Európska kolíska

Európa je kolískou novodobého terorizmu, ktorý sa na tomto kontinente vyvíjal po niekoľkých líniách. Výrazne do popredia vystupujú aktivity teroristických organizácií pôsobiacich na národnostnom základe, kam patrí najmä IRA (Írska republikánska armáda) a ETA (Euzkadi Ta Askatasuna – Baskická vlasť a sloboda). K radikálne ľavicovo orientovaným subjektom patrili predovšetkým nemecká RAF (Rote Arme Fraktion – Frakcia červenej armády), talianske Červené brigády (Brigatte Rossi) a francúzska Priama akcia (Actión directe). Aktivity IRA začali pred viac ako 80 rokmi a v roku 1921 viedli k získaniu samostatnosti Írska. Aj potom však zostala severná časť Írska (Ulster) s protestantskou väčšinou súčasťou britského štátu, ktorý potláčal úsilie o zjednotenie oboch častí ostrova. K novému vzplanutiu terorizmu v Severnom Írsku došlo v roku 1969 po zásahu protestantskej špeciálnej policajnej jednotky „B-Specials“ v Londonderry. Odvtedy už viackrát uzavreli prímerie, naposledy v roku 2001, ktoré však bolo vždy porušené. Ani v súčasnosti neuznáva prímerie časť IRA nazývaná Continuity IRA (CIRA), odštiepená v roku 1994 a Pravá (Real) IRA (RIRA), odštiepená v roku 1996. V 1974 niektorí bývalí členovia IRA založili Írsku národnooslobodzovaciu armádu (INLA). Terorizmus v Severnom Írsku nie je len dielom katolíckych Írov, ale aj protestantov lojálnych kráľovstvu. V roku 1971 vznikla Ulsterská obranná asociácia (UDA) a po nej aj ďalšie organizácie, najmä Ulsterské dobrovoľnícke sily (UVF), Červenorukí obrancovia (RHD), pričom všetky sú aktívne aj v súčasnosti. Počet obetí severoírskeho terorizmu sa odhaduje až na 3000 osôb, z čoho zhruba tretina pripadá na vrub protestantských organizácií a britských policajných a vojenských jednotiek. ETA založili v roku 1959 študenti a bola aj odpoveďou na tvrdé potláčanie Baskov fašistickým režimom generála Franca. Baskický separatizmus sa začal prejavovať už v 19. storočí. V 60. rokoch sa ETA sformovala ako ilegálne ozbrojené hnutie podľa vzoru alžírskej gerily. Po páde frankistického režimu ETA stratila medzinárodné sympatie. Z obáv z rozmachu terorizmu vo Francúzsku a vzostupu nacionalizmu francúzskych Baskov v 80. rokoch voči nim rozhodne vystupovali aj francúzske mocenské orgány. Politické krídlo ETA Herri Batasuna (Jeden národ) malo zastúpenie aj v Európskom parlamente, ale neskôr ho v dôsledku poklesu podpory verejnosti stratilo. ETA tiež niekoľkokrát uzavrela so španielskou vládou prímerie, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Počet obetí baskického terorizmu je okolo 800 osôb. Menej známou teroristickou organizáciou je Front za národné oslobodenie Korziky (FNLC). Za cieľ svojich útokov si vyberá predstaviteľov francúzskej štátnej moci, usadlosti prisťahovalcov a turistické objekty. V 90. rokoch uskutočnili korzickí separatisti takmer 400 bombových atentátov. Znaky teroristickej činnosti mali aj viaceré aktivity Kosovskej oslobodzovacej armády (Ushtria Clirimtare E Kosovës – UCK). UCK bola na zozname teroristických organizácií spracovanom americkou štátnou administratívou, ale neskôr ju americká vláda z neho vyradila. Upodozrievali ju aj z účasti na pašovaní drog do západnej Európy. Ďalším špecifickým prejavom terorizmu v Európe je terorizmus Čečencov na území Ruska od 90. rokov. Do Európy ho však zaraďujeme len geograficky, pretože jeho motivácia vyviera z moslimského fundamentalizmu. Aktivity radikálne ľavicovo orientovaných organizácií v 70. a 80. rokoch minulého storočia, ktoré sa niekedy označujú aj ako „euroterorizmus“ vyrástli zo sociálnych nepokojov a študentských hnutí na konci 60. rokov v západnej Európe. Orientovali sa na únosy predstaviteľov politickej a hospodárskej moci a k ich obetiam patrili napr. taliansky politik Aldo Moro, nemecký priemyselník M. Schleyer, prezident francúzskej automobilky Renault G. Basse a i. Poslednú radikálnoľavicovú teroristickú organizáciu z tohto obdobia (vznikla v roku 1973 v boji proti vojenskej junte „čiernych plukovníkov“) pôsobiacu až do súčasnosti predstavuje grécka Revolučná organizácia 17. novembra, ktorá v decembri 2000 spáchala atentát na britského vojenského atašé v Aténach. So študentskými a radikálnymi ľavicovými hnutiami rôzne sympatizovali aj viacerí intelektuáli, napr. J. P. Sartre a R. Debré vo Francúzsku a A. Negri v Taliansku. V mladom veku pôsobil v tejto oblasti i súčasný minister zahraničných vecí NSR J. Fischer. V tomto období vyvíjali aktivity aj neofašistické a iné pravicové extrémistické teroristické organizácie, najmä v Taliansku. Uskutočnili najkrvavejší atentát na európskom kontinente, pri ktorom v auguste 1980 po odpálení nálože na železničnej stanici v Bologni zahynulo 85 ľudí. Séria pravicových teroristických činov zasiahla Taliansko aj v roku 1993. n Nabudúce: Blízkovýchodný terorizmus

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter