Spoločnosť Shell patrila k najvýznamnejším podielnikom spoločnosti vlastniacej plynovod v Bolívii, ktorý bol znárodnený. Na pokusoch o vyvolanie občianskej vojny vedúcej k opätovnému získaniu plynovodu sa podieľali stredoeurópski neofašisti, z ktorých niektorých v apríli 2009 zastrelili bolívijské zvláštne jednotky. Títo fašisti sú jednoducho užitočnými idiotmi v globálnej hre korporácií o získanie kontroly nad energetickými zdrojmi.
Pre ilustráciu pridávame nasledujúci citát z internetovej stránky Nacion Camba: „Bolívia sa obvykle považuje za andskú krajinu tvorenú zväčša aymarským a kečuánskym obyvateľstvom – zaostalými a ohavnými etnikami, ktorých byrokratické centrum v La Paze ťaží z našej ekonomickej prosperity a odsudzuje nás k zaostalosti. Je tu ale aj iná Bolívia – 30 percent populácie, ktorá žije na východe a tvoria ju mestici (miešanci Európanov a pôvodných obyvateľov).V Bolívii sú bieli pod neustálym nátlakom komunistickej vlády, rovnako ako v Južnej Afrike. Našťastie sa organizujú a pokúšajú sa vytvoriť vlastnú domovinu.“
Shell, Nigéria a mimosúdne urovnanie z New Yorku
Shell práve mimosúdne urovnal prípad v New Yorku, aby sa vyhol súdu za spoluvinu na rozhodnutí obesiť deviatich nigérijských aktivistov. Obesení boli Ken Saro-Wiwa, Dr. Barinem Kiobel, John Kpuinen, Baribo Bera, Saturday Dobee, Felix Nwate, Nordu Eawo, Paul Levura a Daniel Gboko. Pre mimosúdnu dohodu sa nebudú dôkazy prerokúvať na súde, no ešte pred ním priniesla tlačová agentúra Reuters nasledovnú informáciu: „Právnici žalujúcej strany tvrdia, že pri procese medzi dôkazmi predložia dokumenty, v ktorých Shell označuje Saro-Wiwu za hrozbu, ktorá by mala byť odstránená.“ Podľa správy agentúry Bloomberg „navrhovatelia vyhlasujú, že nigérijská jednotka Shell-u pomáhala vláde pri týraní a vraždení odporcov projektov spoločnosti v delte Nigeru. Shell najímal nigérijských policajtov a vojakov, aby útočili na dediny a potláčali hnutie odporu.“
Nemalo by nás prekvapiť, že pred začiatkom procesu hovorkyňa Shell-u Robin Lebovitzová označila obvinenia za „neopodstatnené.“ Potom, čo Shell po dohode zaplatil 15,5 milióna dolárov, The Guardian napísal: „Natíska sa myšlienka, že Shell chce pochovať fakty o tom, čo sa v delte Nigeru dialo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Dohoda zabránila, aby sa svet dozvedel, aké presne boli vzťahy medzi Shellom, národnou vládou a armádou a v akom rozsahu sa táto spoločnosť podieľala na porušovaní ľudských práv, ktoré viedlo k poprave Kena Saro-Wiwu.“
Úspech PR mašinérie Shell-u je taký veľký, že keď sa Colmovi Rapplemu v Šou Mariany Finucaneovej na stanici RTE (írsky verejnoprávny rozhlas – pozn. prekl.) podarilo prehodiť zmienku o bolívijských udalostiach, Cathal McCarthy v The Independent zakvílil v mukách a zašiel tak ďaleko, že hrozil: „Od RTE môže byť nerozumné, že komukoľvek umožní predkladať absurdné a deštruktívne špekulatívne dôvody pre niečo, čo bolo prinajmenšom násilným zabitím írskeho občana za najpochybnejších okolností, aké si len môžeme predstaviť.“
The Independent kontrolujú O‘Reillyovci, miliardári, ktorí zhodou okolností vlastnia 40-percentný podiel v Providence Resources v.o.s., spoločnosti so sídlom v Írsku, ktorá sa zaoberá prieskumom a rozvojom ropných a plynových ložísk. Vo vlastníctve spoločnosti Independent News & Media sú tiež periodiká Evening Herald, Irish Independent, Sunday Independent, Sunday World a Irish Daily Star, štrnásť regionálnych titulov a dvoje bezplatné noviny. A k tomu 98-percentný podiel v Sunday Tribune. Pozorný čitateľ si asi všimne, že žiaden z týchto titulov nemenoval mená v príbehu Shell – IRMS – Bolívia, i keď väčšina, či dokonca všetky z nich, s potešením vynášali čudné a úžasné obvinenia všetkého druhu na adresu miestnych obyvateľov, ktorí sa stavali proti plynovodu, a na adresu ich podporovateľov.
Nie je ťažké pochopiť, prečo nie sú novinári v tejto krajine pripravení spáchať harakiri svojej kariéry tým, že v tomto príbehu vymenujú mená. Ak aj nie ste novinár, ktorý práve pracuje pre niektorý z titulov skupiny Independent, dáte si veľký pozor, či si pohneváte rodinu ovládajúcu 40 percent írskej spoločnosti pre prieskum ropných a plynových ložísk, keďže je možné, že v budúcnosti si v niektorom z týchto titulov budete hľadať prácu. A ani zvyšok írskych médií na tom nie je lepšie. Čestnými výnimkami sú The Phoenix a Irish Exminer, ktoré nanešťastie patria skôr medzi špecializované tituly s nízkym nákladom.
Ďalším dôsledkom veľmi úspešnej PR ofenzívy Shell-u je, že sa v médiách bežne objavujú články, ktoré sa miestnych obyvateľov a ich priaznivcov pokúšajú vykresliť ako rozvratníkov. Niekedy je to celkom groteskné. The Phoenix napríklad upozornil, že Peter Murtagh z Irish Times v marci publikoval článok, v ktorom spája boj proti plynovodu s „neslávne známym vrahom Dominicom McGlinchym z INLA“ (INLA – Írska národná oslobodzovacia armáda je republikánska ľavicová polovojenská organizácia, ktorá spojila tradičný antibritský republikánsky militarizmus s marxistickou politikou – pozn. prekl.) na základe toho, že „jeho syn podporuje protesty.“ Zatiaľ čo takéto reportáže dostali v médiách veľký priestor, faktom, ktoré vyšli najavo po Dwyerovom zabití, sa venovala len malá pozornosť.
Pološtátne spoločnosti
Veľká časť tohto príbehu sa točí okolo Integrated Risk Management Services (IRMS), spoločnosti, pre ktorú pracovali prinajmenšom štyria alebo piati z mužov z výpravy do Bolívie a dvaja alebo traja pre ňu pracovali aspoň krátky čas aj po svojom návrate. The Phoenix sa IRMS zaoberal v súvislosti s mnohými témami a dospel k záveru, že „spoločnosť má evidentne dobré kontakty v bezpečnostných a politických kruhoch establišmentu.“ Čo sa myslí pod politickými kruhmi, je dostatočne jasné, a IRMS poskytovala bezpečnosť pri niekoľkých „ard fheiseanna“ strany Fianna Fáil (Fianna Fáil je írska republikánska strana a írsky výraz „ard fheiseanna“ označuje každoročný zjazd politickej strany – pozn. prekl.). Čo sa ale myslí pod „bezpečnostnými kruhmi“?
Vieme, že IRMS založila dvojica írskych rangerov vo výslužbe, a že ich kancelárie ležia v blízkosti centrály Írskych armádnych rangerov. Samotné umiestnenie sídla spoločnosti naznačuje, že tu nejaké (asi neformálne) vzťahy pretrvávajú. Medzi mužmi, ktorí spolu slúžili v elitných jednotkách, sa predsa často vytvárajú putá pretrvávajúce aj po období služby. Ale rangeri sa tradične dôrazne bránia nielen hocijakému „vedľajšiemu pracovnému úväzku,“ ale aj akémukoľvek zapojeniu do politiky, čo sú dve bariéry, ktoré by angažovanosť v IRMS zjavne prekračovala. Pre vyslúžilých rangerov tieto obmedzenia neplatia a mnohí naozaj začnú pracovať v nejakej „bezpečnostnej“ profesii, a to nielen v Írsku, ale po celom svete. Počas výcviku získavajú rad zručností, ktoré sa dajú využiť pri zabezpečovaní mnohých korporátnych potrieb. Je pre írsky štát rovnako užitočné zachovávať tieto neformálne vzťahy cez individuálnych politikov a slúžiacich členov bezpečnostných síl? V Erris by to nezohrávalo žiadnu úlohu, ak by na mieste ustavične nepretrvávali kontakty medzi veliteľmi IRMS, írskej polície a námorníctva.
Nie je to súčasť šíriaceho sa modelu západných armád, kde sú určité úlohy „outsourceované“ súkromným spoločnostiam, ktoré nepodliehajú rovnakým obmedzeniam ako štátne bezpečnostné sily? Najznámejšia z nich je spoločnosť Blackwater. V okupovanom Iraku rozmiestnila 20 až 30-tisíc ozbrojených žoldnierov. Mnohých zamestnancov si vybrala z databázy 21-tisíc bývalých pracovníkov a vojakov špeciálnych jednotiek a policajných agentov vo výslužbe. Ak USA pokladajú za užitočné mať poruke vojensky vycvičenú súkromnú bezpečnostnú spoločnosť, nemôže to isté platiť aj o Írsku? Pri protestoch v meste Erris je ťažké rozlišovať medzi írskou políciou a členmi IRMS. Jediný rozdiel je, že IRMS väčšinou pôsobí vo vnútri areálu. Výnimkou sú ochranné lode Shell-u, na ktorých sú posádky zložené z írskej polície a pravdepodobne zamestnancov IRMS s výcvikom pre „náročné alebo nebezpečné zvláštne úlohy na zemi alebo na mori.“
Okrem posádok pre lode zabezpečuje IRMS pre Shell úlohy, ktoré zjavne prekračujú poskytovanie statickej bezpečnosti. Patrí medzi ne prinajmenšom zbieranie informácií. Jedného večera na začiatku júna mňa a mojich troch priateľov pri prechádzke okolo areálu filmovali najmenej piati rôzni súkromní bezpečnostní pracovníci. Viacerých bolo možné vidieť, ako zaznamenávajú protesty v okolí objektu Shell-u. Akosi mrazivo pôsobí, že po Dwyerovej smrti v Bolívii sa objavili fotografie, na ktorých sú zrejme zachytení Dwyer a Révész pri natáčaní demonštrantov. Nemôžeme ich identifikovať so stopercentnou istotou, pretože podobne ako v prípade ostatných bezpečnostných pracovníkov na tomto mieste, identitu muža, ktorý by mohol byť Dwyerom, zahaľuje pokrývka hlavy a slnečné okuliare. Stojí IRMS aj za desiatkami niekedy maskovaných ochrankárov, ktorí sú rozostavení popri plotoch lemujúcich areál Shell-u?
Podľa Irish Times predsedníčka vládneho Úradu pre dohľad nad súkromnými bezpečnostnými službami (PSA) Geraldin Larkinová reagovala na informácie, ktoré sa objavili v médiách a sťažnosti na IRMS v Erris vyhlásením, že (nemenovaná) „bezpečnostná firma, ktorá pracuje pre Shell na projekte Corribský plyn je najsledovanejšou bezpečnostnou spoločnosťou v štáte.“ Nie je celkom jasné, ako toto sledovanie v prípade Erris skutočne prebieha. Michael Dwyer nemal od PSA dokonca ani platnú licenciu na vykonávanie statickej bezpečnosti pre Shell v okrese Mayo. Phoenix odhalil, že v databáze PSA sa nenachádzajú ani niektorí ďalší zamestnanci IRMS, ktorí sa spomínali v súvislosti s prebiehajúcimi súdnymi prípadmi v Erris. Mayo Advertiser prvého mája v reportáži zo súdu napísal: „Sudca Devins vo svetle nedávnych reportáží v médiách o zapojení zamestnancov IRMS do udalostí v Bolívii vyhlásil, že policajný inšpektor by sa mal ohľadom dôveryhodnosti dvoch svedkov z IRMS obrátiť na generálnu prokuratúru, keďže generálny prokurátor môže nariadiť, že je najvyšší čas predvolať pred súd ich zamestnávateľov.“ Vládou menovaný generálny prokurátor následne „rozhodol, že akákoľvek angažovanosť bezpečnostnej spoločnosti mimo oblasť jurisdikcie by sa nemala skúmať.“
Reportáž Phoenixu sa končí niekoľkými otázkami, na ktoré by od IRMS rád získal odpovede: „Prečo sa od obdobia krátko po smrti bývalého zamestnanca IRMS Michaela Dwyera v Bolívii nedá pripojiť na stránku spoločnosti? Kedy firma prestala zamestnávať Maďara Tibora Révésza, na ktorého internetovej adrese sa verbovalo pre bolívijskú eskapádu a zmieňoval sa výcvik IRMS zahŕňajúci cvičenie so zbraňami? A aká presne bola náplň služieb, ktoré predtým IRMS inzerovala na vlastnej internetovej stránke pod označením „medzinárodná ozbrojená a neozbrojená ochrana?“
Vieme aj to, že aspoň v jednom prípade v Erris nasadili ozbrojenú Jednotku rýchleho nasadenia (ERU) írskej polície a povráva sa, že operáciu na mieste riadi človek, ktorý predtým velil ERU. Výber takejto formy policajného dohľadu na protesty je veľmi zvláštny, keďže ozbrojená ERU bola zriadená pre boj proti ozbrojeným zločincom a polovojenským skupinám a nie pre dohľad nad protestmi farmárov a rybárov.
Nikto neprejavil veľký záujem vyšetriť ktorúkoľvek zo zvláštnych udalostí v oblasti. The Mayo News z 22. júna cituje list, ktorý ministrovi spravodlivosti zaslala miestna skupina aktivistov: „Zlovestná a neznáma skupina, ktorá si za cieľ vybrala najznámejších oponentov projektu Corribský plyn, podkopala právo a poriadok v našej komunite. Keď informujeme o incidentoch, veliaci dôstojníci polície nás neustále verejne znevažujú a odmietajú uznať ich závažnosť.“
Phoenix upozorňuje, že polícia reagovala na potopenie lode Pata O’Donnella veľmi zvláštne. Policajná tlačová správa, ktorú vydali potom, čo O’Donnell prehlásil, že loď útočníkov unikala smerom na sever, z nepochopiteľných dôvodov tvrdí, že unikala smerom na juhovýchod. A prvý krok polície bol, že si vyžiadala šaty O’Donnella, akoby bol podozrivým, a nie obeťou zločinu.
Polícia v podobných akciách pokračuje už od minulého leta, keď Pata O’Donnella opakovane zatýkala pod zámienkou rušenia verejného poriadku, aby dostala jeho loď z Broadhavenskej zátoky a urobila miesto pre Solitaire. Mayo News vysvetľuje: „V jednom prípade ho z Bellemutskej policajnej stanice prepustili dve minúty predtým, ako jeho právnici v Dubline mohli Najvyššiemu súdu poskytnúť dokumenty, ktoré žiadali vyšetrenie jeho zadržania podľa článku 42.4.2 ústavy.“ Najvyšší súd odmietol začať vyšetrovanie, pretože ho prepustili! Zadržanie O’Donnella a dokonalé načasovanie jeho prepustenia bol iba jeden príklad toho, kam je polícia v Erris ochotná zájsť pri obchádzaní práva, aby naplnila potreby Shell-u. A pri tom si môže byť istá, že má podporu na vyšších miestach.
Videá rôznych protestov v Erris na stránke YouTube často ukazujú šokujúcu úroveň policajného násilia proti miestnym obyvateľom, medzi ktorými bývajú aj dosť starí alebo ešte veľmi mladí ľudia. Nemalo by nás prekvapiť, že sa nepotvrdila takmer žiadna zo stoviek sťažností na policajné násilie. Teraz sa už takmer nikto z Erris neobťažuje podávaním sťažností.
Veľká plynová lúpež
Keď som sa zapojil do kampane, všimol som si, že ľudia, ktorí sa k nej pridajú a vykonajú svoj prvý „prieskumný“ výlet do oblasti, po návrate neustále navrhujú získať si médiá, aby prinášali informácie o udalostiach. Dospievajú k rozumnému predpokladu, že kampaň zlyhala pri vydávaní tlačových správ atď. Takáto priepasť zíva medzi tým, čo sme čítali v novinách a videli v televízií, a realitou na mieste.
Prečo mlčia aj tie médiá, ktoré nepatria skupine Independent? Môže sa za tým skrývať strach zo žaloby pre urážku na cti posilňovaný hlbokými vreckami Shell-u? Alebo je to jednoducho preto, lebo mnohých novinárov Shell hostil? Podľa Phoenixu, napríkla, na rugbyovom zápase Anglicka v roku 2007 v Croke Parku hostil Shell Paula Williamsa, ktorého „dokument“ o projekte jednoznačne útočil na demonštrantov. Shell pre Phoenix vyhlásil, že bol na „zozname pozvaných investorov.“ A štátne médiá kontroluje ten istý štát, ktorý vyslal stovky príslušníkov polície a írskeho námorníctva, aby napriek odporu írskych občanov presadili projekt korporácie.
Mlčanie médií sa týka aj bolívijského príbehu a samotnej veľkej plynovej lúpeže, pri ktorej írski politici zmenili zákon v súlade so záujmom Shell-u. Jedného z nich následne uznali vinným korupcie. Korporácia teraz za ťažbu plynu nemusí platiť žiadne licenčné poplatky. Hĺbka krízy kapitalizmu a asi aj určitý pocit viny za to, čomu sa Shell vyhla, začali čiastočne nahlodávať lojalitu novinárov. Andy Storey napísal pre The Irish Times z 19. júna komentár, v ktorom poukazuje na rozsah podvodu a fakt, že „ak by vláda na týchto objavoch vyžadovala len skromný 10-percentný podiel, ministerstvo financií by mohlo získať ohromujúcich 5 miliárd eur.“ A to by znamenalo, že by sa „nemuseli prijímať také opatrenia, akým je napríklad uzavretie troch oddelení detskej nemocnice v Crumline pre deficit vo výške 9,6 milióna eur.“
Storey ale vychádza z veľmi konzervatívneho odhadu hodnoty ložísk plynu a ropy pri pobreží. Oficiálne odhady zásob plynu a ropy pri cenách spred dvoch rokov hovoria, že ich potenciálna hodnota by mohla byť až 950 miliárd euro. Aj keby ich skutočná hodnota bola len štvrtinová, 10-percentné poplatky za ťažbu by postačovali na odvolanie všetkých škrtov vo výdavkoch na služby a platy, ktoré sa doteraz pre recesiu prijali. Rovnako by nemuseli prijímať ďalšie plánované škrty. A niektoré odhady dokonca hovoria, že celková hodnota všetkých energetických zásob pri pobreží je až 3500 miliárd eur! Takýto je skutočný rozsah veľkej plynovej lúpeže. Vysvetľuje to, prečo obe politické strany, ktoré zmenili zákon, aby tento kšeft umožnili, a korporácie, ktoré z neho profitujú, mali záujem prijať dohodu o užívaní ložísk na neobvykle dlhé obdobie, aby toto obrovské bohatstvo ochránili pred tými, čo ho najviac potrebujú.
V ceste im stoja obyvatelia Erris znepokojení rizikom, ktorému ich vystavuje lakomosť Shell-u (splniť požiadavky „Shell to Sea“ by stálo iba 100 miliónov z týchto stoviek miliárd). Okrem nich malá, ale odhodlaná skupina ľudí z celého Írska, čo sa pri pohľade na ich príbeh a veľkú plynovú lúpež rozhodli postaviť monštru, ktoré ich utláča. Na PR a policajnú kontrolu sa vynaložili obrovské prostriedky, pretože Shell a štát si uvedomujú, že kým ich odporcovia zostanú izolovaní a väčšina Írov bude mať o probléme zmätené predstavy, môžu zvíťaziť. Riziko, že sa hnev nad ohromným rozsahom krádeže rozšíri medzi írskym obyvateľstvom, je ich najväčšou slabinou. Musia sa obávať, že si uvedomíme, že peniaze, ktoré sa mohli použiť na financovanie zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a odvrátenie rozsiahlych škrtov v našich mzdách a životnom štandarde, budú plynúť do pokladnice nadnárodnej korporácie.
Článok bol uverejnený na stránke indymedia.ie pod názvom Tieň nad Erris: Shell, IRMS a Bolívia.
Preložil Peter Vittek Titulok Slovo
