(Jana Bodnárová – Takmer neviditeľná, Aspekt) „V autobiografiách je možno veľa tajných zón, zakázaných miest v spomienkach tela i mysle. Je to skôr pohyb medzi túžbou (konečne) hovoriť o sebe a túžbou (predsa len) nedať si vypáčiť tajnú skrinku, pretože nevieme, kto ju bude mať v rukách.“ (Jana Bodnárová)
Najnovšia knižka Jany Bodnárovej, známej slovenskej prozaičky a dramatičky, je súkromnou výpoveďou o (nielen) vlastnom živote, ľuďoch, príhodách a myšlienkach, ktoré jej určitým spôsobom zasiahli do života. Je to výpoveď, ale aj spoveď ženy ako matky, dcéry, priateľky, manželky, spisovateľky, no aj ženy ako bytosti obdarenej vnímavosťou, zmyslom pre ocenenie poetiky na prvý pohľad všedných detailov. Svojou autobiografiou symbolicky pozýva čitateľa na návštevu do najosobnejších zákutí duše. A je to návšteva skutočne príjemná a ľudská.
Intímnosť Bodnárovej autobiografie je podmienená aj formou, ktorú si zvolila ako spôsob literárneho prejavu. Jej text nie je klasickým chronologickým, alebo retrospektívnym rozprávaním – naopak, sú to desiatky malých príhod, rozkúskovaných v čase, ale aj v priestore. Je to mozaika farebných fragmentov zo života – príhody z ranného detstva, stretnutia so zvláštnymi a pre ňu istým spôsobom fascinujúcimi ľuďmi, spomienky na najbližších v jej živote a to všetko pospájané a prepletené myšlienkami dievčaťa, dospievajúcej aj dospelej ženy. („V noci som si pretiahla cez hlavu prikrývku a hladkala sama seba. Lebo opakom môjho strachu boli nezreteľné túžby, snívanie, do ktorého som ľahko upadala. Detstvo samo je sen, spojenie s prasilami života, s pramatkami. Čas nejde lineárne dopredu, skrúca sa v mäkkých kruhoch.“)
Do tejto rozsahom neveľkej knižky sú okrem samotného rozprávania vložené aj autorkine miniatúrne jedno až dvojstranové poviedky. Často tematicky súvisia s textom, ktorý im predchádza, no samotná knižka by bez nich podľa môjho názoru kvalitatívne neutrpela. Ak však majú fungovať ako psychologické aj formálne predelenie, majú v diele zrejme svoje opodstatnenie.
Je sympatické, že Bodnárovej spoveď nie je spoveďou len naoko. Píše úprimne, odhaľuje veľký kus zo seba samej, zo svojich pocitov, myšlienok, rodinného pozadia. („Raz ma prebudí mamin krik. Vidím otca, ako si pri sluche drží revolver. Hovorí nejakým cudzím – akoby z brucha vychádzajúcim – hlasom, že chce zomrieť a nikto mu v tom nemôže zabrániť. Je to jeho voľba. Mama mu odstrčí ruku od hlavy. Sucho treskne výstrel. O tejto udalosti sa potom v našej rodine mlčí.“)
Akoby sa rozhodla, že ak to má byť skutočná autobiografia, skutočné rozprávanie o sebe samej, o tom, čo ju formovalo, tak si dáva predsavzatie byť úplne úprimná, bez selektovania toho, čo odhaliť a čo nie. A tak nám postupne ukazuje čoraz viac, farebné aj bezfarebné zákutia svojej duše, smútky, radosti, pochybnosti, či schopnosť dívať sa na svet okolo seba inými očami.
Takmer neviditeľná je dielo vyzretej autorky – vyzretej písaním, premýšľaním, transformáciou svojich myšlienok do pôsobivého textu. Bodnárová dokáže maľovať slovom a sú to obrazy so širokou škálou emotívnosti – dokážu byť úsmevné, smutné aj šibalské zároveň a v každej z týchto polôh majú svoje čaro.
(Autorka je študentka slovenského jazyka a literatúry FFUK)
