Dvaja z jedného cesta

„Hrozný obraz o našej politickej elite poskytli aj televízne predvolebné diskusie. Ukážkovou bola predvolebná diskusia v Markíze, kde mladý zástupca predsedu pána Kotlebu, keď komentoval protikorupčný program pána Lipšica, položil mu jednoduchú otázku: „Čo ste urobili vy, keď ste boli členom vlády a ministrom vnútra s bojom proti korupcii? Nič!!!“ Pána Lipšica táto otázka aj s odpoveďou tak zmiatla, že nedokázal na ňu odpovedať…“

Hlavné postavy tohto deja majú svoj hviezdny čas. A tlačia na pílu. Je to boj, kto z koho.

Keď na politickú scénu prišiel pred dvadsiatimi rokmi Robert Fico ako líder novej politickej strany, bol ešte mladší ako „mladé pušky“ Lipšic s Matovičom. Slovensku síce vládla pravica, ale voľby vyhrával pravidelne Vladimír Mečiar. Mikuláš Dzurinda, ten talentovaný machiavellista, sa pokúšal ovládnuť jeho štýl a so striedavým úspechom bodoval, až kým mu národ (vtedy v podobe lekárov) nehodil plášte do ringu.

Robert Fico prišiel so stranou, ktorej šípka ukazovala hore. Presne vycítil politickú objednávku – ani napravo, ani naľavo. A bol kráľ. Spomenie si na to ešte niekto? Potom sa šípka Smeru pohla zo stredu doľava, Robert Fico vysal ľavé spektrum, zosilnel – a v tej chvíli sa stal pre mediálne vládnucu pravicu nepriateľom. Zmenil sa? Zmenili sa pomery?

matovic_lipsic.jpgFico kradne, nosí na tričku náš karabinier Matovič a zdá sa, že to je najstručnejší a najúspešnejší politický program. A ešte detektor lži ako stredoveké dokazovania viny či neviny.

A Daniel Lipšic, ktorý zostal nemý po otázke Kotlebovho… Ten Daniel Lipšic, minister vnútra v čase, keď sa rozdávali majetky za babku, obhajoval privatizáciu zahraničnými vlastníkmi, lebo tí naši podľa neho iba kradli. Pointa, cez ktorú tečú dividendy do zahraničia (a to je dokonaná zákonná lúpež) je ako v dobrej poézii zamlčaná. Dodnes.

Ale Daniel Lipšic naďalej deň čo deň stojí pred kamerami a bojuje proti zlodejom… Už to pripomína wúdú – pre neho, pre Matoviča a pre priľahlý mediálny vesmír je jediným zloduchom Robert. Fico. Do toho treba pichať, rezať, rúbať do krvi… Po prezidentských voľbách, keď bolo zjavné, že Robert Fico je otrasený a oslabený, Daniel Lipšic vyštartoval ako zmyslov zbavený: teraz ho treba doraziť! Nech odstúpi z premiérskeho postu, vyzýval pred kamerami. Jeho Nová väčšina bilbordmi zaplavila Slovensko, ale rybník z toho nebol, a tak ani sila, ktorou by svoj apetít naplnil.

Príležitosť prišla teraz: parlamentné voľby, v ktorých získali karabinieri tých úžasných 11 percent!

Kto, ak nie my, kedy, ak nie teraz?

A tak ešte skôr, ako nová vláda vznikla, zvolával spolu s druhou „mladou puškou“ demonštráciu na jej zhodenie. Do kolekcie zloduchov pribudli Procházka, Bugár, Danko. Deň čo deň pestovali komplet všetky médiá povedomie o zrade a inom koncepte vlády, do ktorej Matovič už dezignoval nového ministra vnútra – Daniela Lipšica.    

Rodila sa smutná vláda (krásny terminus technicus M. Hanusa z Postoy) a veselá opozícia. Po dlhých rokovaniach a dlhých nevyspatých nociach Robert Fico ochorel. Veľmi ťažko ochorel. A Slovensko muselo strpieť hrozný obraz straty vkusu: kopalo sa už nielen politicky, ale úplne ľudsky do človeka s prerezanou hrudnou kosťou, odpojeného od životodarných funkcií, s otvoreným srdcom a krvou točiacou sa mimo tela. A stoka, povzbudzovaná karabiniermi, sa vyvalila zo všetkých kanálov. Je to hrozný obraz. A je to hanba, že sa nenašla žiadna mravná autorita, ktorá by povedala: tak dosť! (Prezident republiky zareagoval až po dlhých týždňoch.)   

Počínanie Matoviča sa dá ľudsky pochopiť. Pred voľbami ho predseda vlády ponížil a bol to hlboko nerovný zápas, ktorý človek Matovič ustál a zvíťazil v ňom. Na volebnom výsledku má iste  zásluhu prepestrá kandidátka, no domnievam sa, že mnohí voliči ocenili jeho mediálny boj muža proti mužovi.

Obedovali sme včera a debatovali o tej spravodlivej, rozhnevanej osobe s očami zúženými nenávisťou, čo na nás mraučí z kanálov televízií. Veď to je Paša Pavlovič Antipov z onoho slávneho románu Borisa Pasternaka Doktor Živago! Paša, ten, čo naprával svet! Na začiatku je študentom s okuliarikmi, takými lenonovkami, opantal svojou odhodlanou povahou Laru, vystrelil na skazeného Komarovského, chcel ho zabiť za jeho podlosť, a potom, v revolúcii, sa zmenil na tajomného Strelnikova. Brázdil Rusko vlakom a „šíril“ ohnivú spravodlivosť skrz svoju nenávisť. Hotový Igor, tento ruský revolučný komunista. Ba v poslednom čase prevzal aj rétoriku: bude sa vyvlastňovať a možno ktosi pôjde do basy (a k múru?). Už nám zostáva iba veriť, že tu nikto nevystrelí z Aurory, aby mohol náš odhodlaný vziať spravodlivosť do svojich rúk.

Ono sa to možno nezdá, ale ten jed, vypúšťaný všetkými kanálmi, sa nám dostáva do žíl. A prepukne v celkom nečakaných a banálnych chvíľach.

Svoju vlasť nevymením za nič na svete, ale tú spoločnú západnú hodnotu – zdvorilosť a kultivovanosť – by som konečne rada zažila aj doma. Vo východoázijskom brahmanizme sa napríklad šťastie kvalifikuje ako výsledok sebaovládania. Čím viac sa dokážem ovládať, tým menší vzťah mám k svojmu životnému priestoru a víťazím nad sebou.

Želám „mladým puškám“ viac šťastia a menej zvlhnutého pušného prachu. Smrdí sírou.

Fotozdroj: http://www.olano-nova.sk/G

Ďalšie články: GABRIELA ROTHMAYEROVÁ

(Celkovo 19 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter