Ali Smithová: Hotel svět (Argo, 2007, do češtiny preložila Petra Kůsová) Keď som si po prvýkrát prečítala názov knihy Ali Smithovej Hotel svět, napadlo mi, že „hotel je úžasný symbol“. (Ako tvrdí aj autorka v citáte na záložke knihy.) Hotel je kúsok domova. Hotel je útočisko. V neznámom, vyčerpávajúcom a cudzom svete. Keď človek dlho cestuje, je upotený a má pokrčené šaty. Celý svoj svet zbalený v cestovných taškách, ktoré musí roznášať so sebou. Skladať ich z políc v kupé vlaku, nechať si pritom pomáhať od cudzích ľudí a báť sa, že ich ukradnú. Na letiskách za ne priplácať za nadváhu. Rozmieňať na stanici drobné, aby si ich zamkol v železných skrinkách. Alebo stáť v rade turistov, aby ich odložil do úschovy. Nenechávať ich bez dozoru, aby nevzniklo podozrenie, že je terorista. Vysvetľovať taxikárovi, že má veľa batožiny. Keď človek zmešká posledný vlak v meste, v ktorom nemá známych, u ktorých by prespal. Keď príde na návštevu do cudzieho mesta k niekomu, s kým sa hneď v prvý večer poháda, ale letenku má kúpenú až na nasledujúci piatok. Keď zrušia let a do nasledujúceho ostáva viac ako dvanásť hodín. Keď zavrú aj posledné obchodíky a stánky s občerstvením na stanici. Keď sa zotmie a zozimí a veľké mestá sa stanú nebezpečné. Keď človek už v meste všetko videl a odfotografoval každý monument z turistického sprievodcu. Keď sa skončí konferencia. Keď je unavený a hladný a spotený a pokrčený a sám. Chce sa mu spať a umyť si zuby. Vždy je tu hotel. Hotel je útočisko. Tiché miesto. Zdroj pitnej vody. Izba, v ktorej sa človek nemusí usmievať. Môže sa schúliť, umyť si nohy, odložiť si batožinu a vyraziť do mesta len s taštičkou a v čerstvých šatách. Alebo ostať ležať v tichej noci v čistej posteli a pozerať televízor rovno spod periny. Prvé, čo mi napadlo. Že hotel je kúsok domova. Vždy prístupný. Ali Smithová si vyberá inú z možných asociácii. Pre Ali Smithovú je hotel síce možno kúsok domova, rozhodujúce však je, že sa zaň platí. Kúsok domova, ktorý si možno kúpiť. A o ktorý sa musí mnoho ľudí starať. Ktorý je pre mnohých ľudí neprístupný. K domovu komplementárne patrí aj vyhostenie. Vymknutie z čohosi. Zmyslom domova je, že je to miesto vymedzené v cudzom. Miesto, ktoré môže byť neprístupné. V hoteli sa nemusí bývať. V hoteli sa dá pracovať. Pred hotelom sa dá stáť a zvažovať, či si ho človek môže dovoliť. Pred hotelom sa dá stáť a vedieť, že si ho človek nemôže dovoliť. Hotelom sa dá vyhýbať sa, lebo sú drahé. Pred hotelmi sa dá žobrať. Tak, ako sú Vianoce symbolom útulného domova v mrazivej zime, sú aj ľudia, ktorí sa na Vianoce zvonku dívajú na teplo rozsvietené okná a pestré svetlá vianočných stromčekov a závidia. Ali Smithová to vidí skôr takto. Hotel je pre ňu symbolom. Hovorí: „Hotel je úžasný symbol. Navodzuje nejakú sociálnu hierarchiu. Vždy sa v okolí vyskytuje niekto, kto si prespať v hoteli nemôže dovoliť, niekto, kto tam musí robiť podradnú prácu, a nejaký zazobaný hosť, ktorému dajú naschvál izbu na poschodí, kam nechodí výťah. Je to celkom jednoduchá paralela pre triedny systém v spoločnosti.“ Kniha Hotel svět je výrazne sociálna. „Napadlo tě někdy, že by sis na sebe mohla vydělávat prací?“ pýtajú sa žobráčky pred hotelom, jednej z rozprávačiek jedného z príbehov. Ľudia chodia okolo žobráčky, „drží mobily u uší“, žobráčka Else je vonku, kým ostatní sú vnútri. V románe Hotel svět rozpráva päť rozprávačov/rozprávačiek príbehy, ktoré všetky súvisia s luxusným Hotelom Globál. Sára je devätnásťročne dievča, ktoré rozpráva po smrti, zo záhrobia. Je mŕtva, pretože v čase, keď zistila, že je lesbička, a po prvýkrát sa zamilovala do dievčaťa z opravovne hodín, v práci vliezla do výťahu, ktorým sa vozia z izieb do kuchyne riady. Výťah však neočakávanú záťaž neuniesol, lanko sa odtrhlo a Sára sa doslova rozbila na márne kúsky. Potom žobráčka Else, ktorá v zime žobre pred hotelom, ktorú trhá kašeľ a ktorá dostane možnosť prespať jednu noc v nóbl hoteli. Lise, recepčná, ktorá sa nad ňou zľutuje a túto vymoženosť jej daruje. A ďalší dvaja. V rozprávaní, napísanom kultivovaným, ozvláštneným jazykom, sa striedajú scény z „tu a teraz“ so spomienkami na minulosť. A do popredia jednoznačne vystupuje sociálne posolstvo, ktoré nakoniec autorka v uvedenom citáte aj explicitne formuluje: Else nachádza v hoteli ceny za čistenie bielizne, pričom za vyčistenie kabáta by musela zaplatiť niekoľkodňový zárobok. Obrazy strápenej rodiny pozostalých po Sáre. Elsine vysvetľovanie, kde sa najlepšie spí bezdomovcom a prečo. Atď. Atď. Atď. Takto je to na prvý pohľad. Predpokladám, že takto to chcela autorka. Upozorniť na biedu prostredníctvom „úžasného symbolu“, akým je hotel. A vynikajúco sa jej to podarilo. Kniha je skutočne ponurá ako nocovanie na ulici pred hotelom či v poschodových krytých garážach. Príbeh sčasti rozpráva mŕtvola, ktorá má rozdrvenú lebku. Príbehy sú zvláštne odpudzujúce a nóbl hotel s fľaštičkami šampónov, našuchorenými uterákmi previazanými papierovou páskou, minibarom s laserovým senzorom (ako sa dozvedáme od Elsy) a všeličím iným sa nejaví ako miesto, na ktoré by sa človek tešil. Ali Smithová si zjavne, na prvý pohľad, vyberá inú asociáciu hotela ako ja. Takto je to na prvý pohľad. Trochu prvoplánové. Je tu však aj druhý pohľad. Kniha Hotel Svět je knihou o páde. Pádom sa začína aj končí. V prvej kapitole rozpráva Sára o páde výťahu. „Úúúúú, húúúúúúú“, znie prvá veta a onomatopoja pádu, závratu, rýchlosti, straty kontroly, hviždiaceho vzduchu na vôkol, je refrénom jej rozprávania. Pádom sa kniha aj končí, citoslovce Úúúú/húúúú/úú/ú román uzatvára. Aj Else si v chladnom šere pred hotelom predstavuje, ako jej na hlave namiesto vlasov rastie perie, hlava sa oddelí od tela a odlieta do neba, díva sa na zvyšok tela ponechaného na zemi. A hovorí sa tu aj o vzostupe, o rozdiele medzi „hore“ a „dole“, o potenciálnom páde „zhora nadol“. Pád je „úžasný symbol“. Napadne mi. Pád ako nebezpečenstvo, možnosť zraniť sa, pád na lyžiach, nekontrolovaný, na ľade, keď sa telo vymkne spod kontroly, nepočúva príkazy, pád nemožno ovládať ani zastaviť. Šikmá plocha evokuje pád, hoci pomalší, sunutie zhora nadol. Padá sa zhora nadol. Z neba na zem. Od vznášania sa v oblakoch k postoju „oboma nohami na zemi“. (Napríklad Sára, ktorá sa po prvýkrát zamilovala a „lietala od šťastia“ padá v odtrhnutom výťahu, padá definitívne, do nenávratna v pravom zmysle slova.) Napokon, odtrhnuté lano výťahu je vynikajúcim symbolom pádu, definitívneho, ultimátne nekontrolovateľného, smrteľne nebezpečného. Spadnúť sa dá aj do chudoby. Zosunúť sa na šikmej ploche zo slušného života do podsvetia. Ani nevieme ako a namiesto nocľahu v útulnej izbe hotela spíme na chodníku pred ním. Ale pád zahŕňa aj niečo opojné. Možno „spadnúť do lásky“. Kolotoče, húsenkové dráhy simulujú pád. Ľudia si za pád platia, musí na tom byť niečo príjemné. V nekontrolovateľnom padaní bez možnosti vystúpiť, zastaviť ho. Sára, ktorá sa celé roky nedokáže zamilovať, sa nakoniec, konečne, neočakávane, neodvratne a nekontrolovane, zamiluje do dievčaťa z hodinárstva. Konečne spadne a pád si vychutnáva, do opravovne hodín sa vracia, dievča pozoruje, predstavuje si ho nahé, myslí naň pri plávaní v bazéne, keď jej telo obmýva voda. Po rokoch, keď nevedela padať, keď sa jej nedarilo padať, konečne padala. Človek si želá padať. Skúsenosť pádu je jedna z najkrajších. Pád je mocný symbol. Padanie je smrteľne nebezpečné a na nevydržanie opojné. Hranice medzi smrteľným nebezpečenstvom a slasťou pádu sú neostré. Príťažlivé. Zvádzajú a pokúšajú. Kniha, ktorá sa pádom začína aj končí, je ukotvená v páde. Jej oporným bodom je niečo také nestále a rýchle, ako je pád. „Sociálny“ pád do chudoby rovnako ako závratný pád do svojho vnútra. Zo svojho vnútra.
