„Záverom tejto knihy by som sa chcel vyznať z toho, že som sa nikdy nepovažoval za európskeho idealistu. Bol som a ostanem angažovaným prívržencom európskej integrácie zo strategického a vlasteneckého záujmu.“ Tento citát zo záveru knihy asi najlepšie vystihuje myšlienky Helmuta Schmidta, bývalého nemeckého kancelára (1974 – 1982) a dnes vydavateľa týždenníka Die Zeit. Európanstvo je pre neho postojom z vlastenectva. Aj celá jeho kniha je tvorená akoby sústrednými kruhmi – nemecké záujmy môžu byť najlepšie naplnené úzkou spoluprácou s Francúzskom, spolu budú vytvárať efektívnu Európsku úniu. Tá prispeje k vytváraniu celosvetového prostredia multilaterálnej spolupráce, ktorá môže najlepšie odpovedať na globálne hrozby a výzvy. Schmidtove úvahy o globalizácii možno nie sú mimoriadne originálne, výnimočné sú práve svojím realizmom. Kniha sa obsahovo člení do štyroch častí. V prvých dvoch popisuje súčasné globálne hrozby a vnútorné výzvy, pred ktorými Európska únia stojí – inštitucionálna reforma, zahraničná politika, vysporiadanie sa s nacionalizmom. V tretej hovorí o vlastnej predstave budúcnosti únie – nemala by byť federatívnym superštátom, ale ani voľnou konfederáciou. A nakoniec sa pokúša hľadať duchové korene Európy, aby mohol odpovedať na otázku, ku ktorej sa vyjadrilo mnoho politikov – Kde sú vlastne hranice Európy? Ako ďaleko by mala únia siahať? Je zbytočné snažiť sa zhrnúť všetky oblasti, ktorým sa Schmidt venuje. Všimnime si len tri témy, ktoré súčasný vývoj spravil mimoriadne aktuálnymi. Schmidta možno len ťažko obviniť z antiamerikanizmu. Napriek tomu konštatuje, že záujmy Európy a USA sa vzďaľujú. Po konci studenej vojny sa zo Spojených štátov stala jediná superveľmoc. NATO sa z obranného paktu stalo inštitúciu s ambíciou zasahovať kdekoľvek. Pre európske štáty to znamená, že sa budú stále viac ocitať v polohe vykonávateľa alebo odobrovateľa rozhodnutí urobených vo Washingtone. Vo svetle poslednej irackej krízy znejú autorove slová skoro prorocky: „Každé nové Kosovo alebo nový Irak niekde na svete sa môže stať výzvou Európe, ale zároveň výzvou solidarite Európanov medzi sebou a Európy s USA.“ Napriek tomu je zachovanie transatlantickej bezpečnostnej spolupráce podľa Schmidta potrebné – vybudovanie účinnej európskej obrannej politiky bude trvať ešte dlho. Autor však vychádzal zároveň z jedného nesprávneho predpokladu: „V Severoatlantickej aliancii… budú (USA) svoju prevahu využívať aj naďalej – aj keď možno trochu taktnejšie a s menšou ráznosťou ako za prezidenta Clintona.“ V porovnaní s Bushom mladším bol Clinton ústretovosť sama. Budúcnosť európskej zahraničnej a obrannej politiky má mnoho spoločného s vývojom inštitucionálnej štruktúry únie. Schmidt je dôsledným advokátom princípu subsidiarity – únia má riešiť len to, čo dokáže efektívnejšie ako členské štáty. Na mnohých miestach kritizuje byrokratizmus a dirigizmus európskych orgánov. Nie však kvôli nacionalistickému europesimizmu, ale z presvedčenia, že mnohé problémy vedia národné štáty riešiť ešte vždy omnoho efektívnejšie. Na margo nedostatočnej demokratickosti a zasahovania európskych inštitúcií do vnútorných záležitostí členov poznamenáva: „V žiadnom prípade sa človek nemusí volať Stoiber, aby sa mu tento proces nepáčil, a nemusí byť práve Angličanom, aby sa mu vzoprel.“ Do svojho realizmu však vkladá priveľkú vieru v „európsky osvietených lídrov“ – premiérov a prezidentov, ktorí majú viesť integračný proces tou správnou cestou medzi centralizmom byrokratov a nacionalizmom populistických politikov. Prebiehajúca Medzivládna konferencia jeho presvedčeniu dosť odporuje. Práve z obavy o budúcnosť integrácie, o to, či inštitucionálna reforma bude dostatočne hlboká na to, aby pripravila EÚ na všetky globálne hrozby, vyplýva jeho skôr rezervovaný postoj k rozširovaniu. V zásade má naň pozitívny názor (aj keď v roku 2000 do skupiny pripravenej na vstup Slovensko ešte nezahŕňal a optimisticky sa vyjadroval len o Poľsku, Česku a Maďarsku, čiastočne aj Slovinsku). Napriek tomu celý proces prebieha podľa neho príliš rýchlo a je živený skôr populistickými vyhláseniami niektorých politikov v únii, než zodpovedným zhodnotením rizík a možností. Hlavnou Schmidtovou obavou je, že prirýchle rozšírenie spomalí prehlbovanie integrácie (a preto ho podporuje k užšej spolupráci rezervovaná Británia). Ukazuje sa, že mal pravdu. Európska debata je postavená viac na predsudkoch ako na faktoch. Je citlivá na nacionalistické kváziargumenty – a na ne dáva Sebezáchova Evropy kvalitný protiliek. Niektoré predpovede už vývoj prekonal (ako presvedčenie, že rozšírenie nebude v žiadnom prípade možné pred rokom 2005), no ukázané riziká a výzvy sú stále aktuálne. Tri roky, ktoré od napísania knihy prebehli, mnohé jej časti potvrdili. (Helmut Schmidt: Sebezáchova Evropy. Vydavateľstvo Paseka 2003, 184 strán, 318 Sk)
