V piatok dvadsiateho druhého augusta tisíc deväťsto sedemdesiatpäť som okolo šiestej večer nemal čo robiť. Pokojne som si čítal v prenajatom byte na ulici Shell vo štvrti Miraflores v Lime, keď ktosi dole zacengal a pýtal si pána Maria Orlanda Benedettiho. Už to sa mi akosi nevidelo, druhé meno totiž uvádzam iba v dokumentoch a nikto z mojich priateľov ma tak nevolá.
Zbehol som dolu. Muž v civile sa legitimoval preukazom peruánskej tajnej polície s tým, že by rád položil niekoľko otázok, týkajúcich sa mojich dokladov. Hore v byte mi potom tvrdil, že ich ktosi upozornil na moje neplatné vízum. Priniesol som pas a ukázal som mu, že som si vízum včas obnovil. „Tak či onak budete musieť ísť so mnou. Šéf sa chce s vami zhovárať. O pol hofiny ste nazad,“ dodal. Po tomto náhlivom ubezpečení som si bol takmer istý, že ma chcú z krajiny vyhostiť. Represívny aparát sa na celom svete správa podobne.
Za krátkej cesty na políciu kritizoval vládu, všemožne sa usilujúc (ale tak nešikovne, akoby išlo o oveľa dôležitejšie veci), aby som mu sadol na lep a tiež začal kritizovať peruánsku revolúciu. Chválil som ju opatrne, zato konkrétne.
Musel som čakať pol hodiny, kým ma prijal nejaký inšpektor. Rozprával to isté o vypršanej platnosti môjho víza, aj jemu som ukázal pas. Vtedy poznamenal, že beriem honoráre, čo je vraj zakázané, keď niekto má turistické vízum. Vysvetlil som mu, že som trochu ojedinelý prípad, nakoľko na základe povolenia Ministerstva zahraničných vecí a Ministerstva práce denník Expreso uzavrel so mnou zmluvu na vykonávanie novinárskej činnosti a že spomínanú zmluvu majú teraz na Ministerstve zahraničných vecí na najvyšších miestach. Najvyššie miesta trochu vyviedli toho pána z miery, ale ďalší policajný pracovník, celkom iste vyššie postavený, mu zvýšeným hlasom spoza stola povedal: „Neargumentuj toľko. Na všetko si nájde zdôvodnenie. Postav ho pred hotovú vec.“ A obrátil sa na mňa: „Peruánska vláda si želá, aby ste odišli.“ Prirodzene som sa opýtal: „Mohol by som vedieť prečo?“ – „Nie. Ani my nevieme prečo. Minister vydá rozkaz a my ho plníme.“ – „Koľko času mi dáte?“ – „Keby to bolo možné, tak ani desať minút. Ale keďže nijaký dopravný prostriedok tak skoro neodchádza, odídete ihneď, ako sa to len bude dať: o hodinu, o dve.“ – „A môžem si vybrať cieľ cesty?“ – „Kam by ste chceli ísť? Uvedomte si, že letenku vám nehradíme.“ – „V Argentíne sa mi smrťou vyhrážal Antikomunistický zväz a keďže na Kube som kedysi pracoval dva a pol roka a mal by som možnosť sa tam zamestnať i teraz, rád by som vedel, či mi dovolíte ísť na Kubu?“ – „To je vylúčené. Dnes na Kubu nič neletí a vy musíte odísť čím skôr.“ – „Tak mi povedzte, aké mám reálne vyhliadky.“ – „Nuž tieto: alebo vás autom zavezieme na ekvádorskú hranicu, alebo použijete svoju spiatočnú letenku a odletíte nazad do Buenos Aires.“
Bleskovo som si všetko premyslel. Nijako ma nevábila myšlienka na vojenský kamión, ktorý ma na úsvite vyklopí na hraniciach štátu, ktorý som vtedy ešte nepoznal, a preto som povedal: „Odídem do Buenos Aires. V Ekvádore som nikdy nebol.“ Musel som podpísať akési vyhlásenie o tom, ako mi vyplácala honoráre v Exprese. Vysvetlil som, že predsa v pokladnici a opäť som spomenul zmluvu, súhlas Ministerstva práce atď.
Vrátili sme sa domov. Najprv mi dali štvrť hodiny, potom hodinu a postupne, keďže sa im telefonicky nepodarilo zabezpečiť miesto v lietadle do Buenos Aires, som získaval čoraz viac času. Dovolili mi však zobrať iba jeden kufor, a tak som tam musel nechať veľa vecí.
Inšpektor mi vtedy povedal (už sa ku mne správali slušnejšie), že tu nejde o vyhostenie, ani o deportáciu a že preto mi do pasu nedajú pečiatku deportovaný. Na deportovanie – vysvetľoval – musí byť súhlas vyšších orgánov, a to vraj nie je môj prípad. Ide iba o „srdečné pozvanie, aby som ihneď odišiel“. Opýtal som sa ho, čo sa stane, ak pozvanie neprijmem. „Aj v tom prípade by ste museli odísť.“ Informoval som ho, že takému niečomu u nás hovoríme: „Seriem vám na taký rozdiel.“
Opýtal som sa, či môžem zavolať niekomu v Lime. Nedovolili mi. Odrezali ma od sveta. No na druhej strane súhlasili, aby som zatelefonoval do zahraničia. Volal som teda bratovi do Montevidea a požiadal som ho o odovzdanie odkazu pre moju ženu, aby prišla za mnou do Buenos Aires. Usiloval som sa spojiť aj s dvoma či troma známymi v Buenos Aires, ale nedovolal som sa. Chcel som totiž, aby ma niekto z nich čakal na letisku Ezeiza. Poprosil som ich, aby mi dovolili zavolať aspoň majiteľke bytu. Dovolili mi volať, ale len ak jej poviem, že som sa rozhodol zrazu odísť z Peru a že teda uvoľňujem byt. Oznámil som im, že čosi podobné nemôžu odo mňa žiadať, pretože naše vzťahy sú veľmi korektné, no navrhol som, aby jej to oznámili oni. Odmietli to.
Po chvíli sa ma inšpektor opýtal, pod akou podmienkou by som bol ochotný zatelefonovať majiteľke bytu. Odpovedal som, že len ak jej budem môcť povedať, prečo musím odísť z krajiny. Nakoniec súhlasil. Majiteľke som teda zavolal o tretej nad ránom. Chudera takmer zamdlela. „Ach, pane, a to urobili práve vám, takému gentlemanovi!“ Vysvetlil som jej, že jej nechám zoznam svojich vecí, ktoré ostanú v byte a že neskôr jej napíšem, čo s nimi.
Chlapci boli už tak namäkko, že si vypýtali plagát s textom mojej piesne, ktorý visel na stene a druhý chcel, aby som mu daroval jednu zo svojich kníh. „A nemôže vás to skompromitovať?“ – „Hádam nie,“ povedal neisto.
V tom čase bolo už vonku zima a dvaja z nich (boli dokopy štyria) sa opýtali šéfa, či môžu ísť pozháňať pre každého vlnený sveter. Súhlasil. Ja som si ďalej balil veci pod prísnym dohľadom svojich strážcov. Zrazu som zbadal, že obaja zaspali. Chrápali tak mierumilovne, že som si vyzul topánky, aby moje kroky na plyšovom koberci nerušili ich spánok. Mal som hodinu a pol, aby som si ešte lepšie uložil veci do kufra a šachta na odpadky veru nezaháľala.
Po tejto poldruha hodine som sa opäť obul a diskrétne som zatriasol inšpektorom: „Prepáčte, nerád vás budím, ale ak som taký podvratný živel, že ma musíte vyhostiť z krajiny, prosím vás, nespite a strážte ma.“ Inšpektor mi hovoril, že vec je v tom, že sú v službe už od skorého rána a sú veľmi unavení. Povedal som, že to chápem, ale to nie je moja vina.
O pol piatej sme všetci piati (tí dvaja sa už vrátili aj so svetrami) nasadli do veľkého čierneho auta. Zastavili sme sa u majiteľky. Dali jej kľúče a súpis mojich vecí, čo ostali v byte. Jediné vážnejšie obavy som začal mať až teraz, lebo ma viezli neznámou cestou. Opustenou, tmavou, len lúče našich svetiel pretínali temravu. Trvalo to nekonečne dlho. Keď som v diaľke rozoznal vežu letiska, priznám sa, vydýchol som si. Na letisku som sa dozvedel, že poletím v sobotu ráno o deviatej. Našťastie spoločnosťou Aeroperú. Nepodarilo sa im zohnať mi miesto ani v jednom z ôsmich lietadiel Čílskej leteckej spoločnosti.
Za celý ten čas sa mi nedali najesť ani napiť. Dvadsaťštyri hodín som nemal nič v ústach. Zrejme nemali peniaze. Ani oni totiž nejedli. Keď mi inšpektor odovzdával doklady pri schodíkoch lietadla, povedal: „Iste máte ťažké srdce na peruánsku vládu, ale neobviňujte peruánsky ľud.“ A podal mi ruku.
Preložil Vladimír Ruppeldt
