Prezidentské voľby v roku 1952 ukončili v Spojených štátoch dvadsaťročnú éru vlády Demokratickej strany. Charizmatický Franklin Delano Roosevelt dokázal štyri razy za sebou vyhrať prezidentské voľby. V roku 1948 však už demokratom hrozila porážka, keď minister obchodu Henry A. Wallace vystúpil s ostrou kritikou protisovietskeho kurzu prezidenta Trumana. Wallace založil Pokrokovú stranu, za ktorú kandidoval, ale úspech mu paradoxne znemožnila podpora amerických komunistov. Svojho vlastného kandidáta postavila aj rasisticky orientovaná časť strany z juhu USA. Truman strácal nádej, že zvíťazí, preto oslovil hrdinu druhej svetovej vojny D. Eisenhowera a ponúkol mu nielen vstup do politiky, ale aj miesto prezidenta. Ten mu však odkázal, že s politikou nechce mať nič spoločné a že profesionálny vojak by v USA nemal zastávať vysoký úrad. Truman vtedy voľby predsa len vyhral. Robotníci totiž nesúhlasili s tým, že republikánmi ovládaný Kongres schválil zákon obmedzujúci právo na štrajk, rovnako boli s parlamentom nespokojní aj farmári a Trumanovi dali hlasy aj americkí černosi. Demokratická strana tak získala nielen post prezidenta, ale vyhrala aj voľby do Kongresu. Vstup Eisenhowera do politiky Na jeseň v roku 1952 bola v USA celkom iná situácia. V roku 1950 sa studená vojna v Kórei premenila na horúcu. Hoci sa USA podarilo proti vojskám severokórejského vodcu a maršala Kim Ir-sena uskutočniť intervenciu pod zástavou OSN, po počiatočných úspechoch zasiahli čínske vojská a front sa stabilizoval v oblasti, kde sa vojna začala, na 38. rovnobežke. Truman si uvedomil, že kandidovať na prezidentský úrad už nemôže. Existoval na to aj formálny dôvod. V roku 1947 bol prijatý dodatok k americkej ústave, ktorý zakazoval zastávať prezidentský úrad viac ako dve funkčné obdobia. Republikáni, ktorí síce tentoraz mali šancu voľby vyhrať, nevedeli nájsť vhodného kandidáta. Teoreticky prichádzali do úvahy dve osobnosti – T. E. Dewey a R. A. Taft. Hoci mal Dewey podporu významných podnikateľských kruhov z východnej časti USA, po porážkach vo voľbách v rokoch 1944 a 1948 už nemal chuť znova kandidovať. Napriek tomu, že mal pod kontrolou značnú časť straníckeho aparátu, proti nemu stáli nielen vplyvné odborové organizácie, ktoré mu nedokázali zabudnúť iniciovanie zákona obmedzujúceho právo na štrajk, ale aj iné vplyvné skupiny. Bolo treba nájsť takého kandidáta, ktorý by mal reálnu šancu vyhrať voľby. Prekvapujúco sa našiel. Bol to generál Dwight D. Eisenhower. Už sme spomínali, že predtým podobnú ponuku od Trumana odmietol. Eisenhower bol v USA mimoriadne populárny ako veliteľ anglo-amerických vojsk na západnom fronte počas druhej svetovej vojny. Jeho popularita narástla ešte väčšmi, keď sa stal prvým veliteľom vojsk NATO v Európe. Ako profesionálny vojak sa usiloval vystupovať politicky neutrálne. Pokiaľ sa v januári 1952 nerozhodol, že bude kandidovať na prezidentský úrad za republikánov, nik vlastne nevedel, s ktorou z oboch hlavných amerických politických strán sympatizuje. Generál síce nemal nijaké skúsenosti z vnútornej politiky, oplýval však významnými medzinárodnými skúsenosťami. Preslávil sa aj diplomatickými schopnosťami. Prejavilo sa to napríklad na riešení konfliktov medzi britskými a americkými veliteľmi počas vojny, vedel prekonávať rivalitu medzi veliteľmi amerického pozemného vojska, letectva a námorníctva a navyše dobre vychádzal aj so sovietskym velením. Mimochodom práve Eisenhower rozhodol, že napriek naliehaniu generála Pattona nevstúpia v máji 1945 americké jednotky do Prahy, čo by vo vtedajšej situácii mohlo mať ďalekosiahle politické dôsledky. USA mali napríklad záujem, aby ZSSR vstúpil do vojny proti Japonsku. O Eisenhowerovom víťazstve v prezidentských voľbách do značnej miery rozhodlo jeho vystúpenie 24. októbra v Detroite. Tam na radu svojich spolupracovníkov vyhlásil, že ak bude zvolený, osobne sa vydá do Kórey, aby zistil, ako by sa dal „krvavý a bezperspektívny konflikt doviesť k skorému a čestnému koncu“. Americká verejnosť reagovala na tento prísľub s mimoriadnym nadšením. Republikáni na jeseň 1952 dosiahli nebývalé víťazstvo. Vyhrali v 39 štátoch zo vtedajších 48. Kontroverzný viceprezident V americkej politike sa stalo tradíciou, že kandidátom na viceprezidenta sa stáva predstaviteľ porazenej frakcie strany. Stala sa ním osobnosť, ktorá ešte neskôr zohrala dôležitú úlohu v amerických dejinách a svoje pôsobenie zavŕšila hanebným koncom – Richard M. Nixon. Reprezentoval krídlo republikánov z Kalifornie, kde vplyv tamojších veľkopodnikateľov, v porovnaní s ostatnými regiónmi USA, narastal počas druhej svetovej vojny vďaka nárastu zbrojného a najmä leteckého priemyslu, ktorý závisel od štátnych objednávok. Nixon vtedy neprejavil nijakú politickú kvalifikáciu na tento post. Bola tu však jedna výnimka. Patril medzi najaktívnejších spolupracovníkov senátora Josepha R. McCarthyho, lídra Výboru pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Odhalil napríklad pracovníka Štátneho departementu Algera Hissa ako „zarytého komunistu“. Ostatne, ako Eisenhowerov viceprezident si ešte nedokázal získať dostatočnú popularitu. Vo voľbách v roku 1960 prehral s Johnom Kennedym a prezidentom sa stal až neskôr. Zničila ho aféra Watergate, keď prikázal vlámať sa do centra Demokratickej strany, aby sa získali dokumenty o jej údajnej spolupráci s americkými komunistami. Skutočný tvorca americkej zahraničnej politiky Americkí ministri zahraničných vecí majú úradný titul štátny tajomník. Pochádza ešte z čias monarchií, keď úradníci poverení touto funkciou riadili korešpondenciu s inými panovníkmi. Zahraničnú politiku vtedy vybavovali výlučne monarchovia. Aj v USA minister zahraničných vecí vlastne ostáva v tieni prezidenta, ktorý nesie výlučnú zodpovednosť aj za zahraničnú politiku krajiny. Málokedy sa stáva, že štátnym tajomníkom sa stane silná osobnosť, ktorá má viditeľný vplyv. V prvom období pôsobenia D. Eisenhowera sa to stalo – vplyv na zahraničnú politiku mal John Foster Dulles. Narodil sa 25. februára 1888 vo Washingtone. Významnou a mimoriadne vplyvnou osobnosťou sa stal v roku 1944 pri rokovaní so štátnym tajomníkom Cordellom Hullom. K tradičným rozdielom medzi republikánmi a demokratmi patrilo, že republikáni hlásali politiku izolacionizmu USA. Keď sa rokovalo o vzniku Organizácie Spojených národov, bolo treba zabezpečiť, aby sa OSN nestala jablkom sváru v práve prebiehajúcej predvolebnej kampani. Myšlienka OSN si však získala podporu prevažnej časti americkej verejnosti. Keďže J. F. Dulles vystúpil ako obhajca tejto idey, získal si, napriek porážke republikánov vo voľbách, vo verejnosti mimoriadnu popularitu. Keď však mal ráno 22. januára 1953 J. F. Dulles nastúpiť do funkcie nového štátneho tajomníka, v rozsiahlej budove Štátneho departementu panoval nepokoj. Kým prejavy prezidentského kandidáta Eisenhowera boli umiernené a vzbudzovali u voličov dôveru, Dulles hovoril v predvolebnej kampani jazykom tvrdej republikánskej pravice ako hlásateľ križiackeho ťaženia proti komunizmu. Dokonca vyzýval k odvahe použiť v prípade konfliktu jadrové zbrane. Dovtedy platná Trumanova koncepcia „zadržiavania“ komunizmu bola podľa jeho názoru priveľmi „pasívna, negatívna, scestná a nemorálna“. Žiadal, aby USA na čele „slobodného sveta“ prešli do rozhodnej politickej ofenzívy, ktorej cieľom by bolo „oslobodenie porobených národov východnej Európy“. Mimochodom, vo svojej pracovni mal ustavične na stole knihu, z ktorej veľa ráz citoval, anglický preklad Stalinových Otázok leninizmu, ktorý vyšiel v roku 1940 v Moskve. V prvom televíznom prejave 27. januára 1953 opísal katastrofu, ktorú svetu chystajú „ruskí komunisti a ich spojenci“. Postupne sa ukazovalo, že vo svojej politike Dulles sledoval štyri línie. A to: zabrániť akémukoľvek zmiereniu vzťahov medzi Východom a Západom, pomôcť integrácii západnej Európy, vytvoriť organizáciu analogickú NATO aj na Strednom východe (bol to pakt CENTO medzi Iránom a Irakom) a ukončiť kórejskú vojnu, ale takým spôsobom, aby sa nezmiernila konfrontácia medzi USA a Čínou. Po Stalinovej smrti Lenže čoskoro jeden z argumentov z Dullesovho pracovného stola stratil na sile. Piateho marca 1953 zomrel J. V. Stalin. Pozornosť celého sveta upútalo vyhlásenie novej sovietskej vlády, ktorá sa výrazne ochotne vyslovila riešiť sporné medzinárodné otázky na základe vzájomnej dohody. Pred časom uverejnené svedectvá tvrdia, že Stalin pravdepodobne plánoval novú vojnu v Európe. Nič však nenaznačuje, že by podobný útok pripravovali jeho nástupcovia. Podľa všetkého medzi Eisenhowerom a Dullesom vznikol spor, ako reagovať na tieto sovietske vyhlásenia. Eisenhower trval na tom, že treba na sovietske vyhlásenia odpovedať nejakým pozitívnym gestom a preskúmať, či naozaj vznikla možnosť riešiť niektoré problémy. Dulles mu oponoval, že v sovietskom vedení teraz prebieha boj o moc, že sovietska iniciatíva je prejavom slabosti a USA by mali naopak stupňovať nátlak na ZSSR. Novinárom potom Dulles povedal, že v sovietskych vyhláseniach nenašiel „nič uspokojivé“. Prezidentovi Eisenhowerovi sa zapáčila myšlienka, že by mal vystúpiť s výzvou k novému sovietskemu vedeniu o započatí spolupráce na zmiernení medzinárodného napätia. Dullesovi sa nepodarilo prezidenta od tejto myšlienky odradiť, preto sa aspoň usiloval dostať do prejavu čo najviac výhrad a predbežných podmienok. Eisenhower niektoré akceptoval, predovšetkým požiadavku, aby sovietski lídri dokázali „úprimnosť mierových cieľov“ tým, že budú súhlasiť s „niekoľkými jasnými a špecifickými akciami, ako by bol podpis Sovietskeho zväzu na mierovej zmluve s Rakúskom alebo prepustenie tisícok zajatcov, ktoré sa v Sovietskom zväze nachádzajú od druhej svetovej vojny“. Eisenhower nesúhlasil s Dullesom, že USA nebudú rokovať o uzavretí prímeria v Kórei dovtedy, kým ZSSR neskončí boj národov Indočíny proti francúzskemu kolonializmu. Dulles mal utkvelú predstavu, že všetky národnooslobodzovacie hnutia riadi Moskva, nechcel akosi vidieť, že hoci Ho Či Min bol komunista, patril k takému typu ako napríklad Tito, mal ostré výhrady voči stalinizmu. Eisenhower predniesol svoj prejav 16. apríla 1953. Hoci sa pokúšal preniesť zodpovednosť za zostrenie vzťahov medzi bývalými spojencami počas druhej svetovej vojny na ZSSR, vcelku v jeho prejave prevládal pozitívny tón. Pateticky vyzýval k „obnoveniu dôvery“ a k „obratu smerom k spravodlivému a trvalému mieru“. Stalo sa čosi nebývalé – tento prejav uverejnila nielen moskovská Pravda, ale aj ďalšie denníky v krajinách sovietskeho bloku s mimoriadne pozitívnymi komentármi. Hodnotili ho ako náznak obratu od studenej vojny k politike mierového spolunažívania rôznych spoločenských systémov. Dullesovi nahrali udalosti v Berlíne. Sedemnásteho júna 1953 tu došlo k pokusu o protikomunistické povstanie. Ukázalo sa však, že USA nemohli účinne zasiahnuť a zmohli sa iba na také gestá, ako bolo otvorenie kuchýň v západnom Berlíne pre utečencov z NDR. Napriek všetkým komplikáciám a prieťahom bola 27. júla 1953 podpísaná v Panmundžone dohoda o prímerí. Na sklonku roku 1953 sa na konferencii predstaviteľov troch západných mocností dohodlo, že sa vláde ZSSR oznámi, aby sa v januári 1954 v Berlíne zišli predstavitelia štyroch veľmocí na rokovaní o Nemecku a Rakúsku. V komuniké sa tiež vyslovil názor, že nehrozí bezprostredný konflikt medzi Východom a Západom. Čo sa týkalo Nemecka a Rakúska, konferencia v Berlíne nepriniesla nijaké pozitívne výsledky. Napriek tomu došlo k dohode naznačujúcej zlepšenie vzájomných vzťahov. Do Ženevy mala byť zvolaná medzinárodná konferencia za účasti Čínskej ľudovej republiky, ktorá mala riešiť kórejský problém a obnovenie mieru v Indočíne.
