Ešte raz o Donaldovi Trumpovi, USA a svete

V elitách USA (a im slúžiacich a obdivujúcich ich kruhoch) rastie počet neúspešných i temných postáv. Až sa zdá, že dochádza k napĺňaniu najhorších vízií V. Pareta a C. W. Millsa o úpadku a nebezpečenstve konania elít. Sme si vedomí paradoxnosti spojenia názorov týchto dvoch odlišných postáv sociálneho myslenia, ale ide o ďalší dôraz nezvyčajnosti (deformácie)  a malej vypočítateľnosti vývoja súčasného sveta.

Oneskorené a neúčinné strašenie starého washingtonského establišmentu
 

Zatiaľ nejde ani tak o to, čo bude robiť D. Trump, ale viac o to, koľko a akého zla narobili G. Bush ml., Clintonovci, B. Obama, D. Cheney, J. Biden a i. (a, samozrejme, sily, ktoré za nimi stáli). O prechmatoch a nezdaroch ministrov zahraničných vecí a ministrov obrany USA od čias W. Christophera je tiež lepšie sa nezmieňovať. Žiaľ, aktuálnu hodnotu už nemajú ani nostalgia a na nich postavené výmysly vo vajataní H. Kissingera a Z. Brzezinského, ktoré hlavný mediálny prúd „berie“ atď. Svet sa stal celkom iný, ako to niekedy v 90. rokoch vykreslila dichotómia koncepcií S. P. Huntingtona a F. Fukuyamu medzi zrážkou civilizácií a konci dejín (definitívnom víťazstve liberalizmu). Všetko to dopĺňa aj politika štátov – najbližších spojencov USA (v tom aj EÚ a NATO). Spomeňme len neslávne konce T. Blaira a D. Camerona, či dnes mnohostrannú kritiku A. Merkelovej.

trumprisaha.jpg Kresba: Ľubomír Kotrha

Sugestívne strašidelné výroky starého washingtonského establišmentu o ére D. Trumpa sa spájajú s vyjadrením šoku a hrôzy plejády politikov EÚ a NATO. Folklórny charakter európskych reakcií už len dokreslil list podivnej zmesi (často už vyslúžilých) politikov zo strednej a východnej Európy (a rusofóbne ich podporil aj C. Bildt zo Švédska – čo ten narobil na Balkáne…).

Krátka mediálno-politická pamäť sveta
 

Mediálno-politická pamäť sveta v neoliberálnej globalizácii sa zdá krátka – tak 15, najviac 20 rokov. Rétorika D. Trumpa neraz pripomína z jednej strany M. Gorbačova (bude US-perestrojka?) z druhej V. Havla (moc som navrátil ľudu). Na diaľku sa ospravedlňujeme sa M. Gorbačovovi za toto spojenie. Nový prezident USA veľa hovorí, ale možno ani nevie, čo to v realite môže znamenať (chce však, aby to znelo ľúbivo, aspoň časť ľudí sa tomu tešila a bola odhodlaná sa na tom podieľať) a k čomu to nakoniec povedie…

Dnes môžeme nadobudnúť dojem, že ani rozpad ZSSR neznamenal pre médiá hlavného prúdu takú tému, s toľkými zmenami, ako nástup D. Trumpa a azda ani 11. september 2001 sa nespájal s takými temnými víziami (však tu bolo NATO a jeho slávny „gumený“ článok 5 – vraj kvintesencia bezpečnosti v súčasnom nebezpečnom svete). Nemožno porovnávať roky 1991, 2001 a 2017, lebo mnoho sa zmenilo. Nie je však to, čo dnes rezonuje v médiách hlavného prúdu, viac strach zmiešaný s iracionalitou síl, ktoré ich podporujú a žijú z nich?

Je realita sveta skutočne takáto? Nešpekuluje sa, že masy podľahnú mýtu, že zmena na čele USA môže spôsobiť toľko toho? Kto chce, nech teda uverí, poteší sa alebo naplaší. Sú však aj takí, čo to šikovne využijú (či už v prospech svoj alebo málo pravdepodobne sveta), ale tiež takí, čo to chcú zneužiť a spôsobiť ešte viac chaosu, ako je dnes. 

Veľké historické udalosti, zdá sa, sa zase raz chystajú prebehnúť druhýkrát – prvý raz to bola dráma, druhý raz to bude fraška. Čo bude tou fraškou – rozpad ktorého kolosu vo svete? Bude to USA alebo EÚ? Žiaľ, väčšina sveta viac privíta rozpad EÚ ako USA, krach eura ako USD (počíta s tým D. Trump a v tichosti súhlasia s tým aj RF aj ČĽR …). Za všetko toto však môžu len a len elity EÚ slúžiace už vyše 20 rokov neoliberálno-globalistickým kruhom (bankovým domom a právnickým spoločnostiam). Vieme, prečo tak tlačili na CETA, keď už s TTIP to nešlo? Nacionalizmus, populizmus, migrácia, terorizmus je predovšetkým neželaný efekt, niekedy len odpad týchto procesov. Ich skutočným produktom je narastajúca asymetria bohatstva a tým aj moci a s nimi spojená manipulácia na hranici možností, prerastajúca do informačnej vojny.

Zmena, ak bude, sa ukáže až po čase
 

V každom prípade je D. Trump pre svet väčšia zmena na nádej, ako by tu bola v prípade víťazstva H. Clintonovej. Automaticky to však neznamená, že čo príde, bude lepšie, ako čo bolo. Zmeny sú nevyhnutné, iste budú, ale čo bude ich dôsledkom, to dnes nikto nevie.

Nevie to ani D. Trump a jeho tím a to, že veľa, ale aj rozdielne (možno aj protirečivo) hovoria, je tiež znakom nejasnosti a neistoty. Treba však pripustiť, že zmeny v ekonomike USA, ale aj v jej zahraničnej a bezpečnostnej politike nebudú jednoduché ani priamočiare, ale prebehnú v rôznych oblastiach, niekoľkých smeroch, na viacerých úrovniach, čo môže (musí?) vyvolať pnutie medzi nimi.

Poprední ruskí čí čínski politickí a bezpečnostní experti netvrdia tiež nič jednoznačne. Číňania sú navyše oproti Západu trpezlivejší a rozmýšľajú oveľa dlhodobejšie ,ako sú jeden či dva volebné politické cykly. A otázne je aj to, či ich myslenie, hoci sa zdanlivo podobá Západu (alebo si ho Západ takto vysvetľuje), bude v ich predstavách a konaní ešte dlho kompatibilné a kontinuálne s vývojom svetovej politiky a bezpečnosti posledného štvrťstoročia.

Zopakujeme dnes často uvádzanú frázu, že na to – čo z toho, čo povedal a stále hovorí D. Trump, aj urobí – si musíme počkať. A ak sa niečo aj zmení, musíme čakať ešte dlhšie na to, aké to bude mať dôsledky. Hlavno-prúdové médiá iste budú mať po každom výroku, kroku či opatrení novej washingtonskej administratívy naporúdzi veľa (jalových) komentárov, ktoré sú však ochotné na druhý deň zabudnúť a uviesť niečo celkom iné.

Ako urobiť „Ameriku znovu veľkou“
 

Hlavná otázka je, ako chce D. Trump urobiť „Ameriku znovu veľkou“. Veľkosť USA je neodškriepiteľná – podľa všetkého aj jemu ide najmä o ekonomickú „veľkosť“. Pri všetkej úcte k obyvateľom USA a ich práci by však táto „veľkosť“ nevznikla bez (agresívneho) expanzionizmu a zdierania veľkej časti sveta a jeho zdrojov (nehľadiac na zbohatnutie v súvislosti s dvomi svetovými vojnami v minulom storočí). Izolacionizmus USA nezrušili pre nezištnú snahu pomôcť svetu, ale naopak. Potrebovali využívať svet pre svoje záujmy (suroviny, odbyt tovaru, „vysávanie“ mozgov a pod.). Ak sa aj dnes predpokladá niečo zrušiť, či zmeniť, nepôjde o riešenie problémov sveta, ale o záujmy USA. Ako sa bude riešiť abnormálna zadlženosť USA a deformované pôsobenie USD vo svetovej ekonomike, zatiaľ nie je na programe dňa.

Zo širokej škály problémov, s ktorými zápasí nastupujúci prezident USA možno poukázať na tri už pomerne vypuklé oblasti protirečení.

Personálie
 

Prvé protirečenia sú v personálnej oblasti. Nominácie osôb do kabinetu D. Trumpa naznačujú, že preferuje veľmi bohatých ľudí z ekonomickej oblasti, väčšinou bez skúsenosti v štátnej sfére a neraz aj zo zvereného rezortu. Niektorí dokonca dostali na starosť úrady, o ktorých v minulosti tvrdili, že ich treba „zrušiť“ alebo aspoň radikálne „zoštíhliť“. Viac ako obvykle je v kabinete bývalých generálov či ľudí so službou v bezpečnostnom sektore.

Nakoniec podľa mediálnych zdrojov ide z hľadiska „súčtu majetku“ o najbohatší kabinet v dejinách USA. Dá sa predpokladať, že tieto osoby budú rozvíjať programy a projekty, ktoré prispejú k rozvoju „veľkej“ Ameriky z hľadiska ich záujmov a ziskov. 

Medzinárodnopolitické problémy – nádeje i obavy
 

Druhá oblasť protirečení je v politickej a bezpečnostnej oblasti medzinárodných vzťahov. Za jednoznačne pozitívne sa považujú dve veci: zámer zmeniť vzťah Washingtonu k Moskve a koniec so zasahovaním do záležitostí iných štátov (s úlohou svetového žandára).

Problémov vo vzťahoch medzi RF a USA sa nahromadilo už priveľa a nie všetky možno ihneď prekonať či odstrániť. Okrem toho odznelo od členov nového kabinetu na túto tému už viacero kontroverzných vyjadrení a postup nebude jednoduchý a zrejme ani prelomový. Upozorňujú na to aj ruské politické, mediálne i akademické kruhy.

Otázka nezasahovania do záležitostí iných štátov nie je len vojenská záležitosť, ale je aj ekonomicky podmienená a súvisí nielen so štátnymi aktivitami, ale aj so záujmami rôznych súkromných spoločností. Potešujúce by bolo, ak by sa odstránil dvojaký meter pri posudzovaní problémov sveta (medzinárodných vzťahov). Dnes sú minimálne dve veľké „témy“, kde sa to ukazuje v plnej nahote – Ukrajina a Sýria. To, že „mimovládne“ organizácie na celom svete (slovenské nevynímajúc) sa desia straty príjmov zo zdrojov z USA, môžeme považovať skôr za svojrázny prvok politického folklóru, ktorý tieto organizácie azda privedie k iným spevom a tancom ako doteraz. 

V medzinárodných vzťahoch sa však objavili už teraz tri problémy, ktoré môžu priniesť nové napätie. Ide o postoj k ČĽR, ktorá sa zrejme najmä ekonomicky považuje za oveľa väčšie nebezpečenstvo ako RF. Pre Peking je citlivý diplomaticko-politický problém jednej Číny, ktorý zdá sa, bol otvorený skôr náhodou ako zámerne, ale tiež si chvíľu počkajme. USA tradične podporovali vojenskými dodávkami tchajwanský režim, ktorý za to platil veľké sumy. Nebudú tieto zdroje v súvislosti s predstavami o rozvoji vojenskej výroby naďalej potrebné? Dajú sa vymenovať aj ďalšie trecie plochy v ekonomických vzťahoch – napr. vzťah jüanu a amerického dolára, čínske investície a ekonomické aktivity po svete a i. Druhým problémom je vzťah k jadrovej dohode s Iránom. Tento je spojený aj s tretím problémom, a tým je vyjadrenie rozhodnej podpory Izraelu (zdá sa, že izraelská loby vo Washingtone si je istá možnosťou posilnenia svojho vplyvu). Postoj USA k Iránu a Izraelu podmieňuje aj vzťah k širšiemu regiónu Blízkeho východu, kde bola politika Washingtonu v posledných rokoch katastrofálna. Ticho je zatiaľ okolo Turecka, ale aj Saudskej Arábie, ktorá vo veľkom podporovala kampaň H. Clintonovej.  A vplyv i prestíž RF v regióne rastie.

Vojenská výroba a obchod
 

Tretím protirečením je vzťah k vojenskej výrobe. Podľa rôznych zdrojov potrebujú ozbrojené sily USA inováciu vo viacerých oblastiach, čo sa považuje za pozitívny moment pre rozvoj ekonomiky. Washington je najväčším vývozcom zbraní na svete. Dosť ťažko predpokladať, že by celá vojenská produkcia šla len na domáci trh, aj keď jej podiel sa môže zvýšiť. Veľká výroba vyžaduje aj masívne obchodovanie so zbraňami, čo však má dopad aj na medzinárodnú bezpečnostnú situáciu.

V tomto kontexte netreba prikladať prehnaný význam ani kritike NATO – zatiaľ to vyzerá na jednoduchú rovnicu. Dajte viac na vojenské výdavky a nakupujte za ne najmä našu produkciu. Môžu sa zmeniť preferencie z predchádzajúcich rokov, ale keby štáty NATO prestali nakupovať v USA, bolo by to citeľné aj pre ne. Okrem toho je to aj sieť vojenských základní – čo by sa stalo, keby sa táto vojaci museli postupne stiahnuť do USA?

O možnostiach realizácie vízií D. Trumpa
 

Pozitívne je to, že D. Trump nie je zaviazaný za svoju predvolebnú kampaň tak, ako boli všetci predchádzajúci prezidenti USA minimálne od čias R. Reagana rôznym donorom. Nemá však toľko peňazí, aby mu stačili pre celú ekonomiku USA. A tak znovu vstúpia do hry záujmové skupiny. Ich kontúry sa už črtajú. 

Prejavuje sa aj to, že D. Trump bol nominantom Republikánskej strany. V rozsiahlom štátnom aparáte si prezident vyberá predovšetkým najbližších spolupracovníkov. Ale už pri ich výbere musí hľadieť na určitú vyváženosť, do ktorej zasahuje aj strana, kde tiež existujú  politické i ekonomické záujmové skupiny. Okrem toho cítiť, že republikáni vytvorili pre svoj volebný konvent v roku 2016 program, ktorý sa ich predstavitelia snažia aj napĺňať. A tam boli aj iné veci, a s iným akcentom, ako ich prezentuje D. Trump.

No a zmeniť ekonomiku USA, ktorej ukazovatele (a ich interpretácia) sú jedna vec a realita druhá, je nielen ťažká a mnohorozmerná záležitosť, ale efekt sa prejaví až po dlhšom čase. Hádzanie ciframi rôzneho charakteru môžeme porovnať s výrokom jedného slovenského politika, na ktorého si dnes spomenú už len pamätníci udalostí spred 20 rokov – z grafov sa ľudia nenajedia. Hra s číslami, úpravy v desatinných ukazovateľoch, rôzne ekonomické ratingy nie sú tu na poznanie a rozhodovanie, ale na deformáciu a dezinformáciu. Ale za to D. Trump zatiaľ nemôže – ktovie, či bude mať odvahu a sily niečo na tom zmeniť. 

Nemusíme byť stúpencom D. Trumpa, ale nemali by sme ho dopredu odsudzovať. Problémy sveta bez účasti USA nemožno riešiť. Nemožno ich však riešiť ani tak, ako to Washington robil posledné štvrťstoročie (alebo minimálne od krutého bombardovania Juhoslávie v roku 1999 a po nej nasledujúcich agresívnych akciách).

Črtajú sa zárodky multipolarity – ako centrá moci v nej už v rôznych podobách vystupujú RF a ČĽR. Je len na škodu, že súčasní vodcovia EÚ i jej jednotlivých štátov sa zatiaľ neodhodlali na vlastné konanie a víziu, presadzovanie svojich záujmov, bez kurately USA a ich nástroja –  NATO. D. Trump by preto nemal byť pre EÚ nebezpečenstvom, ale v prvom rade výzvou zapojiť sa do zmeny stavu sveta, ktorý jeho veľkú väčšinu neuspokojuje.

Záverečná poznámka starého, nenapraviteľného ľavičiara
 

Nástup D. Trumpa je aj výzva pre autentickú (radikálnu) ľavicovú časť politického spektra. Ide len o jeden zo sociálnych typov politikov, akokoľvek neštandardných a s kontroverzným profilom, ktoré vytvoril kapitalizmus posledných desaťročí. Ako hovorí slovenské príslovie vrana vrane oči nevykole.

Osoba D. Trumpa, jeho vízia politiky a riešenia problémov spoločnosti i sveta vyzýva preto na zamyslenie a konanie ani nie tak neoliberálny establišment, ako by sa na ne mala snažiť novým, primeraným spôsobom reagovať najmä autentická (radikálna) ľavica. Mala by prejsť od skľučujúceho utápania sa „štandardnej“ ľavice v marginálnych problémoch rôznych menšín spojenom s podporou „systémovej“ politiky k tomu, aby sa pokúsila vlastným spôsobom osloviť aj širšie spektrum stredných vrstiev – ľudí žijúcich z námezdnej práce svojich rúk a hláv, ktorých dnes príliš mnohí zdierajú. Nejde len o zamestnávateľov, ale skôr o vlády, banky, právne kancelárie, obchodné reťazce, developerov, ale aj služby v zdravotníctve, školstve, sociálnom zabezpečení atď.

Riešenie problémov sveta by sa nemalo nechať zmietať  medzi konzervatívcami (neokonzervatívcami) a liberálmi (neoliberálmi), do čoho sa ochotne, ale čím ďalej, tým s menším efektom zapájajú „štandardné“ ľavicové strany (či už sa nazývajú socialistickými, sociálnodemokratickými či inými). Nečudo, že časť ľudí stráca dôveru v politiku a tá časť, ktorá o ňu javí záujem, sa do veľkej miery stáva hračkou v rukách politických síl, ktoré síce hovoria o tom, že chcú zmenu, ale na základy kapitalizmu si nedovolia siahnuť…

D. Trump tento rámec objektívne tiež nemôže a ani nechce prekročiť. V USA mal úspech, aj keď štatisticky to možno interpretovať aj ináč. Na Slovensku však takýto typ politika toho asi až tak veľa nezíska, lebo predsa len naše problémy sú v mnohom iné – a je len na nás, koho si na ich riešenie zvolíme. Ale zo skúseností D. Trumpa sa bude môcť poučiť každý politik.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter