Západné „hlavnoprúdové“ médiá sa vyhýbajú diskusii o národe (ale aj vlasti a ľude), lebo podľa ich vnímania sveta sa môžu dostať do protirečení s aktuálne preferovaným chápaním liberálnej demokracie (lokajsky oddane im sekundujú aj ich slovenské odnože). V prípade ukrajinskej krízy sa však vlna nacionalizmu s prvkami extrémizmu (kde výrazne pôsobila už od jej vypuknutia) prehliadala a začala sa aj rozlične podporovať.
Po kontroverznej zmene vládnej moci v Kyjeve 22. februára 2014 sa situácia na Ukrajine čoraz väčšmi komplikovala a radikalizovala. Prispel k tomu o. i. aj návrh na zrušenie účinnosti zákona o základoch štátnej jazykovej politiky, ktorý bol schválený už nasledujúci deň. Zákon z roku 2012 sa zrejme považoval za dedičstvo „janukovyčovskej“ éry, ktoré bolo potrebné v záujme dokázania vplyvu protiruských síl v nových pomeroch čo najrýchlejšie zrušiť.
Zakrátko sa prišlo na to, že to nebol dobrý ťah, a dočasný prezident O. Turčynov vyhlásil, že rozhodnutie parlamentu nepodpíše, pokiaľ nebude prijatý nový zákon. Došlo aj k ďalším nejasnostiam pri postupe novej moci a vo viacerých častiach štátu prepukli znovu nepokoje – odlišné od tých z konca novembra 2013. Udalosti nadobudli rýchly spád – za necelý mesiac od zmeny vlády v Kyjeve sa bývalé časti Ukrajiny už pod pomenovaním Republika Krym a Sevastopoľ (mesto federálneho významu) stali súčasťou Ruskej federácie.
Nebudeme opakovať fakty a závery, ktoré sa v súvislosti s prvým výročím týchto udalostí často a podrobne rozoberali. O spôsobe, akým sa to stalo, možno z hľadiska medzinárodného práva treba diskutovať, ale na Kryme je pokoj a poriadok.
A v podmienkach ukrajinskej krízy, ktorá odvtedy prerástla do občianskej vojny (momentálne v stave krehkého prímeria), došlo k tejto zmene bez toho, aby niekoho zabili či zastrelili. Porovnajme to s tým, ako vojensky zasiahli USA v 21. storočí – či už v Iraku, Afganistane alebo Líbyi. Medzinárodné spoločenstvo si ešte pamätá aj to, čo sa odohrávalo v Kosove pred bombardovaním „malej Juhoslávie“ v roku 1999 i po ňom.
Nebudeme sa dohadovať, či zmena statusu Krymu bola anexiou, výsledkom separatistického hnutia alebo čímsi iným. Záleží totiž na uhle pohľadu, ktorý zvolíme – tobôž, keď vidíme, ako sa v medzinárodných vzťahoch uplatňuje zo strany USA a NATO dvojaký meter.
Ide o fait accompli. Doslova to možno preložiť ako dokonanú (či aj vynikajúcu) záležitosť. Voľnejšie to však znamená, že niekoho po neočakávanej rýchlej akcii postavíme pred hotovú vec. Je to čosi ako nezvratný krok, ktorý sa uskutočnil neštandardným spôsobom, a situácia sa v daných podmienkach (priestore a čase) dá už len veľmi ťažko zmeniť.
V ďalšom vývoji ukrajinskej krízy sa medzi bezpečnostnými expertmi, ale aj v iných kruhoch stala „šlágrom“ tzv. hybridná vojna. Z toho, ako sa charakterizuje, však vôbec nevieme, či túto vojnu začalo Rusko proti Ukrajine (v širšom vraj aj Západu) alebo Západ vedený USA proti Rusku. Rinčí sa nielen zbraňami, ale vedie sa aj ekonomická vojna. Vstupujú do nej médiá, „bojuje“ sa na informačnom fronte a pôsobia v nej takisto rozliční neštátni aktéri.
Po krymských udalostiach sa dôležitou časťou tzv. hybridnej vojny stali sankcie, ktoré na Rusko uvalili USA a následne aj EÚ. Sankcie na kríze nič podstatné nezmenili, hoci sa sprísňovali a dopĺňali. Bezpochyby na ruskú ekonomiku zle doľahli, ale odvetné opatrenia RF priniesli starosti aj pre viaceré štáty EÚ. Aký je postoj USA k problému, uvádza F. Cunningham v kritickom spravodajstve Informations Clearing House z 20. februára 2015, keď píše, že viceprezident USA J. Biden sa pochválil tónom, ktorý vyznieval, akoby išlo o sexuálny úspech – apatických Európanov bolo vraj treba hrozbami prinútiť pridať sa k sankciám proti Rusku.
Za rok, ktorý uplynul od krymských udalostí, nemožno robiť ďalekosiahle historicko-sociologické závery, no problém sa nedá hodiť za hlavu. Na pozadí ukrajinskej krízy iracionálne rastie napätie na európskom kontinente. „Vojenské“ svaly napína Moskva, ale ešte viac NATO. USA vyvíjajú rôzne aktivity, aby posilnili svoju pozíciu v Európe. Šíria pri tom nestabilitu, ktorá ma síce znepokojovať RF, ale neprospieva ani EÚ.
Z hľadiska vlastnej historickej zodpovednosti (aj za riešenie ukrajinskej krízy) musí EÚ pristúpiť ku globálne nevyhnutnému kroku – uskutočňovaniu politiky odlišnej od USA. Nepôjde o ústupky Moskve, ale o hľadanie primeraného partnerstva medzi susediacimi veľmocami (potenciálnymi superveľmocami) v multipolárnych medzinárodných vzťahoch.
K náznakom tohto trendu patria rokovania nemeckej kancelárky a francúzskeho prezidenta s prezidentmi Ruskej federácie a Ukrajiny, ktoré umožnili Minsk II. Môže sa ním stať aj diskusia, ktorú nečakane vyvolal J.-C. Juncker úvahou o potrebe vytvorenia armády EÚ. Zatiaľ sa s týmito i ďalšími aktivitami stále spája otázka, čo na to povie Washington. Veľa nám iste ukáže ďalší vývoj rokovaní o transatlantickej dohode o obchode a investíciách.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite
Vyšlo v Literárnom týždenníku 11 – 12/2015
