Vo vašom týždenníku ste uverejnili príspevok Eduarda Chmelára, ktorý je ostro zameraný proti mojej osobe. Pokúsil som sa napísať korektnú odpoveď, ktorú prikladám. Teraz nemám dosť času ani príležitostí pravidelne sledovať váš týždenník. Bol som však takmer „kmeňovým“ autorom v Novom Slove a nebohý šéfredaktor pán L. Podstupka mi vždy vymohol výnimku u súdruha Pezlára, aby som v tomto časopise mohol ako nepartajný uverejňovať. Na stránkach Nového Slova nakoniec vznikla aj moja knižka z českých dejín o Karolovi IV. Pater Patriae. Ťažko sa mi písala odpoveď na akýsi „osobný list“, ktorý mi adresoval E. Chmelár. Polemiku som sa snažil vrátiť na odbornú koľaj a dúfam, že sa mi to aj podarilo. Čitatelia si to isto zaslúžia a niektorí aj ocenia. Myslím si, že neprekračujem obvyklú novinársku prax, ak sa uchádzam o uverejnenie svojho príspevku. Pätnáste výročie vzniku Slovenskej republiky akosi vyviedlo z miery tých, ktorí túto republiku nechceli a ktorí zostávajú i naďalej v radoch „nezmieriteľných“. Prekvapilo ich najmä to, že republika má už 15 rokov a je to vlastne len o 5 rokov menej, ako mala legendami opradená masarykovská Československá republika. Neskrachovala teda po pár mesiacoch, Slováci neprišli žiadať do Prahy o znovuprijatie, čo sa malo diať, „až Slováci zmoudřejí“ (V. Havel). Darí sa jej – či si to niekto želá, a či nie. A či sme „zmúdreli“? Možno aj nie. Všeličo nám chýba, aby sme boli so sebou spokojní. Historická skúsenosť však hovorí, že vždy vtedy, keď Slováci dvíhali hlavu a mysleli si, že im je dobre, bolo ich treba riadne pokarhať a „umravniť“. Začiatkom 20. storočia etnograf Pál Hunfalvy, ktorý sa pokúsil dokázať, že Slováci vlastne nemajú svoju historickú vlasť. Tam, kde dnes žijú, sú dnes prišelcami, zmiešanina Rusínov, Valachov a Čechov, ktorá sa stvorila niekedy v 14. – 15. storočí. Toto mnohí maďarskí historici a intelektuáli opakovali najmä za horthyovského Maďarska (napr. minister B. Hóman) a poniektorí to opakujú až dodnes. Tak sa im to akosi zapáčilo. Keď Slováci prišli do zväzku Československa a začali slobodne písať o svojich dejinách, v súvislosti s etnogenézou ich zahriakli ideológovia čechoslovakizmu. Vraj západní Slovci majú korene vo veľkomoravskom štáte, ale len ako súčasť spoločného československého, „čili českého“ kmeňa či národa (V. Chaloupecký). Na strednom Slovensku boli až do 13. storočia len lesy a „hvozdy“. A východní Slováci? Tí sú potomkovia Bulharov a so Slovákmi nemajú nič spoločné. Neviem, v akej hlave sa zrodil nápad, aby pri 15. výročí úspešnej Slovenskej republiky predsa len našli jej odporcovia spôsob, ako pokarhať „úspešných Slovákov“. Zámienka sa našla v prejave premiéra vlády SR, kde utrúsil pár viet o počiatkoch slovenskej štátnosti a o kráľovi Svätoplukovi, ktorý bol jej významným predstaviteľom. Zástavu do boja o nový výklad etnogenézy slovenského národa a štátnosti zdvihol istý denník a pod zástavu zahrnul neveľkú skupinu politických prívržencov. Ako soľ tam chýbali odborníci na počiatky slovenských dejín, archeológovia, filológovia, etnografi a pod., teda ľudia ktorí majú svoju vedeckú váhu doma i v zahraničí. Príspevky, ktoré bojovníci spod zástavy v novinách uverejnili, vyvolali prudkú reakciu v radoch slovenských vedcov, a títo vydali pre spoločnosť aj spoločné memorandum. Už z jeho obsahu bolo cítiť, že tí, ktorí majú k danej, spoločensky veľmi významnej otázke čo povedať, pripravia spoločné vedecké fórum, diskusiu. Alebo aspoň by mali. Politický zápas pritom nikoho z nich nezaujíma. Vedenie spomínaných novín veľmi rýchlo pochopilo svoje postavenie v prehratom boji a disksiu zatvorilo potichu spôsobom „viac ako demokratickým“. Neuverejnilo záplavu odpovedí na svoje články, a pritom sa ani záplave autorov týchto príspevkov neospravedlnilo. Ako historik, ktorý si cení hodnotu faktu, opatrujem korešpondenciu s pánom šéfredaktorom tohto denníka. Aj poštové lístočky, ktorými som doporučene posielal svoje príspevky do diskusie. O to tu však skutočne nejde. Bol som zvyknutý na takýto postoj už z čias starého režimu a myslím si, že sa nič nezmenilo. Len jeden muž vyskočil spomedzi „bojovníkov“ spod politickej zástavy. Volá sa E. Chmelár a uvádza, že je docentom slovenských dejín. Skutočne som sa s ním v živote nestretol a nepoznám ho. Vraj to nie je docent slovenských dejín, ale novinár. Neviem. Mal by sa sám predstaviť spoločnosti a označiť, čo je pravda. Sám si píše, že je „publicista, filozof, občiansky aktivista“, jednoducho, po Matejovi Belovi na Slovensku posledný polyhistor (z jeho Rozpravy o zjednotení ľudstva, Bratislava 2001). Tak ako to niekoľkokrát urobil môj priateľ a kolega Pavel Dvořák, ktorý robí dobrú, ba až vynikajúcu službu nielen slovenskej žurnalistike, ale aj propagácii slovenských dejín. Nemusí každý viesť terénny archeologický výskum, ba ani písať vedeckú štúdiu na základe stredovekých listín. Nakoniec, robí to dobre jeho súčasná manželka, ktorá je mojou žiačkou a nejaký čas aj vedeckou ašpirantkou. Snímam klobúk pred jej pracovitosťou. E. Chmelár sa evidentne urazil a zaslal do SLOVA takmer osobný list Dr.h.c.Prof.PhDr. Matúšovi Kučerovi DrSc, ktorého menuje v osobných útokoch plných nenávisti celých 15-krát, a kategoricky opakuje „vyprosujem si“. Keby išlo o len o túto osobnú nenávisť okorenenú množstvom lží a neprávd, osobných útokov a zaujatosti, iste by som nenapísal žiadnu odpoveď pre pána docenta. Sú tu však aspoň dva dôvody, ktoré ma prinútili, aby som napísal odpoveď. (Aj keď ako nestraníkovi za starého, ale aj súčasného režimu mi to možno nikto neuverejní.) 1. E. Chmelár je vysokoškolský učiteľ, ktorý denne predstupuje pred svojich poslucháčov, a teda aj pred tvrdú oponentúru mladých mozgov a nepokrivených charakterov. Vidím preto dvojnásobnú mravnú zodpovednosť vysokoškolského učiteľa za všetko, čo povie i napíše. 2. Ide predsa o počiatky slovenských národných dejín, ktorým som zasvätil celý svoj život a premnohé hodiny práce. Som teda historik svojho národa ako mnoho iných európskych historikov a nemôžem nechať bez povšimnutia lživé tvrdenia o pôvode Slovákov od človeka, ktorý nerozlišuje „mýtus od historického faktu“. Poďme k faktom. Som vraj zarytý „čechoslovakista“, ktorý bol proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky. To ma prinútilo, aby som otvoril škatuľu „federálny parlament“. Ako podpredseda parlamentného klubu HZDS vo Federálnom zhromaždení (a, pravda, aj ako historik) som si našiel zápisky týkajúce sa rozhodujúceho dňa 25. novembra 1992 – hlasovanie o 13:21 h. V hlasovaní o zániku Československej federatívnej republiky bol takýto stav: Za zánik federácie, a teda logicky aj za vznik novej Slovenskej republiky boli všetci poslanci za SNS, všetci poslanci za HZDS, dvaja statoční poslanci zo SDĽ a traja poslanci zo sociálnej demokracie. Ostatní boli za zachovanie Československa, najmä celý klub KDH ako aj maďarské politické zoskupenia. Osud ušetril poslanca A. Dubčeka, lebo 7. novembra po ťažkej autonehode skonal a dilemu v hlasovaní už mal za sebou. Nuž, takáto je historická pravda, takéto dokumenty sú aj v archíve FZ ČSSR. Takto sa pred celým národom podelili zástancovia Československa (v takej či onakej podobe) a tí, ktorí sa rozhodli budovať novú Slovenskú republiku. Také sú historické fakty. Iné vyhlasovania či „vyprosovania“ sú taľafatkami. Vraj som bol popredným predstaviteľom čechoslovakistickej koncepcie Veľkej Moravy. Dokazovať to má kniha Slovensko v obrazoch – história, Martin 1990. Kde je ominózne miesto v 370 stranovej knihe, sa od E. Chmelára čitateľ nedozvie. Ide zrejme o text na strane 59. „Veľkomoravská doba predstavuje jednu z významných historických etáp oboch našich národov. Z hľadiska slovenských dejín má však špecifické postavenie. Bolo to slobodné a svojbytné obdobie národného detstva, ktoré položilo historické základy vzniku a vývoju slovenského národa. V národotvornom procese Slovákov veľkomoravská doba dala vzniknúť rozsiahlej tradícii, ktorá od 11. storočia sprevádzala osudy národa až do doby jeho národného oslobodenia.“ Neviem, kde je tu aký čechoslovakizmus? A ak na iných miestach hovorím o tom, že Česi a Slováci žili už v 9. storočí v spoločnom štáte, mám na mysli nové výsledky Českej historiografie z prelomu 70. a 80. rokov. Konečne mnohí priznali, že Česi neprijali kresťanstvo od Nemcov, ale že skutočne svätý Metod pokrstil ich prvé historické knieža Bořivoja. Svätopluk ho potom ako svojho vazala posadil na panovnícky stolec na Pražskom hrade a pomáhal mu, keď sa proti nemu vzbúrili české kniežatá. A keď Bořivoj ako mladý zomiera, Svätopluk si sám sadol na český panovnícky trón. Je pritom známe, že české kniežatá sa ako prvé vymanili zo zväzku veľkomoravského štátu po Svätoplukovej smrti. Voluntaristické vytrhávanie viet, navyše z populárno-náučného textu, nectia vedu. Najmä nie vtedy, keď sa pri tom sledujú celkom zrejmé politicko-ideologické ciele. Skutočný vedec musí prikročiť k riadnemu textu opatrenému poznámkovým aparátom, kde je navyše pevná sústava odkazov na historické pramene. Tu mal E. Chmelár a jeho radcovia siahnuť po rozsiahlom vedeckom texte, ktorý som nazval Veľká Morava a slovenské dejiny (nie „československé“). Rozsiahla, takmer stostranová štúdia vznikla na požiadanie SAV, ktorá spolu s českými kolegami pripravovala zborník Velká Morava a počátky československé státnosti, Praha – Bratislava 1985. Zborník mal za úlohu „reparovať“ nie najlepšie česko-slovenské vzťahy, ale aj pripravovať politickú pôdu pred 1100. výročím smrti smrti svätého Metoda, kde v politickom odmäku hrozil veľký opozičný politický protest. Nakoniec sa mu na velehradských mítingoch vláda ani nevyhla. Je príznačné pre koncepciu tohto zborníka, že z mojej štúdie „odstrihli“ skoro polovicu a neuverejnili ju. Zostavovateľom i niektorým autorom nelahodilo moje uvažovanie o „dualizme“ Veľkej Moravy a o politických i kultúrnych zástojoch Slovenska vo veľkomoravskom priestore. Bolo zjavné, že pre vedeckú verejnosť (zborník vychádzal i v nemeckom jazyku) predostieram názory, ktoré som riešil v knihe Postavy veľkomoravskej, histórie, Martin 1986, ktorú som písal takmer súbežne. Kniha Postavy… je vo svojom treťom vydaní ešte na knižnom trhu (Bratislava – Perfekt 2005, str. 233) Tam by sa náš oponent dozvedel názory na moju prácu a jej profil nielen od môjho učiteľa J. Dekana, ktorý pre knihu ešte v starom režime napísal prekrásny úvod, ale aj výťahy názorov recenzentov. Zhrnul som to v úvode pri treťom vydaní, ktoré naďalej ostalo prakticky bez zmeny. Pridaná je len kapitola o vývoji na Slovensku pred Samovou ríšou. Moje názory na otázku počiatkov našich národných dejín nie sú „kam vietor, tam plášť“. Nakoniec, má to možnosť posúdiť niekoľko desaťtisíc čitateľov, ku ktorým sa moja práca v troch vydaniach dostala a ktorí obetovali pomerne veľké peniaze, aby si ju kúpili. Tu spoločenská prax preveruje historika a jeho mravný a vedecký profil. Moje historické názory, tak ako v mnohých iných ďalších prácach, prežili dva či tri politické režimy. Je to už tak: „Dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí“ a historická veda je na to, aby túto širokú spoločenskú úlohu akceptovala. Ináč stráca svoj zmysel a historici, ktorí sa spreneveria tomuto humánnemu poslaniu, musia pri každom politickom prevrate hádzať svoje diela do papierenských stúp. Už len na záver: Ospravedlňujem sa čitateľom časopisu SLOVO, že moja odpoveď nemá všetky náležitosti serióznej vedeckej polemiky. Tón i spôsob mi vnútil politický atak pána docenta E. Chmelára. Ten navyše stihol okádrovať svojich politických súpútnikov (pravda, s mnohými chybnými údajmi), ale aj pošpiniť opozičných. To nech si vyrieši sám. Ak pri tom narieka nad rozpoltenosťou slovenskej historickej obce, plače na vlastnom hrobe. A to je veru nízke a nehodné čo len jedného strateného vedeckého slova či myšlienky. Dr.h.c.Prof.Phdr. Matúš Kučera DrSc. Pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave
