnutia od štátu prijímať vôbec nejakú podporu. Zapatisti (ktorých veľmi otvorene obdivujem) zastávajú stanovisko, že od štátu neprijímajú vôbec žiadne subvencie. Vzhľadom na situáciu v Chiapase majú pravdepodobne pravdu, ale tento ich postoj spôsobuje biedu niektorých z ich podporovateľov, ktorá sa dá mimoriadne ťažko znášať. Piqueteros de Solana (argentínske hnutie nezamestnaných robotníkov), ktorí majú takisto moju úctu, zas prijímajú podporu v nezamestnanosti, že jednoducho prispievajú časťou niečoho, čo sami získali ako robotníci alebo robotníčky, musia však nad peniazmi udržiavať kolektívnu kontrolu. Dôležitý je tak možno ani nie tak obsah rozhodnutia, či peniaze prijať alebo nie, ale ako s tým rozhodnutím zaobchádzať – či ako s horizontálnym a reflexii neprestajne vystaveným rozhodnutím – a tým pádom ho chápať ako zápas o udržanie skutočne horizontálno-demokratickej kontroly nad celým procesom. Tak by som vnímal aj príklad so skupinou HIJOS, ktorú ste spomenuli. Prípad Bolívie je celkom iný, vnímam ho skôr ako súčasť privlastnenia si revolúcie, ako som už hovoril. Stále sa však môžeme pýtať, ako proti tomu privlastňovaniu bojovať. Aké môžu byť tie spôsoby? Ako jednu z výziev vnímam to, že štát zabezpečí priestor na diskusiu. Bolívijský štát navrhuje určité opatrenia, ktoré by boli pre obyvateľstvo pozitívne a vyzýva ich aj k účasti na zmenách. Bolo by teda vhodné prijať túto ponuku? Ak sa toho zúčastníme aj v tej najhorizontálnejšej forme ako spoločnosť alebo ako kolektív, diskusiu bude stanovovať tak či onak štát. Východiskový bod rozhovorov je teda vždy štát. Ako si môžeme uchovať horizontálny princíp, ak je vopred stanovený priebeh rokovaní? Vy ste napríklad členom autonómnej komunity pri Cochabambe v Bolívii, ktorá má už veľa členov. Tieto komunity zrejme diskutujú o prepojení svojich štruktúr ako aj o o alternatívnych výmenných formách. Vláda Eva Moralesa teraz navrhuje zoštátnenie zdrojov tejto komunity. Ako sa dá aj naďalej autonómne organizovať a zároveň reagovať na štát? Dajú sa tie dve veci zlúčiť? Čo podniká autonómna komunita na to, aby ju nepohltili zdanlivo dobré úmysly štátu? Môže si so štátom vytvoriť vzťah, v ktorom si ešte dokáže udržať svoju autonómnosť? A nakoniec, keď sa už aj naďalej rozhodne organizovať autonómne a nepripustiť prienik štátnej agendy, ako vysvetlí komunita ostatným zložkám spoločnosti, prečo ignoruje agendu štátu, keď sú vládne úmysly pre ňu aspoň zdanlivo také pozitívne? – Svojimi otázkami usmerňujete priebeh tohto rozhovoru. Keby sa mi tie otázky nepáčili, jednoducho by som ich nemohol ignorovať, a odpovedal by som jednoducho tak, že opäť prichádza reč na moju agendu. Rozhovor má vždy dve stránky. Keď mi poviete, že v našom mene znárodníte napríklad plyn, potom poviem: „Prečo nie, ale ak sa tak má stať v našom mene, potom nám prenechajte aj jeho spravovanie.“ Skutočným problémom je skôr forma, ak obsah, a v politike je dôležitejšie pýtať sa „Ako“ a nie „Čo“. Tento princíp musíme neprestajne zdôrazňovať. Hlavný problém s Evom Moralesom či Hugom Chávezom ani tak veľmi netkvie v tom, čo robia, ale vo forme, spôsobe, akým to robia, teda s ich konaním prepojená organizačná forma. Inými slovami, náš vzťah k štátu nie je namierený len proti nemu alebo mimo neho, ale oboje. Pre nás znamená autonómia jedine to, aby sme mohli konať nezávisle od štátu s čo najväčším dôrazom na samostatnosť, a popritom pokračovať vo vlastnom projekte, ktorý treba chápať ako hnutie vymedzené voči štátu. Rôzne protirečivé a nekoherentné hnutia či totálny exodus nič nevyriešia ani neprelomia. V čom vidíte tento zlom? Či lepšie povedané zlomy, ktorým sa súčasne niečo podarí? – Všade. Pre mňa je to otázka pohľadu, jednoducho otvoriť oči a prestať vnímať svet zorným uhlom predchádzajúcich systémov, ale v odopretí poslušnosti. „Proti“ a „pomimo“ vnímam ako silu vzdoru a tvorby: „Nie, nebudeme robiť to, čo od nás očakáva kapitál, budeme robiť to, čo považujeme za dôležité a žiaduce.“ Zapatisti hovoria: „Ya basta! Stačilo! Dosť bolo utláčania, budeme pokračovať našou vlastnou cestou, sami si vytvoríme Juntas de Buen Gobierno (Výbory dobrej vlády), vybudujeme si vlastný zdravotnícky a vzdelávací systém. A budeme vyžarovať aj smerom von a bude nás počuť, nebudeme už len uzatvoreným izolovaným autonómnym územím, budeme trhlinou v súčasnom vládnom systéme, trhlinou, ktorá sa bude čoraz väčšmi rozširovať.“ Existujú samozrejme aj iné žiarivé príklady. Niekedy skrátka ľudia musia zobrať veci do vlastných rúk, pretože jednoducho ani nemajú inú voľbu, pretože štát akoby ani neexistoval. Bol to napríklad El Alto v Bolívii, kde sa v posledných rokoch pevne ukotvená tradícia samosprávy stala dôležitým zdrojom sily hnutí odporu – aj v tom prípade nešlo o autonómiu, ale o trhlinu vo vládnucom systéme. Niekedy sa to deje v oveľa menších rozmeroch, napríklad že sa stretne malá skupina ľudí a od toho momentu sa rozhodne venovať život tomu, čo považuje za naozaj dôležité, či už ide o zadováženie pôdy alebo otvorenie alternatívnej kaviarne. Napríklad tu v Pueble existuje pekná zapatistická kaviareň Espiral 7, ktorá sa stala stredobodom širokosiahleho hnutia. Inokedy je to celkom obyčajný spôsob: jednotlivci alebo skupiny kamarátov sa rozhodnú neprispôsobiť svoje životy diktátu peňazí, ale vytýčia si vlastnú cestu a agendu. Možno ide v podstate len o to, aby sme napĺňali svoj vlastný plán. Kapitalizmus funguje ako systém príkazov, čo musíme robiť. Vzoprieť sa voči tomu znamená povedať: „Nie, to my budeme určovať, čo budeme robiť, my si vytvoríme svoj vlastný plán.“ Inými slovami, v rámci hnutia proti a mimo štátu chceme, aby „mimo“ stanovilo pokiaľ možno čo najväčšmi smer a rýchlosť na akcie „proti“. Prirodzene, v praxi to môže byť pomerne zložité, ale najväčším problémom ľavice je zrejme to, že väčšinu času nechávame určovať peňažné čiastky na agendu a potom utekáme a protestujeme. Napríklad pre hnutie Otra Campaňa (Iná kampaň) znamenala represia v Atencu to, že vláda prakticky okamžite opätovne získala prakticky celú kontrolu nad ich agendou, a to v okamihu, keď sa subcomandante Marcos rozhodol prerušiť svoju cestu po krajine. Boj proti represiám samozrejme bol a stále je rozhodujúci, pre nás je však nadovšetko dôležité nestratiť vlastný rytmus v našom odboji. To sa zapatistom až doteraz vo veľkom celkom dobre darilo, a to je napríklad jeden z javov, na ktorý kladú veľký dôraz napríklad Piqueteros de Solana, jedna z najvplyvnejších skupín tzv. piqueteros v Argentíne. Vo chvíli, ako sa začneme sústrediť na tieto aktivity vzdoru, na tieto trhliny vo vládnucom systéme, vtedy sa začne meniť aj samotný obraz sveta. Začali sme ho vnímať (nielen) ako svet vlád, ale ako svet plný odopierania poslušnosti a tvorby, plný dôstojnosti. Mnohí vedci, a najmä tí, ktorí píšu po anglicky, sa k horizontálnym hnutiam v Latinskej Amerike stavajú veľmi kriticky. Tvrdia, že tieto hnutia sú v dôsledku nedostatočného chápania spoločenských tried a moci pomýlené, a že tieto kategórie ani nie sú ochotné pochopiť. Tí istí ľudia, napríklad James Petras alebo Tariq Ali píšu o víťazstve ľavice a vo väčšine prípadov celkom ignorujú, čo mnohí ľudia od týchto hnutí skutočne očakávajú alebo čo presne robia. Ja to vnímam ako jednostranné, úzkoprsé a historicky nesprávne, ako niečo, čo nás vracia naspäť do obdobia 60-tych až 90-tych rokov. Sú to však články, ktoré číta väčšina ľudí, ktorí sa z nich chcú dozvedieť, čo sa vlastne v Latinskej Amerike deje. Myslíte si, že to hnutiam odporu škodí? – Vo všeobecnosti som za širokú predstavu pojmu „druh“, „súputník“, teda de facto „súdruh“, aby sme sa takto označovali všetci, ktorí vravíme „nie“ kapitalizmu. Niekedy je však ťažko udržať pravý zmysel slova. Súhlasím, že v súvislosti s procesmi, ktoré sa v Latinskej Amerike odohrávajú, prevláda vo verejnosti aj v odborných kruhoch pomerne veľká slepota, čosi ako zúfalé úsilie zaradiť dnešné zápasy a boje do doteraz zabehaných schém, ktoré do ľudí, a najmä mladých ľudí, naočkovali rôzni komentátori. Ako keby mali klapky na očiach, ktoré im neumožňujú vidieť jasne. Pre nich spolu s Hugom Chávezom, Evom Moralesom a niekedy dokonca Cristinou Fernándezovou de Kirschner či Lulom da Silva automaticky vyhrala ľavica a vôbec nevidia či nechcú vidieť, že tieto volebné úspechy sú v najlepšom prípade extrémne protirečivé zložky veľmi skutočného a výrazného vzostupu nespočetných zápasov a bojov Latinskej Ameriky. Bezpochyby potrebujeme oveľa viac takých kníh, akými je aj vaša kniha Horisontalism: Voices of Popular Power in Argentina (Horizontalizmus: hlasy ľudových hnutí v Argentíne), aby sa ľudia dozvedeli, čo všetko sa v skutočnosti deje a čo ľudia robia, myslia si a hovoria. Mnohých z tých, ktorí čítajú aj tento rozhovor, vznikajúce hnutia vo svete, ale obzvlášť v Latinskej Amerike veľmi inšpirujú, niektorí už začínajú alebo začali premýšľať – no dobre, ako sa mám teda správať proti štátu a mimo štátu? Čo to vlastne znamená a ako by to mohlo vyzerať? Mal by som sa na dlhší čas pripojiť k niektorému z autonómnych hnutí? Čo odpovedáte tým, ktorí vám kladú podobné otázky? – Dokonalý recept na to samozrejme neexistuje. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí dlhodobo žili v zapatistických spoločenstvách a vždy na mňa veľmi zapôsobia nielen oni, ale aj všetko, čo prežili a čo sa naučili. Podľa mňa je pravdepodobne najdôležitejším bodom samotný zapatistický princíp, ktorý hovorí, že treba vychádzať zo situácie, v ktorej sme, bojovať za transformáciu toho, v čom sa nachádzame; takže nielen zakladať a budovať hnutia (hoci i to môže byť dôležité) ale najmä sa pokúšať o presadzovanie vlastnej agendy. V marxistickej terminológii to znamená bojovať za úžitkovú hodnotu proti cene, vzdorovať abstraktnej práci a presadzovať kreatívne a potrebné skutky. Pritom je najdôležitejšie pozerať sa okolo seba a poznávať, učiť sa, vnímať a reflektovať všetky spôsoby, akými už ľudia v dejinách bojovali proti kapitálu a mimo kapitálu, ako bojovali za dôstojnosť svojho každodenného života. Najdeštruktívnejšou myšlienkou ľavice je pocit, že sme výnimoční, že sme iní. Ale nie je to pravda, pretože všetci z nás rebelujeme svojím vlastným spôsobom. Naším cieľom je rozpoznať rebéliu a nájsť vhodný spôsob, ako sa k nej priblížiť, ako ju realizovať. Najväčšou devízou a aj výzvou zapatistov je to, že hovoria: „Sme celkom obyčajní ľudia, a preto sme rebelanti.“ To je podľa všetkého to najdôležitejšie, pochopiť každodennosť revolúcie. Teraz možno o niečo praktickejšia odpoveď: Existuje jedna veľmi pekná kniha Do it Yourself (Urob si sám), ktorú vydal kolektív autorov vo vydavateľstve Pluto Press. Obsahuje veľmi praktickú časť na tému, čo by sme mohli robiť; vytvárať spoločenstvá, organizovať sociálne centrá, zdravie a vzdelávanie zobrať do vlastných rúk. Aký bol jeden z vašich najväčšmi inšpirujúcich momentov, ktorý ste videli alebo pocítili za posledný rok? A prečo vás tak inšpiroval? – Na vašu otázku mám dve odpovede. Tá prvá nehovorí len o jednej chvíli, ale o mnohých momentoch, keď som bol pozvaný na najrozličnejšie stretnutia mnohých autonómnych zoskupení vo Venezuele, Argentíne, Bolívii, Guatemale či tu v Mexiku. Stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú priamo zapojení v odboji, vidieť ich zápal a entuziazmus či dokonca to, ako sa niektoré sociálne štruktúry už stali súčasťou reality pre mnohých ľudí, je veľmi často mimoriadne silný zážitok. Najradostnejší je vari pohľad na mladých ľudí, obdivovanie rozsahu ich schopností, ich chápania sveta, ich vedomostí… V Guatemale som sa napríklad stretol so štrnásťročnými vidieckymi deťmi, ktoré sa pravidelne venovali rozhlasovému vysielaniu na témy, ako je napríklad zlyhávanie teórie voľného trhu. Skutočnosť je totiž oveľa ďalej, ako siahajú naše predstavy a predpoklady. To druhé sa mi stalo len pred niekoľkými dňami. Bol to malý hudobný koncert vo Veracruze, na ktorom som sa náhodou ocitol. Hudobníci boli skutočne úžasní. Náhle ma premkol pocit, že to je presne to, o čo v komunizme skutočne ide – nie o to, že koncert bol zadarmo, nie o politický obsah či posolstvo hudby (ktoré tam nebolo), ale jednoducho o to, že na chvíľu celkom zastal čas, čas, v ktorom mali tvorba a potreba tvorby absolútnu prednosť pred abstraktnou prácou, úžitok pred cenou, potešenie pred povinnosťou. Možno musíme o komunizme (alebo o tom, čo my stále nazývame komunizmom) nehovoriť tak veľmi (alebo nielen) ako o priestore, ale ako o čase, ako o vytrhnutom čase a najmä ako o vytváraní, rozširovaní a znásobovaní takýchto vzácnych oslobodzujúcich chvíľ. Rozhovor bol uverejnený na www.zcommunications.org Preložila Silvia Ruppeldtová
