Hranice sú tam, kde sa začínajú vojny, napísal Primo Levi.
Ale sú tam aj mosty – spájajúce oddelené strany pre pokračovanie prirodzených kultúrnych výmen. Ktokoľvek študuje ako si národy udržujú viditeľné vlastné identity v procese ich prispôsobovania sa novým ideám a skúsenostiam, vie, že práve hranice sú miestom postupného odhaľovania a nachádzania odpovedí na otázku: „Kto sme my a kto sú oni?“ V súčasnej viditeľnej demarkácii medzi národmi a ľuďmi, ktorí môžu mať viac alebo menej spoločného, existujú aj hranice vplývajúce a v neposlednej miere vymedzujúce fakt, že ľudia myslia práve tak, ako konajú. Preto konštatovanie, že bez hraníc – či už fyzických alebo symbolických – by neexistoval nacionalizmus a naopak, nacionalizmus by neexistoval bez hraníc, dnes viac ako mnohokrát predtým, vystihuje súčasnú situáciu v tejto oblasti.
Nacionalizmus – nové európske strašidlo. Tentokrát však ide o celkom iný nacionalizmus, s celkom inými črtami. Kým ten zo začiatku 20. storočia viedol k rozpadu troch mnohonárodnostných impérií – ruského, osmanského a rakúsko-uhorského a honosil sa nálepkou modernizácie, nacionalizmus dnešných dní je svojím charakterom v tomto smere absolútne antimoderný. Národný štát bol v tom čase najvhodnejším rámcom pre demokraciu a priemyselný vývin, čo bolo viditeľné aj na jeho sociálnom zložení. Bol elitným projektom, ktorého základ tvorila vzdelaná stredná vrstva. Charakter masového hnutia nadobudol až v 20. storočí. Na rozdiel od minulosti je však súčasný nacionalizmus značne provinčný.
S hranicami boli a sú neustále problémy. S ich vymedzovaním, ale najmä rešpektovaním. Idea aspoň formálne zjednotenej Európy je ešte poriadne ďaleko. Denne prechádzajú hranicami medzi jednotlivými štátmi tisíce ľudí. Legálne i nelegálne. Majú na to svoje dôvody: jedni cestujú za prácou, dovolenkou, iní za vidinou lepšieho života. Tí druhí za nelegálny prechod do – aspoň tak dúfajú – o niečo lepšej budúcnosti zaplatia vysoké sumy peňazí. Je len samozrejmosťou, že pre istú skupinu „podnikavcov“ sa prevádzanie ľudí cez zelenú hranicu štátov stalo síce riskantným, ale veľmi výhodným obchodom, a teda nepredstaviteľným zdrojom financií. I keď za nesúhlasného prikývnutia nás všetkých. Veď aj my máme ešte v pamäti odvážne odchody jednotlivcov i celých rodín z bývalého východného bloku za životom v západnej demokracii. Áno, pochopíme, ak zo svojej domovskej krajiny uteká človek, ktorému ide o život, je prenasledovaný za svoju vieru, etnickú príslušnosť, nie je schopný uživiť svoju rodinu. Uteká preto, lebo už nevidí iné východisko. Ak však niekto žiada o azyl z číro-čírych zištných dôvodov – prísť k peniazom bez akejkoľvek práce a potom sa vrátiť domov a tak niekoľkokrát – tak pre tento biznis má pochopenie skutočne málokto.
Ak dosiahneme, aby sa čím viac odlišných skupín cítilo v našej krajine doma, tým vzdialenejší budeme od etnickej, rasovej, sexistickej a xenofóbnej nenávisti. Je potrebné rozlíšiť spoločnú politickú identitu natoľko, aby v nej boli zahrnutí i občania, ktorí nie sú etnicky Slovákmi. Po holokauste, odsune Nemcov, repatriácii Maďarov, rozchode s Čechmi nám potrebu tohto kroku pripomínajú hlavne Rómovia.
