Zástupcovia odborov, ktorí v súčasnosti ani zďaleka nereprezentujú väčšinu zamestnancov, už od januára 2003 pripravujú verejnosť na generálny štrajk. Dôvody štrajkovať sa ustavične menia. Taktika a stratégia Konfederácie odborových zväzov (KOZ) sa stáva čoraz jednoduchšia a banálnejšia. Od Zákonníka práce cez lokálne železničné trate až po tzv. zhoršovanie sociálnej a ekonomickej situácie občanov SR. KOZ tak už pol roka narába s kartou generálneho štrajku bez toho, že by sa odhodlala jasne sformulovať svoje požiadavky tak, ako je to štandardné v demokratickej spoločnosti. Odborárski predáci čakajú, kým vláda nepríde s ďalším zo série ,,antisociálnych zákonov“, aby tak mohli opätovne mobilizovať svoju neustále sa zmenšujúcu členskú základňu. Prezident KOZ Ivan Saktor však už nestojí len v čele odborovej centrály, ale sám seba pasuje do pozície lídra „sociálneho hnutia“. Inak povedané, slovenské odbory vzbudzujú ilúziu, že sú tou silou, ktorá bude obhajovať práva takmer všetkých sociálnych skupín obyvateľstva: zamestnancov, dôchodcov, poberateľov dávok sociálnej pomoci, nezamestnaných, študentov. KOZ tak vedome prekračuje svoju pôsobnosť tripartitného sociálneho partnera a otvorene sa stavia do pozície ľavicovej politickej strany. Lenže na takúto činnosť jej chýba legitimita politickej strany, ktorá sa uchádza o dôveru voliča v parlamentných voľbách. Fakt politizácie odborov potvrdzujú aj nedávno vyslovené slová Ivana Saktora, ktorý nevylúčil, že súčasné kroky KOZ môžu viesť k predčasným voľbám. KOZ svojimi aktivitami sleduje jednoduché ciele. Zachovať svoje dnešné postavenie v tripartite, zastaviť úbytok členskej základne a napokon lavírovaním medzi odborárskou a sociálnou agendou získavať aj neprimeraný mocenský vplyv. Takéto kroky sú však predovšetkým na úkor opozičných strán a tých, ktorí sa usilujú o získanie hodnôt a záujmov obyčajných zamestnancov.
