Prozaik Pavel Vilikovský má za sebou úspešný a plodný rok. Podarilo sa mu vydať až dve knihy próz – LETMÝ SNEH (Slovart 2014) a PRÍBEH OZAJSKÉHO ČLOVEKA (Kalligram 2014).
V prvej novele nastoľuje závažný intímny problém, s ktorým sa potýka rozprávač krehkého príbehu. Na jeho začiatku sa zdá, akoby o nič nešlo, len o jemné posuny v správaní a zmýšľaní jeho partnerky Magdalény či Lienky, ktoré sa snaží sprvu vysvetliť a pochopiť sám, neskôr sa s obavami delí so svojím priateľom jazykovedcom až po zistenie krutej pravdy, že tie zmeny, ktoré pozoruje u svojej životnej družky, sú zmeny chorobné, spojené s dnes tak často pretriasanou Alzheimerovou chorobou. Pamäť Magdalény sa postupne dostáva pod neľútostný pancier, akúsi lavínu, spod ktorej nieto úniku. A rozprávač hľadá, pátra práve v rôznych jazykových rovinách, aby našiel kľúč porozumenia toho, čo sa deje s Lienkou. Pripomína sebe i jej chvíle, ktoré ich spojili, chvíle, ktoré nasledovali v ich spoločnom živote, no tento spôsob pripomínania či rozpamätávania nezaberá, nepomáha, choroba je silnejšia. Zapája do tohto zápasu aj svojho priateľa Štefana, o ktorom s nemalou dávkou irónie píše, že bol až takým výnimočným odborníkom, trúfajúcim skúmať podstatu výnimočného jazyka okrajovej vyhynutej indiánskej komunity Menominiov, až sa stal v podstate jediným na svete. Ale v dialógoch s ním prezentuje veľmi originálne myšlienky o tom, čo sa deje s človekom, keď stráca pamäť, keď vlastne z neho odchádza duša a zostáva len telo… Rozprávač sa zrejme v snahe priblížiť v pokračujúcom krutom procese zabúdania či strácania duše k Lienke, k jej „novému svetu“ premenúva na Čimborazku, zrejme podľa sopky, na vrchole ktorej sa celoročne drží snehový príkrov. Aj Magdalénu premenúva podľa postupujúce choroby, dáva jej mená ako Agrafia Nikolajevna podľa Dostojevského či Katinka Downová, touto v skutočnosti už nie ironickou, no skôr zúfalou hrou na zmenu identity čiastočne pripomína neúspešný zápas Ondrejka zo Šikulovej novely S Rozarkou, ktorý chce do navždy detského sveta telesne dospelej Rozarky vstúpiť cez rozprávky a vymýšľané hry, no nepodarí sa mu, nedokáže sa o ňu postarať. Aj Magdaléna končí v ústavnej či nemocničnej opatere a návštevu Čimborazku, čiže svojho manžela, prijíma ako návštevu kohosi pre ňu neznámeho, nepoznaného. Ten sa bráni zúfalstvu nad touto situáciou práve svojským filozofovaním nad tým, čo znamenajú všetky dohodnuté jazykové konvencie, aký význam má to, ako je človek pomenovaný, ako sú pomenované rôzne činnosti, javy či predmety. Nad tým všetkým či vlastne v pozadí toho všetkého cítiť lásku k svojej partnerke, ktorá však nepomáha, nelieči. Takto nadobúda krehký príbeh svojskú smutno-krutú dimenziu. V tejto novele, ozvláštnenej aj zvolením si modernej štruktúry členenia textu na jednotlivé segmenty (je ich päť), v ktorých rozvíja najprv uvažovanie nad jazykom, zmyslom identity, formálne vyjadrenej menom a priezviskom, potom ľudskou povahou a dušou a až následne sa dostáva k prvým znepokojivým príznakom začínajúcej choroby u svojej partnerky, sa autor vypäl opäť k tvorivému výkonu výnimočnej kvality.
U druhej 
novely s aluzívnym názvom Príbeh ozajského človeka nachádzame iného hrdinu, či lepšie „hrdinu“, iný rozprávačský modus. Autor sa vrátil k už viackrát využitému spôsobu i vo svojej tvorbe – denníkovým zápiskom. Túto formu sebaobnažovania si zvolí štyridsaťročný muž, pracovník nemenovaného bratislavského podniku, ktorý sa z miesta kontrolóra „vyšvihne“ na pracovníka zvláštnych či špeciálnych úloh. Stačilo mu k tomu to, že bol obdarovaný zošitom od syna a perom od manželky. Postupne sa predstavuje ako človek nie na svojom mieste, s obmedzeným až úbohým duševným obzorom, ktorý v čase normalizácie využíva svoju oportunistickú prispôsobivosť a zdá sa, teda jemu samotnému, že sa mu darí. Vilikovský si zvolil nielen denníkovú formu, umožňujúcu nazerať tak dovnútra hrdinu, či lepšie „hrdinu“, ale aj svojský mimeticko-popisný a hodnotiaci prístup k tomuto malému človeku reálneho socializmu. Na vykreslenie jeho vlastností používa skôr tmavé či šedé odtiene, pravdepodobne ako alúziu na toto obdobie. Nie je to nijako hlboko analytické prenikanie do problematiky, ako sme našli v novele Letmý sneh, je tu irónia krutá až blasfemická. Náš „ozajský“ človek je veľmi obmedzený, ak nie až primitívny, nielen preto, že neovláda pravopis a jeho duševný obzor je skôr poľutovaniahodný, no zároveň mu nechýba čosi z intuitívnej prefíkanosti, ktorú využíva najmä vtedy, keď chce tajiť svoj naivný platonický románik s peknou žienkou V., ktorá ho zneužije a znemožní ako pracovníka, povereného špeciálnymi úlohami, vtedy, keď „posvätí“ riaditeľovi jej rekreáciu v Juhoslávii, z ktorej sa už nevráti. Okašľaný je aj druhý raz vtedy, keď poukáže na machinácie svojich nadriadených podpísaným listom na vrchnosť, lenže odozvou je jeho prepustenie z práce a tretím úderom je rozvod s manželkou, ktorá je upozornená na jeho vzťah k V. zrejme ňou samotnou… V závere sa stáva nebezpečným človekom, pretože namiesto občasných krčmových stretnutí s pracovníkom ŠtB pri poháriku podpisuje s plným vedomím spoluprácu s touto obávanou inštitúciou. P. Vilikovský v tejto knihe využil svoj bravúrny zmysel pre iróniu, v príbehu osciluje v rozmedzí komickosti, tragickosti až absurdnosti, je však otázne, či rozmer stvárnenej postavy, akú si zvolil tentoraz, nie je pod jeho autorské možnosti.
