Iný reálny primárny dodávateľ ako Rusko pre Európu neexistuje. Preto by mala EÚ vyvinúť tlak na zmeny na jeho trhu. Rusko sa usiluje o vstup do Svetovej obchodej organizácie, EÚ môže podmieniť vstup postupnou privatizáciou jeho energetického sektora. Nákup akcií ruských spoločností je jednou z krátkodobých možností riešenia zlej energetickej pozície EÚ. Dlhodobým riešením sú obnoviteľné zdroje. Privatizácia ruského energetického sektora je komplikovaný proces, prvé skúsenosti však už existujú. British Petrol a Dutch Shell už uspeli do istej miery vo fúziách a akvizíciách a dcéra E.ON-u Ruhrgas je akcionárom Gazpromu. Iným riešením je tlačiť na Rusko, aby ratifikovalo Energetickú chartu. Podľa tejto zmluvy obchod s energetickými nosičmi sa má riadiť pravidlami Svetovej obchodnej organizácie. Podľa týchto pravidiel všetky signatárske krajiny musia povoliť voľnú prepravu energetických surovín tretích krajín cez svoje územie a v prípade konfliktu s danou krajinou tieto dodávky neprerušiť. Možné riešenia európskej energetickej bezpečnosti Jedným zo základných princípov Zmluvy o energetickej charte je povolený vstup tretím stranám do plynovodnej a elektrickej sústavy – Third Party Access (TPA). Prvým krokom by bolo povolenie vstupu do iných sietí pre existujúcich vlastníkov sietí a s tým spojený neskorší vstup tretích strán. Bez existujúcich reálnych sietí by nebol využitý celý potenciál TPA, preto je potrebné prepojiť rôzne plynovodné a elektrické siete a vytvoriť tzv. sieť sietí. Tento cieľ je rozdelený do dvoch krokov – prvým je prepojenie izolovaných prenosových sústav a druhým zvýšenie prenosových a skladovacích kapacít, ktoré prispejú k možnostiam diverzifikácie zdrojov a trás na import plynu. EÚ si musí uvedomiť, že energetická politika neexistuje samostatne, ale je časťou celkového postoja spoločenstva voči Rusku. Západné krajiny majú ekonomické a politické možnosti na vyvíjanie tlaku na zlepšovanie prostredia a transparentnejšiu zahraničnú politiku Ruska. Zmeny v EÚ sa týkajú hlavne procesov liberalizácie energetických trhov, investícií do transeurópskych sietí a vytvorenia spoločného vnútorného trhu s energiami. Cieľom liberalizácie trhu bolo vytvoriť konkurenčné prostredie aj pri existencii prirodzených monopolov a umožniť na jednej strane odberateľom elektriny a plynu voľbu dodávateľa a na druhej strane ponúknuť existenciu rovnocennej súťaže medzi jednotlivými dodávateľmi a zároveň postupne vytvoriť prirodzený tlak na zvyšovanie ekonomickej efektívnosti. Podľa ideálnych predstáv sa má na trhu s energiou vytvárať voľná súťaž na úrovni dopytu a ponuky, dodávky a obchodu s plynom a elektrinou, založená na transparentných pravidlách. Takisto sa má v budúcnosti odpútať cena plynu od cien ropy a orientovať sa len podľa aktuálneho dopytu a ponuky. V tejto súvislosti sa počíta s bodovým obchodovaním (tvorba ceny plynu na viacerých predajných miestach podľa aktuálnej ponuky a dopytu, spot gas trading). Liberalizácia energetického trhu si vyžaduje systémové zmeny celého podnikateľského prostredia, a to nielen u podnikateľov v energetike. Charakter prevádzky energetických sietí neumožňuje zavedenie plnej konkurencie, kľúčovú úlohu preto v tejto oblasti zohráva regulácia. Pološtátne monopoly, ktoré vznikli prirodzeným vývojom, keďže energetika je finančne náročná oblasť a na ich vzniku sa podieľal štát, kontrolujú obchod aj distribúciu energií. To by sa malo v budúcnosti zmeniť prostredníctvom štrukturálneho unbundlingu, legálnym oddelením distribúcie a obchodu. Práve existencia monopolov je uvádzaná ako najväčšia prekážka v ďalšej liberalizácii. Tento proces postihuje aj SPP, ktorý sa legálne rozdelí na časť zodpovednú za medzinárodnú prepravu a na distribučnú časť. Na rozdiel od tradičných trhov vyznačujúcich sa regionálnymi monopolmi je na liberalizovaných trhoch so zemným plynom pre dodávateľov plynu podstatne ťažšie odhadnúť dopyt a tým aj regulovať svoju ponuku. Zákazníci môžu svojho dodávateľa meniť často. To potom pôvodných dodávateľov stavia do zložitej situácie predovšetkým s ohľadom na existenciu dlhodobých zmlúv, spravidla s doložkou „take-or-pay“, ktorá umožňuje realizáciu veľkých plynárenských projektov. Hospodárska komisia OSN pre Európu už v roku 2003 zverejnila štúdiu, ktorá kladie dôraz na priamu úmeru medzi vysokou mierou spoľahlivosti a zaistenia dodávok plynu a existenciou dlhodobých kontraktov. Rusko, ale aj iné dodávateľské krajiny kritizujú spôsob liberalizácie, ktorý presadzuje EÚ. Podľa generálneho riaditeľa Gazexportu Alexandra Medvedeva je neschopnosť jednotného trhu vytvárať nezávislé mechanizmy na financovanie rozsiahlych, investične nákladných projektov a zároveň existencia krátkodobých zmlúv najväčším nedostatkom liberalizácie. Ťažený plyn pochádza zo stále zložitejších, klimaticky náročnejších podmienok a vyžaduje si využívanie najmodernejších, finančne náročných technológií. Preto sa tlak na znižovanie cien zemného plynu na hraniciach EÚ stretáva s odporom dodávateľov, ktorí hrozia hľadaním alternatívnych trhov. Nedostatky v liberalizácii pripomenula aj komisárka pre hospodársku súťaž Neelie Kroesová. Medzi päť vážnych nedostatkov patrí vysoká koncentrácia trhov a dominancia bývalých štátnych monopolov, vertikálna integrácia sektora, nedostatočná integrácia energetických trhov na európskej úrovni, netransparentnosť a viazanosť ceny plynu na vývoj cien ropy. K obmedzovaniu konkurencie na trhu dochádza prostredníctvom dlhodobých kontraktov a hromadením kapacít v plynovodoch, zásobníkoch či cezhraničných prepravných sieťach. Európsky energetický sektor potrebuje v nasledujúcich dvadsiatich rokoch enormné investície v dôsledku nárastu dopytu a nevyhnutnej obnovy infraštruktúry. Na summite EÚ v prvej polovici roku 2006 konečne padlo rozhodnutie o vytvorení spoločnej európskej energetickej politiky, keďže doteraz bola táto stratégia v kompetencii jednotlivých krajín (po prvýkrát o potrebe tejto stratégie otvorene hovoril Tony Blair v Európskom parlamente v októbri 2005). Podnet na diskusiu o tejto téme však dala Zelená kniha Európskej komisie z roku 2000, no jej iniciatíva získala oveľa menej pozornosti, ako by si zaslúžila. Ani v Nemecku, najväčšej európskej ekonomike, neprebiehala diskusia, podnetom neboli ani útoky na WTC ani záväzok zbaviť sa jadrovej energie do roku 2021 a ani redukcia ťažby uhlia z environmentálnych dôvodov. Posledné desaťročia bola otázka energetickej bezpečnosti prenechaná súkromným koncernom, ktorých podnikateľská stratégia je však primárne orientovaná na zisk. Jediné, čo zostalo v rukách vlád, boli strategické zásobníky. Ale trh okrem orientácie na zisk narába s nedostatočnými informáciami a má tendenciu ku krátkodobým víziám. V marci 2006 bola predstavená ďalšia zelená kniha o európskej stratégii pre udržateľnú, konkurencieschopnú a bezpečnú energiu, ktorá definovala štyri parametre energetickej politiky – bezpečnosť dodávok, náklady, konkurencieschopnosť a emisie CO2. Hlavnú rolu v zabezpečení dodávok plynu hrajú LNG terminály a zásobníky zemného plynu, projektované na jedno- až dvojmesačnú spotrebu. Stratégia spomína aj nové importné kapacity realizované v blízkej budúcnosti – plynovod medzi Nórskom a VB, Baltický plynovod, LNG terminály, plynovod Nabucco a Transkaspický plynovod. Do popredia stavia aj rôzne energetické dialógy s producentskými krajinami, najvýznamnejším je energetický dialóg s Ruskou federáciou. V prípade ropovodov sa štúdia zameriava na rozvoj prepojení s krajinami strednej Ázie. Ide hlavne o predĺženie ropovodu Odesa – Brody do Poľska s vetvami do Lotyšska, Nemecka, Slovenska a Česka. Spomína sa aj prepojenie Bratislavy a Schwechatu a prepojenie ropovodov Družba a Adria. Čo sa týka spojení krajín okolo Kaspického mora, podporované sú projekty obchádzajúce územie Ruskej federácie. Pozícia Slovenskej republiky O diverzifikácii dodávok ropy a plynu sa na Slovensku hovorí už viac ako desaťročie a aj teraz je diverzifikácia jednou z priorít energetickej politiky schválenej vládou SR začiatkom tohto roku. Lenže reálne kroky sa, bohužiaľ, nerobia. V spomínanom dokumente je ako jeden z pilierov bezpečnosti dodávok uvedený fakt, že cez naše územie tečie na západ 90 miliárd metrov kubických plynu zmluvne pokrytých dlhodobými kontraktmi. Pozícia našej krajiny v tranzite plynu sa oslabuje, či už projektom Jamal alebo výstavbou podmorského baltického plynovodu. Treba však priznať, že zrealizovaním projektu podmorského baltického plynovodu sa Gazprom priamo dostane na najväčšie trhy západnej Európy – Nemecko a Veľkú Britániu, bez tranzitných krajín. V súvislosti s rastom spotreby plynu vo všetkých krajinách a úsilím Gazpromu o udržanie si trhového podielu v EÚ by sa objem plynu transportovaného cez Slovensko zmenšiť nemal, je však do budúcnosti plánovaný skôr na zásobovanie krajín strednej Európy. Naša krajina nemá prostriedky a možnosti na samostatnú diverzifikáciu dodávok, preto je potrebné v tomto smere trvať na spoločnej energetickej politike EÚ, presadzovať vlastné projekty medzi jej priority, pretože vie lepšie zabezpečiť naše potreby. Energetická politika SR schválená začiatkom roku 2006 reflektuje procesy bežiace na európskej úrovni, vyzdvihuje hlavne potrebu regulácie trhu s energiami, keďže nie je možné zavedenie plnej konkurencie. Ako prioritu si stavia znižovanie závislosti dodávok z rizikových oblastí diverzifikáciou získavania zdrojov energií ako aj dopravných ciest. Konkrétne opatrenia a projekty (okrem vety o plynovode Nabucco) však štúdia neobsahuje. Z hľadiska bezpečnosti dodávok vyzdvihuje význam podzemných zásobníkov, prepojenosť jednotlivých prepravných sietí, ako aj existenciu dlhodobých kontraktov ako predpoklad pre plynárenské spoločnosti pri plánovaní dodávateľskej a prepravnej kapacity. V tomto bode sa až tak nezhoduje s návrhmi komisie, lebo tá preferuje krátkodobé zmluvy. Celkovo je návrh energetickej politiky dokument, ktorý neobsahuje nové prvky ani konkrétne návrhy. Ide o sumarizáciu známych faktov, o zaujatie východiskovej pozície, pričom by mali nasledovať ďalšie konkrétne dokumenty. Koncepcia aspoň vyjadruje podporu projektu ropovodu Odesa – Brody, ktorému sa v poslednom čase dostáva zaslúženej pozornosti. Po intervencii Európskej komisie bolo k projektu prizvané aj Slovensko, na ktorého území je ropovod Družba využívaný len na 50 percent. Práve v meste Brody sa obe trasy pretínajú. Prípojka do Poľska by mala byť dokončená do roku 2009. Ak dovtedy Transpetrol nevybuduje zásobníky, ktoré by umožňovali transport kaspickej ropy, je možné, že nás projekt obíde. Náklady predstavujú asi 2 mld. Sk. Jukos sa pritom už pri kúpe našej tranzitnej spoločnosti zaviazal dobudovať ďalšie zásobníky, čo sa však doteraz nestalo. Existujúce zásobníky sú naplnené ruskou ropou a štátnymi strategickými rezervami. Transpetrol takisto odmietol ponuku ukrajinského prepravcu, ktorý chcel do výstavby zásobníkov investovať. Tým by však naša spoločnosť prišla o príjmy z poplatkov za skladovanie ropy. Tieto skutočnosti energetická stratégia nereflektuje, pričom sa dalo predvídať už dávnejšie, že sa opäť začne diskutovať o ropovode Odesa – Brody v pôvodnom smere. Práve tu by sa dalo najlepšie zistiť, ako to ministerstvo s diverzifikáciou dodávok ropy vážne myslí. Takisto nie je spomínané rozdelenie SPP a jeho konzekvencie ako aj proces liberalizácie, možnosť výberu dodávateľa zákazníkom a efektívny prístup tretích strán k energetickým zariadeniam. Záver Energetický problém nie je riešiteľný jedným spôsobom. Ku krátkodobým riešeniam patrí nákup akcií ruských spoločností západnými konzorciami, prostredníctvom ktorého by sa pretrhli väzby s ruskou politickou reprezentáciou a zaviedli západné štandardy riadenia firiem. Vstup Ruska do WTO by prispel k transparentnejšiemu investičnému prostrediu v krajine. Ratifikácia Energetickej charty Ruskou federáciou by zaviedla transparentné podmienky prístupu k transportným trasám a spoločné ťažobné konzorciá zahraničných a ruských spoločností by zabezpečili potrebný transfer investícií a moderných technológií, čím by sa docielila vyššia efektivita ťažby. Spochybniteľná je však miera vymáhateľnosti práv v ruských podmienkach plynúcich z charty. K ďalším riešeniam európskej energetickej bezpečnosti patrí diverzifikácia zdrojov ako aj diverzifikácia importných trás, šetrenie energiami, zvyšovanie energetickej efektívnosti a zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov. Do budúcnosti takisto EÚ musí byť schopná podľa vzoru USA zabezpečiť vojensky svoje ekonomické záujmy posilňovaním európskeho piliera v rámci NATO. Rozmiestnenie európskych jednotiek by malo kopírovať transportné koridory ako sú vyznačené v projektoch TRACECA. Dlhodobým riešením sú však energie budúcnosti ako vodík či palivové články. Všetko to môže prispieť k vyriešeniu globálneho energetického problému. Článok bol uverejnený na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu www.ssve.sk
