Vydavateľstvo Kalligram si dalo za cieľ pripraviť do tlače celé dielo maďarského spisovateľa Sándora Máraia (1900 – 1989) narodeného v Košiciach, Ďalšou realizovanou časťou tohto zámeru je kniha dvoch noviel pod názvom ESTERINA POZOSTALOSŤ (Kalligram 2014, preklad Jitka Rožňová). Novely autor publikoval v rokoch 1938 a 1939, čo zrejme nemožno považovať za náhodu.
V prvej z nich, podľa ktorej je celá kniha pomenovaná, autor rozvíja jemný psychologický príbeh ženy, ktorá s odstupom dvadsiatich rokov rieši svoj nenaplnený či neukončený vzťah k svojej jedinej životnej láske – Lajosovi, človeku síce očarujúcemu a svojím spôsobom jedinečnému, no v podstate išlo o rojka, hochštaplera a bezcharakterného muža, takmer až plánovite zneužívajúceho svoju neodškriepiteľnú charizmu. Príbeh, rozprávaný z pozície ženskej postavy Ester nás vťahuje do svojského sveta vidieckej meštiackej spoločnosti, ktorú sa podarilo Máraiovi zmapovať s podobnou dôvernou podrobnou znalosťou ako v tom istom čase aj T. Mannovi (literárna kritika často siahala po tejto komparácii). Začína sa mnohosľubne: „Neviem, čo má pre mňa Boh ešte prichystané. Ale skôr než umriem, chcem opísať ten deň, keď bol u mňa Lajos naposledy a olúpil ma.“ Spôsob, akým Márai vyrozprával príbeh ženy, ktorej život do posledných chvíľ skomplikoval Lajos ako jej jediná osudová životná láska, hoci sa oženil s jej sestrou Vilmou a po jej smrti nadlho zmizol z Esterinho života, je veľmi sugestívny, čo už sme mali možnosť okúsiť pri čítaní Máraiovej novely Sviece dohorievajú. V tejto sugescii je však skrytý aj jeden akoby osteň autorovho postoja k tejto spoločenskej vrstve – bola príliš zahľadená do seba, priveľmi venovala pozornosť len svojim problémom a pseudoproblémom. Estera vyjde v ústrety nehoráznej Lajosovej požiadavke prepísať naňho jej pozostalosť s osudovou odovzdanosťou, hoci vie, že ohník lásky, ktorý v nej stále tlel, sa už nemôže rozhorieť. Svoje rozhodnutie prijala bez dlhšieho váhania, hoci jej príbuzní vedela a ona sama tiež, že Lajos s jej pozostalosťou naloží nezodpovedne, márnivo. Táto mužská postava pripomína Alpára zo Švantnerovho románového opusu Život bez konca, s tým rozdielom, že nemá na Pavlínku až taký zničujúci vplyv ako Lajos na Ester.
Aj druhá novela Južný vietor je situovaná do meštiackej rodiny, tentoraz je hrdinkou mladé dievča, šestnásťročná Mária-Kristína. Práve v deň svojich narodenín sa na samostatnej prechádzke po meste, v ktorom žije s roztržitým otcom, zastávajúcim výnosné postavenie, so stále telefonujúcou matkou a svojou vychovávateľkou, štyridsaťročnou Ernestínou. Zatúla sa do ulíc, kde nezvykla chodiť a zisťuje, že si ju všimol zaujímavo i podozrivo pôsobiaci neznámy starší muž. Ten muž ju na prechádzke sleduje, ona cíti nebezpečenstvo, no stretnutie s ním a vzájomný rozhovor jej priblížia úplne nový, neznámy svet, v ktorom sa žije podstatne inak ako v jej svete. Pocit strachu pred neznámym sa v nej postupne rozplynie, zacíti po jeho rozprávaní, v ktorom jej tlmočil aj viaceré ponaučenia o živote a ľudskej povahe ako takej, aj niečo ako hlbokú sympatiu s jeho neľahkým osudom. V mužovom svete sa riskuje, páchajú sa zločiny, sedí sa vo väzení, uniká pred spravodlivosťou, hoci spochybňovanou, lebo je to spravodlivosť najmä pre ľudí a spoločnosť, kam patrí Mária-Kristína a tí, ktorí ju obklopujú. Tento neznámy sa jej zdôverí s tým, čo prežil, aké nebezpečné veci boli súčasťou jeho doterajšej existencie a aj s plánom odísť preč, emigrovať z krajiny, kde žije či prežíva život štvanca. A toto stretnutie v mladej dievčine privolá niečo ako otvorenie nielen očí nad inou stranou sveta, ale aj pocit, že je už dospelá – „A vie, že taká už ostane, pretože spoznala niečo, čo nemôže nikomu porozprávať, a pretože jej do srdca padla kvapka toho horkého horúceho citu, ktorý je na dne všetkých ľudských vecí.“
Sándor Márai v svojich dvoch novelách potvrdil vysoký kurz svojho rozprávačského umenia. V dvoch psychologických novelách so ženskou resp. dievčenskou hlavnou postavou sa zameral na obraz sveta, ktorý sa pod ťarchou blízkej budúcnosti diametrálne zmenil.