Krátko pred vstupom Slovenskej republiky do schengenského priestoru sa vlani v s členmi Klubu Nového slova na tému Slovensko v strednej Európe zhováral minister zahraničných vecí SR Ján Kubiš. Problematika, o ktorej počas svojho vystúpenia a diskusies členmi klubu hovoril, je stále aktuálna a má čo povedať aj širšiemu publiku. Hosť Klubu Nového slova: Ján Kubiš – Z priorít, ktoré sme si stanovili, sú na prvom mieste dobré vzťahy so susednými krajinami, povedal na úvod stretnutia Ján Kubiš a pokračoval: Je to logické a robí to tak aj väčšina štátov sveta. Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, je práca na dobrých vzťahoch so susedmi viditeľná priorita našej činnosti. Nadštandardné vzťahy v každom ohľade máme s Českou republikou. A som veľmi rád, že sú výnimočne dobré bez ohľadu na to, aká vláda je v našich republikách práve pri moci. Teší ma, že veľmi dobré kontakty medzi oboma premiérmi existujú aj na osobnej úrovni. Máme záujem, aby tak aj pokračovali. Uvediem len jeden príklad. V rámci Európskej únie sa dva štáty prvý raz dohodli na spoločnom manažovaní jednej európskej inštitúcie – Európskeho jadrového fóra (EJF). Bežný spôsob v takýchto prípadoch je totiž rozhádať sa a využiť všetky páky, aby konkrétnu inštitúciu riadil ten či onen štát sám. Česko a Slovensko sa tiež mohli hádať a obe krajiny mohli prehrať, pretože boli aj iní záujemcovia. Dohodli sme sa však, že EJF budeme manažovať spoločne. Máme veľmi dobré vzťahy s Poľskom a s Rakúskom, hoci to neznamená, že sú bez otvorených otázok. Ale sú to vzťahy na veľmi vysokej úrovni. V trochu inej polohe sú vzťahy s Ukrajinou, ktorá je, vzhľadom na to, že Česko, Poľsko a Rakúsko sú členmi EÚ a niektoré sú tak ako my aj v NATO, predsa len iná kategória. Vychádzame však spolu dobre a chceme vzájomné vzťahy naďalej budovať. Zároveň by sme chceli byť jedným z tých agentov a partnerov Ukrajiny, ktorí jej pomáhajú aj v procesoch transformácie. Aj v tom, aby sa dostávali bližšie k EÚ, aby nadväzovali konkrétne vzťahy spolupráce s NATO. Pôsobíme rôznymi spôsobmi, ktoré na Ukrajine veľmi vysoko oceňujú. A zdôrazňujem, že aj v tomto prípade vždy bez ohľadu na to, aká vláda alebo aké politické sily sú na Ukrajine práve pri moci. S Maďarskom je to zložitejšie. Vzájomné vzťahy máme kostrbaté, nevyrovnané. Prechádzajú určitými cyklami. V prvom rade, keď nastúpila súčasná vládna koalícia, neboli sme pre žiadneho z našich zahraničných partnerov čitateľní. Mnohí si okamžite spomenuli na roky 1994 až 1998 a pripomínali situáciu, ktorá bola pre to obdobie typická. Nedokázali stranu SMER – SD „prečítať“, alebo ju „čítali“ len na základe jej vystupovala počas jej vzniku, keď pôsobila v opozícii a mala opozičnú či predvolebnú rétoriku. To je niečo celkom iné ako v prípade strany, ktorá sa môže podieľať na moci prostredníctvom rôznych štruktúr. Nechcem nikomu pripisovať zlé úmysly, ale pre mnohých sme boli v tejto konštelácii neprijateľní. Odrazilo sa to aj na vzťahoch s Maďarskom. Dostali sme sa pod veľmi výrazný tlak a musím povedať, že sme to predvídali. Využívali sa proti nám všetky možné nástroje. Napríklad aj na základe toho, že akýsi server v USA ukázal obrázky, na ktorých pár bláznov páli maďarskú vlajku. V tom období, asi pred rokom, keď nám z Maďarska začali posielať protestné nóty – čo už nie je len mierna začiatočná forma protestu – som svojej maďarskej kolegyni povedal, že týchto serverov je sto alebo tisíc, ale aj takých, kde sa pália slovenské vlajky. Preto nemôžu byť dôvodom akéhokoľvek oficiálneho protestu. Také záznamy nereprezentujú slovenskú vládu ani Slovensko. Hovorím to preto, aby som vykreslil, akým spôsobom začalo fungovať napätie. Vzťahy sa však potom začali vyrovnávať. Obaja premiéri sa napokon stretli, dostali sme sa do druhej etapy a v nej sa nachádzame aj teraz. Opätovne musíme vzťahy začať vyrovnávať. Musím povedať, že sa nám to darí a podarí, pretože táto vláda nie je taká, ako nás ústami svojich aj významných predstaviteľov z času na čas prezentuje opozičná maďarská strana Fidesz. Podľa nich sme vraj polofašisti a podobne. Máme normálnu vládu, ktorú si nesprávne stotožňujú s výrokmi predstaviteľa jednej strany vládnej koalície – SNS, a tým možno povesť vlády trpí. Lenže vláda sa predsa nedeterminuje a nemôže byť vnímaná ako rukojemník neprijateľných výrokov pána Slotu. Napriek tomu zjednodušené pohľady existujú. V praktickej politike a v praktických vyjadreniach je však spolupráca s Maďarskom celkom dobrá. V rovine vzájomného porozumenia je to zložitejšie. V tej chvíli ministrovi Kubišovi zazvonil mobil. Zázračnou zhodou okolností bola na linke ministerka zahraničných vecí Maďarskej republiky Kinga Gönczová… – Aspoň vidíte, že medzi nami naozaj veľmi pravidelne prebieha dialóg, pokračoval po skončení rozhovoru Ján Kubiš. Teraz sme hovorili o jej zajtrajšej pracovnej návšteve v Štúrove. (Návšteva sa uskutočnila 16. novembra 2007). Pani Gönczová sa, samozrejme, stretne aj s predstaviteľmi SMK, čo považujem za normálne. Tiež sa v zahraničí stretávam s predstaviteľmi slovenských komunít. Dúfam len, že stretnutie pani ministerky s SMK nebude záležitosťou propagácie politických programov. Hovorím to otvorene a aj pani ministerke som povedal, že dúfam, že sa to nezneužije. Ďalšia časť programu je spoločná. Ide o podpis istých dohôd. Budeme komunikovať s občianskou spoločnosťou. Takže napriek tomu, že nás politické agendy obviňujú zo zhoršovania vzťahov, vláda Slovenskej republiky ani ja ako minister zahraničia nechceme nevraživú konfrontáciu. Naši maďarskí partneri majú vlastné problémy a tiež to nemajú jednoduché. Považujem však za nekorektné analyzovať ich situáciu. Je na nich, aby ju analyzovali a pomenovali. Možno nám na oboch stranách chýba trošku viac empatie, vďaka ktorej by sme pochopili jeden druhého. Aby oni chápali, čo považujeme za nesmierne dôležité my, a aby sme my pochopili, že naše skutky sa zasa hlboko a bytostne dotýkajú niečoho, čo považujú za dôležité oni. Pre budúcnosť aj pre postavenie Slovenska v susedstve s Maďarskou republikou je z môjho pohľadu mimoriadne dôležité, aby si už všetci na Slovensku a v Maďarsku uvedomili, že naše vzťahy sú vzťahmi dvoch suverénnych krajín zodpovedných za svojich občanov a že zostaneme suverénnymi krajinami, aj keď zmiznú hranice. A že koncepcie jednotného politického národa maďarského v jedinom štáte nemôžu nenaraziť na náš nesúhlas. Diskutovať s našimi maďarskými priateľmi na túto tému je veľmi zložité. Ich postoje už dávno nepatria do modernej Európy. Ale ťažko sa im to vysvetľuje. Rozvoj kontaktov však prebieha veľmi dobre. Pri spolupráci v hospodárskej, vojenskej aj zahraničnopolitickej oblasti konzultujeme veľmi tesne, často presadzujeme spoločné ciele a prichádzame so spoločnými iniciatívami. Nechcem, aby sme za strednú Európu považovali len s nami susediace krajiny. My vnímame ako strednú Európu napríklad aj Rumunsko či Bulharsko. Aj spoluprácou s nimi si budujeme určitú formu toho, čím chceme v strednej Európe byť. Počítame s krajinami ako Ukrajina, Bielorusko a Moldavsko, v širšom meradle aj s pobaltskými krajinami. Nezabúdame veľmi významného hráča v tejto oblasti, teda na Nemecko. Novým faktorom je postulát francúzskeho prezidenta, ktorý bude v najbližších rokoch určovať zahraničnú politiku Francúzska. Z jeho pohľadu nie je priestor medzi Nemeckom a Ruskom, teda priestor strednej a východnej Európy, členov aj nečlenov EÚ, priestorom, ktorý je vyhradený len na vzájomnú súčinnosť alebo interakciu týchto dvoch hlavných motorov. Francúzsko chce do toho veľmi aktívne vstupovať, a to je jeden z motívov, prečo pán Sarkozy vyšiel s témou budovania strategického partnerstva s novými členmi EÚ, s krajinami strednej Európy. Tento faktor je potrebné reflektovať. Nevieme, ako sa prejaví v konkrétnej politike, ale v každom prípade je to téza, ktorá tu predtým nebola. Za vlády pána Chiraca sme boli akousi sivou zónou. Jeho vyjadrenia na túto tému poznáme. Keď hodnotím Slovensko a strednú Európu, vždy myslím aj na Balkán a na ostatné krajiny. Medzi naše nástroje patrí opäť EÚ, NATO a naša účasť v ňom. Veľmi dôležitý nástroj je V4, ktorá je platformou na hľadanie spoločných záujmov a ich koordináciu. Vieme pomerne efektívne vystupovať v rámci EÚ, ale aj vo vzťahu k iným partnerom, napríklad k USA. Ako platforma V4 sme sa zapájali do vyjednávania o bezvízovom režime a rozširovali ho aj na ďalšie krajiny. Existuje aj regionálne partnerstvo, ktoré sa vzťahuje na Rakúsko. Stále sa málo využíva spolupráca podunajských krajín. Zatiaľ sa iba otvára, pretože sme z objektívnych dôvodov na tejto spolupráci nemohli trvať skôr. Myslím však, že potenciál podunajskej spolupráce by sme mali využiť väčšmi. Nie sme monotematická krajina. Veľmi nám pomohlo členstvo v Bezpečnostnej rade; myslím, že nám dodalo sebavedomie. Naši partneri nás už lepšie poznajú. Netýka sa to len vlády, ale celého Slovenska, našich schopností a možností. Veľmi nám z tohto hľadiska, dúfam, pomôže aj predsedníctvo vo výbore ministrov Rady Európy. Zodpovednosťami, ktoré na seba chceme preberať, sa chceme zároveň ukázať ako krajina, ktorá má nadbilaterálny rozmer a ktorá nepresadzuje len svoje záujmy, ale chce robiť niečo viac. A práve tak sme už dnes definovaní. Som veľmi rád, že nás nevnímajú ako krajinu, ktorá ide za rámec alebo nad rámec svojej špecifickej váhy. S tým som veľmi spokojný. Pán minister, dovolím si trošku zapochybovať o vašej téze, že toto zloženie vlády je normálne a európske. Európske zrejme áno v zmysle európsky typické, ale normálne určite nie je a dúfam, že niečo také v Európe už dlho nebude považované za normálne. Jedna vec je vaša nepochybná diplomatická zručnosť, druhá vec je imidž krajiny, ktorý je vždy dôležitý, a dobre viete, že napríklad nedávna vláda bratov Kaczyńskich v Poľsku vyvoláva v EÚ debaty, či vôbec bolo rozumné rozširovať Európu smerom na východ. Neobávate sa, že práve pozícia, respektíve výroky Jána Slotu, ktoré v nejakom kontexte budú u nás stále rezonovať, môžu zhoršiť imidž Slovenska? – Ministrom ostávam aj v rámci neformálnej debaty. Pri všetkej úcte, nepochybujem o tom, že čokoľvek poviem, sa bude ďalej šíriť. Takže ma to trochu limituje. Tým nechcem povedať, že nemôžem vyjadriť názor, ale nemôžem uvádzať príklady, aké by som chcel. Rád by som rozoberal politiku jednotlivých strán v zahraničných vládach. Garantujem vám, že by ste tam našli príklady, v ktorých sú celkom neprijateľné veci. Ide pritom o etablované vlády a na ich imidži to nezanecháva nijakú výraznú stopu. Áno, vznikajú otázky, prečo sa objavujú vo vládach alebo v politickom spektre takéto politické sily, ale prijíma sa to ako fakt. U nás však nie. Je správne, že niektoré veci verejnosť neakceptuje. Na túto tému som sa vyjadril mnohokrát. Pre mňa sú neprijateľné nielen výroky pána Slotu. Za dlhé obdobie ich bolo zdokumentovaných mimoriadne veľa a mnoho z nich koluje dokonca už aj na medzinárodných fórach. Pochopiteľne, my nič také nedistribuujeme. Nebudem hovoriť, kto to robí, ale robí sa to. Určite to nikto nešíri s cieľom pomôcť nám, ale naopak. Taký postup nemôžeme akceptovať. Neprijateľná je však aj koncepcia výrokov alebo názorov pána Slotu. Hovorím mu to nielen verejne, ale aj pri súkromných rozhovoroch, lebo z času na čas sa stretávame. Tými nešťastnými výrokmi totiž argumentujú buď Maďari, alebo naši partneri z krajín, ktorí nepoznajú špecifiká slovensko-maďarských vzťahov. Pritom podobné údery pod pás s cieľom vykresliť niečiu vládu ako xenofóbnu by sme mohli robiť aj my. Ja však vravím – áno, pokiaľ ide o tie výroky, nesúhlasím s nimi ja ani vláda, ale radšej sa pozrite na to, čo robíme. Výhrady majte radšej ku konkrétnym krokom. Zvládame dobre rómsku otázku? Nemyslím si. Ale je v Európe krajina, ktorá by zvládala rómsku otázku dobre? Našli sme spoločne nejaké riešenia? Nezdá sa mi. Je čo kritizovať? Je. Nech sa páči, poďme o tom hovoriť. Poďme hľadať východiská. Máme u nás slušnú politiku menšín? Áno, máme. Sem-tam sa, samozrejme, nájdu rôzne tendencie, spodné prúdy, negatívne javy. Áno, stáva sa. Pracujeme proti tomu? Áno, pracujeme. Jednoducho, keď už nemôžme ísť ďalej – ja si myslím, že by sme v niektorých sférach týkajúcich sa menšín ďalej ísť mohli – ale keď už v rámci tejto vládnej koalície nemôžeme ísť ďalej a mnohí by povedali, že ani nesmieme, tak aspoň udržme to, čo tu je. Imidž máme, bohužiaľ, rozpačitý, sme mladá krajina, sme mladá demokracia. Aj predtým nás posudzovali len na základe imidžu. Nezabúdajte, ako Slovenská republika vznikala. Robil som vtedy na federálnom ministerstve zahraničia. Prichádzali za mnou delegácie a hovorili mi – vy na tom Slovensku ste takí a takí. Vtedy bolo treba argumentovať a poukazovať na fakty. Nálepkovali nás už vtedy. Jediným naším východiskom je veľmi vyrovnane pracovať, nedať sa príliš vykoľajiť, nepodliehať emóciám. Takým spôsobom môžeme meniť aj imidž. Potom už nebudú ľudia prekvapení, že vládnu podporu má aj strana, ktorej vedúci predstaviteľ sa vyjadruje tak, ako sa vyjadruje. Ešte sme tam nedospeli. O desať rokov už hádam áno. Spomenuli ste aj susedné Poľsko. Kým neodídem z funkcie, budem aj na fórach zdržanlivejší a nebudem hodnotiť. Nespomenuli ste len imidž, ale aj konkrétne kroky a stanoviská. V politike našej vlády nenájdete to, čo nájdete v politike presadzovanej niektorými inými krajinami. Vždy žiadam našich partnerov, aby nás hodnotili na základe konkrétnych krokov. V krokoch tejto vlády nenájdete nič xenofóbne, nič antisemitské, nič homofóbne. Určite nie v konkrétnej politike. Imidž nemáme taký dobrý, ako by sme si zaslúžili, ale opakujem ešte raz, výroky pána Slotu neurčujú politiku tejto vlády. Nie sú ani v programovom vyhlásení, ani v konkrétnych krokoch. Myslím si, že sa ako minister vyhýbate konfrontačným situáciám. Hovorilo sa tu o Jánovi Slotovi, o tom, že sa nekultúrne vyjadruje. Nikto sa však nepozastaví nad tým, že to prakticky hovorí vždy ako druhý. Vždy sa dá niekým vyprovokovať. Potom však kritizujú len J. Slotu, hoci nie je provokatér, a provokatéra si ani nevšimnú. – Už som povedal, že nám naozaj niektoré veci nepomáhajú, niektoré veci sa proti nám veľmi aktívne využívajú a budú sa využívať dovtedy, kým na štipnutie budeme reagovať fackou. Niekedy facku dať musíte, ale nie vždy. A niekedy ju nemusíte dávať na verejnosti. Diplomacia pracuje s rôznymi nástrojmi. Ale to, že niekedy reakciu nevidíte, ešte neznamená, že nebola. Často reagujeme dôrazne a ostro. Využívame nástroje, ktoré máme. Aj my vieme hrať rôznymi kartami. Len s nimi vždy nemôžeme vychádzať von. To by niekedy bolo dokonca až kontraproduktívne. A našim partnerom to aj hovoríme. Hovoríme však aj verejne. Asi o niečom vypovedá, že ma v parlamente už zo štyri razy navrhovali odvolať. V každom prípade, nie všetko, čo sa deje, je aj vidieť. Európa nás veľmi intenzívne sleduje, takže si musíme byť niekoľkonásobne vedomí, že keď facku vypálime my, určite si nás všimnú. Sústredia sa na nás – a ostatných potom nevidia. Sťažovať sa však nikomu nepomôže, musíme vychádzať zo situácie, aká je. Slovensko sa stáva súčasťou Schengenu a my máme na východe hranicu s Ukrajinou, ktorá nie je členom Európskej únie. Zaujímal by ma vplyv tejto zmeny. V roku 2000 zaviedla vtedajšia vláda vízovú povinnosť a v našich východných oblastiach potom zanikli mnohé turistické centrá, hotely, reštaurácie v okrese Snina, Michalovce, Sobrance. Znížila sa naša stavebná činnosť na Ukrajine, zahraničný obrat s Ukrajinou, a to nehovorím o obmedzení kultúrnych a spoločenských stykov. – Po prvé, začíname rokovania o malom pohraničnom styku s Ukrajinou a budeme ich pravdepodobne modelovať obdobne, ako si to vymodelovali naši maďarskí a poľskí kolegovia. Občania jedného a druhého štátu, ktorí žijú v určitom pásme od hraníc, budú na základe určitých dokumentov môcť prekračovať hranice. Sme v kontakte s našimi ukrajinskými partnermi a oni už zaregistrovali náhle rastúci záujem ukrajinských občanov o presťahovanie do pásma neďaleko hraníc. Aj to je však súčasť procesu. Po druhé, áno, určite to vytvorí nové podmienky. Nechcem povedať, že zložitejšie. Vstupujeme do Schengenu, chceme doň vstúpiť, platia v ňom určité pravidlá a my tieto pravidlá prijímame a budeme ich aplikovať aj na našich susedov. Tieto nové podmienky sa určite odrazia aj na vzťahoch a kontaktoch a poznamenajú ich najmä v prechodnom období krátko po zavedení, až kým sa nestanú normálnou situáciou. Po roku 2000 počet ukrajinských hostí v Tatrách výrazne klesol. Dnes sú opäť najsilnejšou skupinou a ich počet rastie. Našla sa cesta. To znamená, že prvotný dopad možno nebude najlepší. Ale myslím si, že cesta sa nájde. No a tretie, čo chceme robiť spolu s V4, je, aby krajiny Schengenu spoločne dospeli k dohodám o uľahčení vízového režimu vo vzťahu s Ukrajinou, Bieloruskom, Moldavskom, a tak ďalej. Všade sú určité špecifiká. Tieto veci presadzujeme ako súčasť našej politiky a chceme dosiahnuť zmeny v rámci EÚ, pokiaľ ide o vízovú politiku s našimi východnými susedmi. Celý rad vecí akoby nám však unikal, pretože nemáme nijaké médium v rukách vlády. Myslím si, že vláda by mala nájsť peniaze na vydávanie časopisu, ktorý by získal popularitu a kde by sa ľudia dozvedeli, že to, čo u nás predchádzajúce vlády predstavovali ako prioritu, sa vo svete stáva pravým opakom. – Aj ja by som bol rád, keby sa názory jednotlivých predstaviteľov vlády objavovali v našich médiách vo väčšej miere. Samozrejme, aj s komentármi. Je toho naozaj málo. Hodnotenia sú veľa ráz jednostranné. Napriek tomu nie som veľkým zástancom myšlienky, aby vláda ovládala médiá. Myslím, že to by sme mali nechať minulosti. Presadíme sa tak či onak. Postupne, pomaly aj v médiách. Viete, nie je možné donekonečna opakovať hlúposti, lebo nakoniec sa tie hlúposti prevalia. To poznám z oblasti svojej zahraničnej politickej činnosti. Médiá niektoré veci dokola papagájovali. Vravel som im, najprv to analyzujte, počkajte chvíľu, všetko bude v úplne inej polohe. Neboli toho schopní. Dnes tie témy vyšumeli a je jasné, že boli účelové. Kam chodí pán Fico na návštevu, že ho nikam nepozývajú, že nemá návštevníkov z iných krajín. Tri mesiace sa o tom písalo úplne scestne. Že by sme nemali mať vzťahy s Ruskom, či máme mať vzťahy s Líbyou… Nie každému sa to musí páčiť, ale u nás to bola hotová honba na bosorky. Dnes sa ukazuje, že s Líbyou chce mať vzťahy celá EÚ. K tej druhej otázke – globalizácia. Áno, globalizácia je svet, v ktorom žijeme. A nemyslím si, že by tu ktokoľvek mal možnosť nachádzať nejaké umelé nástroje. Trápi ma, že na úroveň špičkových krajín sa dostaneme tak o 50 rokov. Ja si myslím, že by to tak nemuselo byť, lebo tento národ je schopný znovu sa dvihnúť a dať všetko do poriadku. – Na to vám môžem odpovedať iba štatistikami, ktoré zverejnila Európska komisia. Sme jedna z najdynamickejších ekonomík v rámci EÚ, a tak to zostane ešte veľmi dlho. Nevyplýva to z toho, že sme akýsi raj, ale z mnohých dôvodov sme schopní pritiahnuť investície. Investície, ktoré neznamenajú len automobilky, ale vysoké technológie. Našou odpoveďou by malo byť vzdelávanie. Veľmi jasne investovať do vzdelávania, a keď to urobíme, naozaj to nepríde o päťdesiat rokov. Iste, krajiny budú vždy rôzne a my sme prešli takým vývojom, akým sme prešli. Dnes sme kompatibilnejší, ale štyridsať rokov iného vývoja je cítiť. Neposudzujem to, len konštatujem. Teraz sa prispôsobujeme a dostávame sa do trendu, ktorý sa z hospodárskeho hľadiska ukázal životaschopný. Preto na ňom budeme pracovať. V úvodnom slove ste definovali pozíciu slovenskej zahraničnej politiky a je mi jasné, že všetky ciele sú zachytené v strategických dokumentoch. Zaujíma ma váš osobný názor na to, kde by si Slovenská republika vedela v budúcnosti nájsť nejakú svoju pridanú hodnotu, kde by mohla byť nejako užšie vyprofilovaná, či už v bezpečnostnej politike NATO alebo inde? – Oblasťami nášho prioritného záujmu sú práve tie geografické oblasti, o ktorých som hovoril. Tam sme sa už vyprofilovali ako krajina, ktorá má čo povedať a s ktorou treba počítať. Ide teda o juhovýchodnú Európu, krajiny na východ od našich hraníc. Možno ešte s ďalším dosahom. Nie sme taký veľký štát, aby sme si z tohto hľadiska mohli vytyčovať príliš veľké ciele, ale v danej oblasti už sme uznávaní znalci, sme schopní k niečomu prispieť, a keď rozprávame, počúvajú nás. Či už ide o NATO alebo EÚ, náš hlas je počuť a odráža sa to aj v koncepciách. Určite budeme participovať na mierových a stabilizačných operáciách. Tam si budujeme určitý priestor a špecializácie. Opäť je to otázka dlhodobejšia, ide o spoluprácu v rámci NATO a neviem, do akej miery to bude profilujúca oblasť, pretože ide o otázku kapacít. Sú krajiny, napríklad Írsko a iné, ktoré naozaj posielajú svojich ľudí do mierových misií a vyprofilovali sa ako štáty, ktoré sú do toho zaangažované, ale nie sú účastníkmi iných operácií. Musíme dbať aj na naše záväzky v rámci NATO. Treťou oblasťou je rozvoj regionálnej spolupráce ako platformy lepšieho presadzovania našich záujmov v rámci EÚ a V4. Tam môžeme na základe spoločných záujmov využívať presadzovanie určitých koncepcií. Po štvrté, musíme využiť obrovskú komparatívnu výhodu, ktorú dostaneme vstupom do eurozóny. Že sa staneme súčasťou tvrdého jadra EÚ. Tým sa dostaneme do centra rozhodovania o mnohých otázkach. Mnohí naši partneri tam nebudú ešte niekoľko rokov. Mali by sme to ako krajina využiť. V rámci OSN sme si urobili veľmi dobré meno. Prišli sme s reformou bezpečnostného sektora, presadili sme to a chceme byť naďalej aktívni. Je to veľmi špecifická a širokospektrálna oblasť, no a pokúsime sa ďalej budovať naše dobré renomé. Aby sme nevystupovali len ako malé Slovensko kdesi v strednej Európe, ale ako štát, ktorý sa vážne zaoberá otázkami dopadov na globálnu bezpečnosť. Aký je vzťah Slovenska, Európskej únie a NATO k Pridnestrovsku na východe Moldavska? – Keď už hovoríme o organizáciách, ešte by som dodal niečo o OBSE, pretože je práve tou organizáciou, ktorá sa do značnej miery zaoberá Pridnestrovskom na východe Moldavska. Je to separatistický región, ale súčasť Moldavska. Ide o to, aby si Moldavsko s Pridnestrovskom našli modus vivendi. Pridnestrovsko tam je a nerozplynie sa len preto, že si to budeme želať. Preto chceme, aby sa o veciach rokovalo. Druhý prvok charakterizujúci vzťah daných organizácií vrátane OBSE k tomuto regiónu a vôbec k Moldavsku, je otázka prítomnosti ruských vojsk na území Pridnestrovska. Hľadáme riešenia. Ruské vojská tam majú určité úlohy a teraz prebieha diskusia, či nájdeme spoločnú bázu, na ktorej sa dohodneme. Či tam majú byť, ako tam majú byť, v akej zostave a podobne. Napríklad či si Ruská federácia plní ustanovenia zo summitu OBSE v roku 1999 v Istanbule, ktoré hovorili, že sa ruské vojská majú postupne stiahnuť. Ide v prvom rade o podporu územnej celistvosti Moldavska, hľadanie riešenia spoločného vzťahu s Pridnestrovskom, hľadanie vyriešenia otázky prítomnosti ruských jednotiek tak, aby to bolo akceptovateľné všetkými partnermi, vrátane Moldavska, Pridnestrovska, Medzinárodného spoločenstva a Ruskej federácie takisto. Slovensko by sa mohlo lepšie alebo účinnejšie prezentovať v oblasti kultúry a slovenských inštitútov. Vzhľadom na to, ako do tejto oblasti investujú aj malé krajiny – máme obrovské medzery. Druhá otázka sa týka Poľska. Izraelský veľvyslanec protestoval proti pomníku Kuraśa prezývaného Oheň, ktorý sa podieľal na vraždení nielen židovských, ale aj rusínskych a slovenských obyvateľov Poľska. Slovensko sa k tomu vôbec nevyjadrilo. – V prvom rade – Slovensko nemlčalo. Nie vždy je však nutné kričať do médií. Slovensko túto otázku kládlo a kladie ju ustavične. A myslím si, že sme dostatočne upozornili našich poľských kolegov a že ešte nie je všetkému koniec. Ale nie vždy je nutné ani nie je vždy vhodné začať kričať. Nám ide o riešenie. Kultúrne inštitúty, áno, je tam dilema. Dal som na ministerstve pokyn, aby sme sa začali zamýšľať nad stratégiou koncepcie našej kultúrnej činnosti. Mňa súčasná koncepcia neuspokojuje, no napriek tomu je pomerne bohatá. Niektoré strediská pracujú celkom slušne, ale ide o ich dosah. Žiaľ, my nikdy nebudeme mať dosť financií na veľké a fungujúce strediská. Vždy to budú nárazové akcie založené na entuziazme a na osobných kontaktoch. Začíname však o týchto veciach diskutovať, chceme to posunúť ďalej. Spracovala Silvia Ruppeldtová Prepis záznamu Alena Behúnová
