Horeli by srbské kostoly a dediny, keby ich chránili Kosovské obranné zbory, ako sa to žiadalo už dávno? Fakt, že násilie v Kosove sa v medzinárodných médiách a v Bezpečnostnej rade OSN hodnotí ako etnické, je len dôsledkom úspešného zakrývania skutočných problémov Kosova Misiou Spojených národov v Kosove (UNMIK). Varovanie pred vzburou na základni KFOR-u Výbuch násilia v Kosove bol prekvapením pre mnohých, nie však pre vnímavých pozorovateľov tamojšieho diania. Týždeň pred vypuknutím posledných protestov v Kosove som bol pozvaný do tábora medzinárodných mierových síl v Kosove (KFOR) v dedine Maxhunaj (Novo Selo), aby som spolu so srbským kolegom Zoranom Vlaškovićom vystúpil s prednáškou pred zástupcami všetkých sektorov KFOR-u. Na konci vystúpenia som vyslovil nesúhlas s úvodným prejavom francúzskeho generála Xaviera Michaela, ktorý vyhlásil, že KFOR bude v každej situácii podporovať Misiu Spojených národov v Kosove (UNMIK). Povedal som, že to nie je vhodné, pretože KFOR požíva v Kosove úctu ako nástroj bezpečnosti, zatiaľ čo UNMIK stratil dôveru kosovských občanov v dôsledku veľmi slabého politického a administratívneho riadenia Kosova. Odlíšenie KFOR-u od UNMIK-u usmerní nespokojnosť občanov Kosova a spôsobí, že budú žiadať lepšie vládnutie. Koniec koncov, UNMIK nie je v Kosove nič viac a nič menej ako skutočná vláda, a tak ako v rôznych častiach sveta je normálne, ak sú ľudia nespokojní s vládnutím určitej garnitúry. Hriechy UNMIK-u Príčin nespokojnosti občanov Kosova s UNMIK-om je mnoho: 1. Nedostatočne úspešné odhaľovanie zločinov ako sféra, kam patria všetky kompetencie UNMIK-u. 2. Ekonomická stagnácia, zastavenie privatizácie, zlé riadenie podnikov pod verejnou správou a korupcia v nich (Kosovská energetická korporácia – KEK, Kosovská pošta a telekomunikácie – PTK, kombinát Trepçë/Trepča atď.) a, čo je horšie, strata nádeje na hospodársky rozvoj. 3. Verejné znevažovanie vybraných kosovských politikov a kosovskej občianskej spoločnosti zo strany UNMIK-u, keď sa odpovede na ich požiadavky veľmi často vyznačujú aroganciou. 4. A nakoniec ponúkanie nekorektných riešení politických problémov, keď sa rešpektujú dôsledky násilných aktov, etnických čistiek a pod., ako v prípade návrhu na spojenie severnej časti Kosovskej Mitrovice s obvodom obce Zveçan (Zvečan), ktorý predniesla istá mimovládna organizácia a ktorý podporil UNMIK. Fakt, že násilie v Kosove sa v medzinárodných médiách a v Bezpečnostnej rade OSN hodnotí ako etnické, je len dôsledkom úspešného zakrývania skutočných problémov Kosova zo strany UNMIK-u. Skutočnosť je taká, že zatiaľ čo srbské provokácie voči Albáncom vyplynuli z pokusov Belehradu destabilizovať Kosovo z jednoduchého dôvodu, akým je politické rokovanie o budúcom štatúte Kosova, albánske útoky na Srbov sú dôsledkom konfliktu medzi väčšinovým obyvateľstvom v Kosove a UNMIK-om. Aby príslušníci UNMIK-u zakryli vlastné neprávosti, usmernili vzburu na Srbov. Skutočnosť, že nespokojnosť občanov Kosova sa prejavila tak búrlivo, súvisí s určitými zábranami. Ich nespokojnosť sa hromadila postupne; patrí však ku kultúre tohto národa, že priateľ je tolerovaný, až kým neprekročí mieru. Keď prekoná kritickú hranicu, všetok hnev sa prejaví okamžite a nekontrolovane. Kosovská Mitrovica – ohnisko politického diania v Kosove Ak chceme poznať genézu týchto nepokojov, musíme pozorne preskúmať prípad Kosovskej Mitrovice ako miesta, kde vypukli. Kosovská Mitrovica je v každom ohľade najväčším neúspechom UNMIK-u. Ľudia obvinení z vojnových zločinov tu vychádzajú z väzenia a nie sú vydávaní Interpolu. 2. februára 2000 došlo ku krviprelievaniu, pri ktorom zahynulo 14 občanov a desiatky ďalších utrpeli zranenia, a nikto nebol potrestaný. Hovorca UNMIK-u v Kosovskej Mitrovici zaujíma extrémne prosrbské stanoviská; väčšina albánskych novinárov spolupracuje so všetkými srbskými kolegami, nie však s ním ako s militantným Srbom. Správkyňa UNMIK-u vystupuje v srbských médiách v susedných správnych obvodoch a hovorí po srbsky, nikdy sa však neobjaví v albánskych médiách obvodu, ktorý spravuje. Akákoľvek hospodárska iniciatíva býva zastavená v mene „vyššej politiky“. Miera nezamestnanosti prekračuje 80 %. Najvyšší predstavitelia miestnej samosprávy – zvolení demokraticky vo voľbách, ktoré zorganizovali UNMIK a Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe – sa prostredníctvom médií dozvedajú, že spod ich kompetencií je vyňatá polovica územia obvodu, v ktorom boli zvolení (administratívne nariadenie č. 2002/26 vydané zvláštnym splnomocnencom generálneho tajomníka OSN Steinerom). Vyvrcholením tohto všetkého je utopenie troch detí v rieke Ibër (Ibar) a neochota pokúsiť sa o okamžité objasnenie tejto nešťastnej udalosti. Bolo v rozpore s akoukoľvek etikou konštatovať, že nie je známe, či tie deti niekto zastrašoval alebo nie, pokiaľ nič nesvedčilo proti tvrdeniu štvrtého dieťaťa, ktoré sa zachránilo pred smrťou. Táto skutočnosť spôsobila rozhorčenie, pretože naznačovala, že – tak ako všetky ostatné – nebude objasnený ani tento prípad. Toto boli závažné dôvody, pre ktoré sa pred sídlom UNMIK-u uskutočnili spontánne pokojné protesty gymnazistov a neskôr všetkých občanov. Stačilo netaktné správanie bezpečnostných síl a protest nadobudol neželaný smer. Prečo boli vypálené kostoly, ktoré sme uchovávali po stáročia? Možno si položiť otázku: ak bol hnev občanov Kosova namierený proti UNMIK-u, prečo teda boli vypaľované srbské kostoly, ktorých sa nikto nedotkol počas päťstoročnej osmanskej nadvlády ani počas obidvoch svetových vojen, keď boli pri moci Albánci? Nestalo sa tak ani za poslednej vojny. Dôvod je veľmi jednoduchý: tie kostoly boli vypálené práve preto, lebo Albánci nie sú v Kosove pri moci. Bolo by nanajvýš normálne, keby tie kostoly boli bránili Kosovské obranné zbory (TMK) alebo Kosovská policajná služba (SHPK), to sa však nestalo. Niežeby na ich strane chýbala vôľa či fyzická kapacita; týmto organizáciám boli zverené iné úlohy. Kosovské obranné zbory dokonca žiadali, aby mohli chrániť srbské kostoly, nebolo im to však dovolené. Bolo by normálne, keby politickí vodcovia vystúpili pred zástupmi s cieľom zastaviť vypaľovanie kostolov; albánski politici sú však opatrní, postupne sa naučili byť disciplinovaní a nepreberať politickú iniciatívu, inak to bude znamenať koniec ich politickej kariéry. Takže aké organizované sily majú ochraňovať srbské kostoly a Srbov, ak nie politici, Kosovské obranné zbory a Kosovská policajná služba? Občianska spoločnosť Aký hrdina by splnil úlohu, ktorú nesplnila polícia UNMIK-u ani KFOR? Vari občianska spoločnosť? Ako by som mohol vedieť, že polícia ani KFOR nemajú v úmysle chrániť srbské kostoly a Srbov? Mal som brániť našu rozhlasovú a televíznu stanicu pred príslušníkmi polície UNMIK-u, ktorí útočili dymovnicami na jej štúdiá na 12. poschodí, aby znemožnili vysielanie? V nedeľu 14. marca, tri dni pred vypuknutím protestov, som sprevádzal dvoch srbských novinárov od mosta cez rieku Ibër (Ibar) do srbského kostola v južnej, prevažne albánskej časti Kosovskej Mitrovice a naspäť. Cestou ich zdravilo veľa albánskych adolescentov, ktorí hovorili, že ich pred niekoľkými dňami videli v mitrovickej televízii. Bez urážok, bez nadávok, bez zlostných pohľadov. Srbský kňaz sa potešil, že mu dvaja veriaci prišli do kostola bez sprievodu KFOR-u. Porozprával o mojej pomoci aj ďalším kňazom a dodal, že pred dvoma rokmi som priviedol do toho kostola dvoch politikov z Albánska – Pjetëra Arbnoriho a Ariana Starovu – a kosovského premiéra Bajrama Rexhepiho. Keď sme vyšli z kostola, so srbskými novinármi sa úplne normálne zhováralo niekoľko albánskych adolescentov. O štyri dni podpálili ten istý kostol albánski adolescenti, ktorí trávia väčšinu času tým, že hrajú v mitrovických internetových kaviarňach počítačovú hru Counter-Strike, a strážcovia mieru z radov KFOR-u nepodnikli seriózny pokus o jeho ochranu. Teraz sa väčšina občanov Kosovskej Mitrovice hanbí za túto udalosť a obviňuje zástupcov medzinárodného spoločenstva, že umožnili, aby nás takýto nehanebný čin priblížil až k rozdeleniu Kosova. Jeden z nich odpovedal s posmechom: takže my sme vám vraj ukázali, ako máte podpaľovať kostoly, ale prečo ste to urobili vy sami? Na to možno odpovedať, že tí, ktorí páchajú zlo, sa nájdu v každej spoločnosti, avšak jej úroveň sa meria mechanizmami, aké si vytvorila na potláčanie zla. Želala si albánska väčšina, aby horeli srbské kostoly? Odpoveď znie: nie. Prečo ich nebránila? Pretože UNMIK degradoval všetky mechanizmy, ktoré ich mohli brániť, a sám ich nebránil, aby zakryl vlastné neprávosti a ospravedlnil svoju slabosť údajnou barbarskosťou týchto etník, ktoré si túžia navzájom vypaľovať kultové objekty. A nakoniec – kto stratil a kto získal? Najviac stratili kosovskí Albánci. Vystupňovali na maximum najväčšie nebezpečenstvo pre osud Kosova, ktorým je jeho rozdelenie. Najviac obetí bolo práve z radov kosovských Albáncov. Veľké straty zaznamenala aj srbská komunita v Kosove: obetí z jej radov – ktorých je nám úprimne ľúto – bolo menej ako u Albáncov, stratila však už i tak malú nádej, že bude môcť žiť v spoločnom Kosove. Straty utrpela tá časť medzinárodného spoločenstva, ktorá sa usiluje o mier, stabilitu a korektné vzťahy vo svete. Získať by mohol Belehrad, keby vypálené mešity v Belehrade a Niši neboli gólom do jeho vlastnej bránky. Takže, skrátka, získali jedine darebáci na všetkých stranách, najmä z radov medzinárodného spoločenstva. Autor je politický analytik a riaditeľ RTV Mitrovica Preložil Lubor Králik
