Prvú časť nájdete tu
Párkrát som sa vyjadril, že považujem svet za veľmi štrukturovaný a vzájomne prepletený systém, ktorého organizácia a napredovanie je niečo viac ako trh, vytváraný zisk, podnikanie a všadeprítomné ekonomické hodnoty, ktoré skĺzavajú predovšetkým do finančného výrazu v podobe peňazí. Ďalej tvrdím, že zmysel existencie človeka a ľudstva nespočíva v raste bohatstva, ale v raste spokojnosti – čo znamená zabezpečiť pre každého jednotlivca slušné materiálne podmienky pre život, kvalitné spoločenské prostredie a zdravý rozvoj svetovej všeobecnej infraštruktúry. Zdá sa, že toto všetko ekonomická demokracia prináša. Preto moja základná otázka znie: ako dostaneme ekonomickú demokraciu – rovnoprávnu ekonomiku pre každého človeka – do svetového spoločenstva?
Nadšenci ekonomickej demokracie ma upozornili na poslednú kapitolu spomínanej knihy s pekným názvom: „Ako sa dostať odtiaľto tam.“ Autor popisuje dve základné cesty, ako postupovať pri zmene súčasnej kapitalistickej (kapitálovej?) ekonomiky na ekonomiku demokratickú – čiže na dosiahnutie ekonomickej demokracie.
Variant A – štyri jednoduché reformy
Klasická revolúcia prinášajúca ekonomickú demokraciu znamená podľa Davida Schweickarta štyri vraj jednoduché reformy v ekonomickej oblasti.
Prvou reformou je legislatívne zabezpečiť vytvorenie zamestnaneckých rád (systém jeden pracovník – jeden hlas), jediným obmedzením pre pracovnú silu je povinnosť zachovať hodnotu základných prostriedkov podnikania – tie sú kolektívnym vlastníctvom a nemožno ich drancovať či premrhať. Zamestnanci rozhodnú o ponechaní či výmene manažérov, tiež o tom, čo vyrábať, ako vyrábať, za aké ceny predávať, ako rozdeľovať zisk.
Druhým krokom je zrušiť pre všetky podniky platenie úrokov alebo dividend súkromným jednotlivcom a inštitúciám Tretím krokom je plošne zdaniť základné prostriedky všetkých podnikov, získané dane pôjdu do národného investičného fondu. A štvrtým krokom je. znárodniť všetky banky, aby sa z nich stali verejné investičné banky.
A tak podľa autora: „Deň po revolúcii budú všetci podnikatelia robiť to isté čo predtým, takže sa nepreruší výroba a distribúcia tovarov. Robotníci pracujú, manažéri riadia, podnikatelia si navzájom konkurujú.“ „Prirodzene finančný trh padne. Kapitalisti sa budú usilovať speňažiť svoje akcie a cenné papiere, keďže nenájdu kupcov, budú bezcenné. Veľké množstvo bezcenných akcií sa jednoducho „vyparí“, no národná výrobná infraštruktúra zostane neporušená. To je tá príjemná časť. Výrobcovia budú vyrábať, spotrebitelia konzumovať. Život pôjde ďalej – aj po kapitalizme.“
Varianta B pozná aj „citlivú revolúciu“
Prečo citlivá? Ako píše: „milióny obyčajných občanov (nielen kapitalistov) vlastnia zdroje, ktoré sú úzko späté s finančným trhom. Ľudia s úsporami alebo akcionári a majitelia cenných papierov rátajú so svojimi dividendami a úrokmi“ (na Slovensku asi nie je ich veľa, ale nájdu sa). Takúto revolúciu „občania určite neprijmú ako vítanú reformu“.
Prvý krok – urobia sa tie isté štyri jednoduché opatrenia.
Druhý krok – to je práve tá citlivosť. Čo urobiť s ľuďmi, ktorí sa spoľahli na svoj príjem z akcií (účastín) a cenných papierov (nehovoríme o veľkokapitalistoch) a predovšetkým s dôchodcami závislými od súkromných penzijných investičných fondov? Autor má zase relatívne jednoduché riešenie. „Vláda zamení zdravé akcionárske certifikáty a firemné dlhopisy za dlhodobé vládne renty zaručujúce každému majiteľovi pevný príjem, a to až dovtedy, kým sa hodnota jeho investičného portfólia neobnoví na sume, aká bola pred dátumom krachu.“
Variant C: Reformný postup.
A napokon si autor myslí, že aj v lone starého ekonomického poriadku je možné robiť „reformu kapitalizmu“: Na takúto zmenu základných charakteristík súčasného kapitalizmu ako ekonomického systému a na vytvorenie „ostrovov pozitívnej ekonomickej deviácie“ sú potrebné:
Zamestnanecká samospráva, tá sa dosiahne v rámci existujúceho systému (1) kúpou kapitalistickej firmy alebo vytvorením družstva a obsahuje: verejnú finančnú a technickú pomoc pre výrobné družstvá a pre zamestnancov, ktorí kúpili kapitalistické firmy, tiež (2) zmenou, reformou legislatívy umožňujúcej alebo podporujúcej vyššiu účasť na riadení kapitalistickej firmy a na rozdeľovaní zisku.
Spoločenská kontrola nad investíciami, ktorá obsahuje (1) zavedenie zelených daní a ďalšej enviromentálnej legislatívy, (2) reguláciu nadnárodných kapitálových tokov, to znamená reformy na obmedzenie rýchleho špekulatívneho a destabilizujúceho pohybu veľkého množstva financií a fondov z jedného trhu na druhý, (3) demokratizáciu a novú reguláciu bankového systému, čo znamená legislatívne zabezpečiť oddelenie funkcie poskytovania spotrebných úverov od podnikateľského úverovania, a legislatívne umožniť aby funkciu investovania plnili verejné komunitné banky, (4) demokratizáciu penzijných fondov, predovšetkým individuálnu a spoločenskú kontrolu nad tokom ich peňazí, (5) zavedenie dane zo základných prostriedkov
Konštruovanie spravodlivého (férového) obchodu, čo znamená (1) obchod založený na tarifách, nie voľný obchod, (2) výnosy z takého obchodu vrátiť chudobným krajinám.
Ako zmeniť spoločnosť?
Spomínané opatrenia sú však len a iba legislatívne kroky v oblasti ekonomiky! Ale my chceme zmeniť celú spoločnosť!
Dúfam, že správne chápem, že ekonomická demokracia je protipólom pojmu kapitalizmus, ktorý sa chápe ako systém ekonomiky. Kapitalizmus je však nielen dnes prevládajúci systém ekonomiky, ale aj všeobecne prijatá definícia pre súčasnú spoločnosť založenú predovšetkým na zisku. Súčasný kapitalizmus má viac či menej prepracované teórie a realizované postupy v širšom zábere, ako je len ekonomika. Z „kapitálovej“ a „ziskovej“ podstaty ekonomiky sa odvodzujú teórie štátu a práva, sociálne teórie, kultúrne teórie a množstvo iných „nadstavieb“. Na základe globálnej ekonomiky fungujú vzťahy nielen medzi podnikateľskými subjektmi, ale aj vzťahy medzi štátmi, nadnárodnými združeniami a koniec koncov aj vzťahy medzi ľuďmi. A toto je moja hlavná pripomienka a otázka k ekonomickej demokracii. Nesmie zostať len na úrovni ekonomickej, čo aj prevratnej teórie! Treba rozpracovať teoretické otázky a praktické kroky pre jej uvedenie do života. Našim cieľom a presvedčením je, že nie kapitál, ale človek rozhoduje (o svojom osude). Kapitál je tu na to aby vytváral potrebné zdroje pre zachovanie ľudstva – všimnite si že nepoužívam rast.
V tejto súvislosti uvediem citát významného prírodovedca a sociálneho antropológa Davida Attenborougha z marca 2011: „Základná pravda, ktorú Thomas Malthus vyslovil, ostáva platná. Na tejto zemeguli nemôže žiť viac ľudí, ako môže byť nasýtených. Mnohí ľudia radi popierajú, že je to tak. Radi veria na oxymoron „udržateľný rast“. Kenneth Boulding, pred 45 rokmi poradca prezidenta Kennedyho pre veci životného prostredia, k tomu poznamenal: „Kto verí na nekonečný rast niečoho fyzikálneho na fyzikálne konečnej planéte, je alebo blázon – alebo ekonóm.“
Už len toto je pre mňa argument, že rozvoj ľudstva založený na neustálom zisku, čiže na extenzívnom drancovaní prírody, človeka a jeho schopností, je neprípustný. To je smrteľná choroba. Takáto diagnóza si vyžaduje liečbu. A je na našej predvídavosti či začneme medikamentmi – reformami alebo budeme operovať – revolúciou.
A toto je pre mňa tiež dôkaz, že budúcnosť ľudstva nemôžeme ponechať na ekonómoch a na ich pokrivene vyrovnaných rozpočtoch. Na jej pozitívnom rozpracovaní a realizácii musíme sa podieľať všetci spoločne.
V tejto súvislosti sa vynárajú zložité otázky. Prvá a najdôležitejšia – kto bude realizovať opatrenia (štyri jednoduché) na zavedenie ekonomickej demokracie. Predpokladám, že štát a jeho politický systém. Autor tvrdí, že v bývalých socialistických krajinách je zvýšená miera možnosti realizácie takého prechodu. Avšak existuje (niekde) aj politická elita, ktorá to dokáže? Nie je teraz čas na vedeckú a vzdelávaciu ofenzívu pri rozpracovávaní tejto otázky? Bez pripraveného „manažmentu zmeny“ to zostane len v rovine utópie.
A pri realizácii sa natískajú ďalšie otázky:
Aké opatrenia treba prijať (v zákonodarstve, vo formovaní verejnej mienky), aby občania boli ochotní prijať ekonomickú demokraciu.? Zhodujeme sa azda aspoň na tom, že krv, pot a slzy ako sprievodne znaky revolúcie už nechceme. S tým súvisí najmä moja ďalšia otázka.
Ako vyriešiť zavedenie významného opatrenia ekonomickej demokracie v súčasných politicko-ekonomických podmienkach – mám na mysli (podla mňa kľúčovú otázku) demokratizácie dôchodkového zabezpečenia, ktoré je vo veľkej miere závislé od „finančného trhu, ktorý prirodzene padne“. Všetci vieme, že „hitom“ súčasnosti je, že vraj pokojnú starobu vám zabezpečí len riskantné investovanie na kapitálovom trhu. Toto je skutočne oxymoron ako vyšitý. Tieto otázky sú už dnes častým predmetom pozornosti aj na stránkach Slova. Skúsme sa pri ich diskutovaní pozrieť na ne aj očami ekonomickej demokracie.
Ako zabezpečiť prežitie opatrení prijatých na realizáciu ekonomickej demokracie v globálnom priestore, predpokladám, že súčasní vládcovia sveta a jeho častí nebudú príliš ústretoví pri likvidácii svojich finančných výsad, je to problém obdobný bývalej možnosti budovania socializmu v kapitalistickom obkľúčení.
Ako zabezpečiť postupné presadzovanie prvkov ekonomickej demokracie v prostrediach krajín, kde sú pri moci alebo majú reálnu šancu vládnuť sily naklonené myšlienkam ekonomickej demokracie ako napríklad v prirodzenom priestore socialistickej internacionály, či novokoncipovanej vládnej sociálne orientovanej Latinoameriky (Kuba, Venezuela, Bolívia, Peru, Brazília – teda niektoré ich vládnuce predstavy). A čo taká Čína a Vietnam?
A to nie sú všetky otázky.
Svet sa musí zmeniť. Súčasný vraj udržateľný rozvoj ľudstva pri neudržateľných zdrojoch a najmä pri neudržateľnej majetkovej diferenciácii je slepou uličkou. Teória ekonomickej demokracie, ako sme ju podľa Schweickarta predstavili, ale aj nami zvýraznené úskalia jej životaschopnosti, sú dobrou základňou pre diskusiu. Rozpracovanie konkrétnych krokov a opatrení z pohľadu jednotlivých vedných disciplín a politickej praxe umožní nahradiť doterajšie spoliehanie sa vo svetovom vývoji na osud, nadprirodzeno či nevyhnutnosť, typicky ľudským prístupom – spoliehaním sa na ľudský um a šikovnosť ľudských rúk, ale bez toho, aby to išlo na úkor ostatných členov spoločnosti.
