Iveta Radičová, sociologička, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR (SDKÚ) Ľubica Navrátilová, poslankyňa a podpredsedníčka Slobodného fóra Jozef Burian, podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie (Smer-SD) Predposledný predvolebný Klub Nového slova sa uskutočnil s exkluzívnou zostavou hostí. Napriek „zúriacej“ kampani politických strán sa nám podarilo za jeden stôl na dve hodiny posadiť najvýznamnejších predstaviteľov troch parlamentných subjektov v oblasti sociálnej politiky. Členka vlády si našla čas dokonca v deň jej zasadania a to všetko umožnilo viesť zaujímavú diskusiu o prioritných problémoch a úlohách političiek a politikov v nadchádzajúcom volebnom období. Vystúpenia hostí ukázali, ktoré problémy vnímajú zhodne pravicové a ľavicové subjekty, ale aj to, kde sa nachádzajú a budú nachádzať trecie plochy medzi budúcou vládou a opozíciou, ak vychádzame z predpokladu, že SDKÚ a Smer v nej spoločne nebudú.
Besedu viedol a záznam z nej spracoval Braňo Ondruš
I. Radičová: Jedným z hlavných problémov, ktorý má oveľa širší a hlbší dosah na podporu rodinného správania sa a stability rodín, je otázka bývania. Po roku 1989 sa bývanie stalo segmentom, v ktorom sa v najširšej miere uskutočnila privatizácia. Dnes je však zrejmé, že bez rôznych foriem nájomného bývania nemáme šancu byť ústretoví ani k mladým rodinám ani k osamelým rodičom, ani k ľuďom, ktorí sa ocitli v postproduktívnom veku. Nie je to chiméra, ale mám konkrétnu predstavu o realizácii nájomného bývania v oveľa väčšom meradle, než je to dnes, čo je zakotvené aj v národnej stratégii pre využívanie štrukturálnych fondov EÚ v rokoch 2007 – 2013. Na dôstojný život však bývanie nestačí, predovšetkým je preň dôležitá práca a zdroj príjmu z práce. A nie akýkoľvek príjem, ale zaručený dôstojný príjem. Dostať sa k tomuto cieľu môžeme v dvoch krokoch: najskôr chceme zaručiť tým, ktorí sú schopní a ochotní pracovať, príjem z práce. Opäť nehovorím o chimére, vlani sme to vyskúšali v dvoch okresoch, v tomto roku sme takýto projekt rozšírili na celé Slovensko a máme prvé výsledky, ktoré prinesú šesť a pol tisíca nových pracovných miest pre dlhodobo nezamestnaných a nezamestnateľných na „klasickom“ trhu práce. V druhom kroku by sa mali ľudia presadiť už na „klasickom“ trhu práce, na ktorom nástroje držia v rukách prostredníctvom firemných sociálnych politík zamestnávatelia, ktorí k príjmu pridávajú nepriamu formu odmeny, napr. vo forme starostlivosti o predškolské zariadenia, centier voľného času až po podporu dopravy za prácou a bývania. Samozrejme, nosnou témou je podpora podnikateľského prostredia, lebo ono tvorí pracovné miesta, pričom špecificky treba uplatniť podporu drobných a stredných podnikateľov a potom aj iné nástroje na podporu väčších investícií. Pochopiteľne, uvedomujeme si, že v tejto súvislosti musíme odstrániť hlavné bariéry rozvoja vo forme investícií do infraštruktúry. Pozornosť napokon venujeme podpore znevýhodnených skupín, ktorým nestačí klasické poistenie pre prípad sociálnych rizík, lebo takto sa nedokážu vymaniť zo svojej krízovej situácie. Treba uplatniť nové podporné mechanizmy, ktoré pre krátkosť času zhrniem do troch bodov. V prvom rade ide o špecifické služby budované na individuálnych plánoch. V druhom o systém profesionalizovaných rodinných služieb a tzv. sociálne verejné služby, ktoré vstupujú do rodín od prevencie až po pomoc v krízových situáciách. Tie by mali poskytovať sociálne zariadenia rôzneho typu, aby bola zabezpečená pluralita a slobodný výber zo strany občanov podľa ich aktuálnej potreby.
Ľ. Navrátilová: Posledných osem rokov sa na Slovensku uplatňuje konzervatívny typ sociálnej politiky, ktorá sa uplatňuje vtedy, keď je chudoba mierna. Transformáciu nielen u nás však charakterizuje vysoká chudoba, ktorá býva nazývaná aj transformačnou. Nemôžeme však akceptovať, že tu žijú ľudia, ktorí nemajú čo jesť. Chudobní sú dnes prevažne ľudia, ktorí nemajú zamestnanie a/alebo vzdelanie. K tomu sa pripája zlý zdravotný stav. Riešením je taký typ politiky štátnej zamestnanosti, ktorý sa bude prednostne orientovať na ľudí žijúcich v biede. Zároveň však musíme hovoriť o druhej skupine ľudí, a to sú dôchodcovia. Opatrenia, ktoré boli prijaté poslednou novelou zákona o sociálnom poistení, síce pokrývajú istú časť ľudí, stále je tu však ešte veľká skupina takých, ktorých príjem z úrovne tzv. strednej vrstvy v produktívnom veku po odchode nezaručuje dôstojný život. Stimulačná politika pre veľkých investorov musí byť ekonomicky únosná a efektívna. Nemôžeme podporovať vytvorenie jedného pracovného miesta u veľkých investorov vyše miliónom, ak domáci podnikateľ dostane len niekoľko desať tisíc. Z analýzy poslednej správy o sociálnej situácii obyvateľstva vyplýva, ktoré nástroje na zvyšovanie zamestnanosti sú účinné.
Ktoré to sú?
Ľ. Navrátilová: Podpora samozamestnávania. Takto sa vytvorilo niekoľko tisíc…
I. Radičová: 20-tisíc
Ľ. Návrátilová: …lacných pracovných miest. Druhým efektívnym nástrojom je podpora zamestnávateľov, ktorí príjmu do práce znevýhodnených ľudí. Naopak, problémom je nekvalitné neformálne vzdelanie uchádzačov o zamestnanie, takže na trhu práce by mali pôsobiť len akreditované subjekty. Treba podporovať nástroje podporujúce mobilitu pracovnej sily. Tá je nízka, čo má aj historické korene, ale vyplýva to aj z toho, že kde je práca, nie je bývanie a naopak. Výrazne treba podporovať prihraničnú spoluprácu, lebo v niektorých regiónoch sa ukazuje ako veľmi efektívny nástroj na znižovanie nezamestnanosti. Zároveň treba monitorovať, čo potrebuje trh práce, a tomu prispôsobovať študijné a učebné odbory v školstve. Za mimoriadny problém považujem nedostatky v oblasti sociálnych služieb, ktoré sú nedostupné v potrebnej miere najmä v dedinách a malých mestách. Pre samosprávy sú až na konci ich záujmu, preto som presvedčená, že občania by mali mať zo zákona nárok na sociálne služby bez ohľadu na to, či na to obec má alebo nie. Starostlivosť o deti a starých ľudí bola vždy základným prvkom komunálnej politiky. Problémom je určite aj to, že dnes rodina nedokáže zabezpečiť starostlivosť o svojich najstarších členov, pretože mladí ľudia musia pracovať. Preto aj európske peniaze treba, pani ministerka, použiť na infraštruktúru sociálnych služieb…
I. Radičová: Ale veď tam aj dnes idú.
Ľ. Navrátilová: Veľmi málo. Zároveň treba rozvinúť terénne sociálne služby a ak máme pomôcť mladým rodinám, musíme podporovať materské školy. Ich úbytok núti mladé ženy zostať doma, čo znižuje ekonomickú a sociálnu úroveň mladých rodín a posledný ročník materskej školy by dokonca mal byť povinný. Budeme presadzovať, aby materské školy patrili opäť štátu a obce sa o ne starali len v rámci prenesenej kompetencie, aby sa nestalo, že na ne nebudú mať peniaze.
Pán Burian, nie je zarážajúce, že zatiaľ čo prítomné dámy z pravicových subjektov sú ako odborníčky na sociálne veci na prvých miestach ich kandidátok, sociálnodemokratická strana takého odborníka v prvej desiatke nemá?
J. Burian: Nie, pretože vzhľadom na naše volebné preferencie je moje 20. miesto to isté ako ich miesta v prvej desiatke, je teda viac ako pravdepodobné, že ako podpredseda parlamentného výboru pre sociálne veci a bývanie v NR SR opäť budem.
Na aké priority sa v ňom chcete zamerať?
J. Burian: V prvom rade chcem povedať, že nemožno na jednej strane tvrdiť, že bývanie chápeme ako kľúčové vo vzťahu k mladým rodinám a na druhej presadiť také zmeny v zákone o cenách, ktoré z nájomného bývania spravia pre mladé rodiny často nedosiahnuteľný luxus. Kroky terajšej vlády v ekonomickej oblasti idú potom proti deklarovaným prioritám v sociálnej oblasti. Pritom v bytovej oblasti nemožno hovoriť o voľnom trhu, lebo bytov je jednoducho nedostatok, skôr to vedie k posilňovaniu monopolov.
V bytovej výstavbe?
J. Burian: V službách spojených s bývaním, napr. v dodávke energií, vody, tepla, pri ktorých navyše občania nemajú šancu zistiť, čo všetko si podniky zahrnuli do tzv. oprávnených nákladov.
I. Radičová: Navrhujete teda reguláciu?
J. Burian: Navrhujem, aby štát zabezpečil vecnú a cenovú primeranosť skutočným nevyhnutným nákladom. Občania neovplyvnia, ak si správca bytov dá do nákladov každý rok nové autá pre manažment, ale spôsobí to neúmerný nárast ich platieb. Voľný trh môže existovať, ak bude existovať prebytok bytov. Rovnako nemôže vláda hovoriť o podpore podnikania, keď schváli, že podnikatelia nemôžu dostať ani korunu pomoci z eurofondov, a to ani v oblastiach, ktorým by rozvoj cestovného ruchu naozaj mohol pomôcť, ale bez úvodnej finančnej pomoci sa tam podnikatelia na vlastné nohy nepostavia.
Aké sú teda vaše priority v sociálnej politike?
J. Burian: Základnou tézou a hodnotou Smeru je solidarita. Riešiť chudobu znamená v prvom rade jasne definovať nevyhnutné životné základy. Ministerstvo práce pritom zrušilo odbory, resp. inštitúty, ktoré sa práve týmto zaoberali, a dnes nie je jasné, či sociálne dávky naozaj pokrývajú aspoň tie najzákladnejšie životné náklady. Ich úroveň nemožno násilne znižovať na udržanie „motivujúceho“ rozdielu medzi dávkami a minimálnou mzdou len preto, lebo túto mzdu odmieta vláda na nátlak podnikateľov zvýšiť. Na čo je aktivačný príspevok, ak ani ten nezabezpečuje dôstojné prežitie? Navyše to nevytvára reálny tlak na znižovanie čiernej práce. V mnohých otázkach súhlasím s pani ministerkou i pani poslankyňou. Rozdiely, ktorých som sa nedotkol, sa určite viac ukážu v diskusii. I. Radičová: Dovoľte mi ešte zareagovať na mojich kolegov. Len za uplynulý štvrťrok sme na sociálne zariadenia dali z európskych peňazí 250 miliónov. Z ďalších zdrojov 180 miliónov na infraštruktúru. Skladáme to z rôznych rezortov, ale dokopy to nie je málo. O vylúčení podnikateľov ako prijímateľov európskej pomoci sme diskutovali veľmi dlho, ale prečo má byť jeden podnikateľ, ktorý si postavil penzión, odkázaný na bankový úver a druhý má dostať dotáciu? To vytvára nerovnú súťaž. Navyše, hoci prijímateľom pomoci bude napríklad samospráva, cez verejnú súťaž to aj tak bude zákazka pre súkromný sektor.
J. Burian: Dúfam, že nová vláda v spolupráci s Bruselom národnú stratégiu pre eurofondy prehodnotí.
Ľ. Navrátilová: Pani ministerka hovorí, že je lepšie, ak garantom rozdeľovania a používania európskych peňazí bude verejný sektor. Jedným z odstrašujúcich príkladov takého postupu sú projekty, ktoré ministerstvo práce zverejnilo na svojej internetovej stránke a podľa ktorých sme dali dotáciu leteckej firme Sky Europe na preškolenie ľudí na lety v novom type Boeingu. Preškoľovali sme ľudí na ministerstve práce, učili sme jazyky zamestnancov ministerstva vnútra, úradu vlády atď. Verejný sektor má vždy nutkanie míňať peniaze sám na seba a navyše sa obávam, že terajšou vládou presadzovaný spôsob prerozdeľovania európskych peňazí povedie k ešte väčšej korupcii.
O dôchodkovom systéme nemožno hovoriť vytrhnuto z kontextu celej sociálnej politiky, preto som zvolil širší úvod, ale teraz vás požiadam, aby ste nám povedali, ktoré sú podľa vás najsilnejšie stránky a ktoré, naopak, najväčšie riziká dôchodkového systému, ktorý zaviedla súčasná vláda?
I. Radičová: Nebudem opakovať objektívne príčiny, ktoré viedli k destabilizácii doterajšieho dôchodkového systému. Spomeniem len, že demografický problém riešia dnes všetky vyspelé spoločnosti a okrem podpory mladých rodín je nástrojom aj migrácia. Spomínam to preto, lebo u nás sa o tom hovorí málo, hoci migrácia začína byť hlavným nástrojom riešenia nedostatku ľudí v produktívnom veku. Nie sme na to pripravení a pritom to bude onedlho pálčivá a veľká téma. Filozofiou dôchodkovej reformy je šetrenie, odkladanie si časti terajšej spotreby na dôchodkový vek a aktivizácia, teda zvýšenie dôchodkového veku. Momentálne možno na Slovensku badať stret dvoch rozdielnych paradigiem: na jednej strane je to stáročná paradigma medzigeneračnej solidarity vyjadrená prerozdeľovaním od jednej generácie k druhej, na druhej strane medzigeneračná solidarita voči tým, ktorí sa už nemôžu stať súčasťou nového systému, ale zároveň individualizácia zodpovednosti za vlastný budúci dôchodok. Je to vždy otázka dohody, diskusie, vyjednávania, presviedčania. Prvý pilier by mal byť vyjadrením „klasickej“ medzigeneračnej solidarity a „pokryť“ dôchodcov do roku 1989, tých, ktorých sa už týka prechodné obdobie po tomto roku, ale zároveň tých, ktorí budú poberať dôchodok už na základe novej paradigmy. Jeho úlohou je naplniť princíp tak solidarity, ako aj zásluhovosti. Riešenie prvého piliera je veľkou výzvou už pre nasledujúce volebné obdobie a ja o ňom mám konkrétnu predstavu. Druhý pilier považujem za dobrý výsledok reformy vzhľadom na počet ľudí, ktorí sa doň zapojili, i sumu na ich súkromných účtoch. To, čomu sme sa mali vyhnúť, je, že jedným zákonom riešime všetky piliere, preto si myslím, že treba samostatný zákon pre ľudí, ktorých sa týka len prvý pilier, a samostatný pre tých, ktorých sa týkajú všetky tri. Samozrejme, nezabúdam, že dlhodobo treba myslieť na problém zvyšovania dôchodkov.
Ľ. Navrátilová: Tiež považujem zavedenie druhého piliera za úspech dôchodkovej reformy. Stotožňujem sa s opisom problémov, ktorý ponúkla pani ministerka. Táto reforma však mala mať iného autora. Vážne spoločenské reformy treba robiť nielen s odvahou, ale aj s rozvahou a pán Kaník a jeho ľudia preukázali pramálo rozvahy. 16 či 17 noviel tohto zákona o tom hovorí jasne. Nie je dobré, že v jednom pilieri sú aj tí, ktorí budú dôchodok poberať iba z neho, aj tí, ktorí budú mať dôchodok z dvoch či až troch zdrojov. Musíme však hovoriť o jasnej predstave na minimálne 20 rokov. Podľa mňa by mal byť prvý pilier založený na úplnej solidarite, jeho úlohou by mala byť ochrana pred chudobou v starobe. Málo tiež hovoríme o tom, že toto prechodné obdobie, kým ľudia budú čerpať dôchodky z nového systému, bude vytvárať enormnú záťaž pre súčasnú generáciu, ktorá si nielen že začala šetriť na svoj budúci dôchodok, ale musí platiť aj terajšie dôchodky. Vláda by mala byť vďačná celej jednej generácii, že nevyšla do ulíc.
Otázka znie, odkiaľ zobrať peniaze na zvyšovanie dôchodkov.
Ľ. Navrátilová: Sociálna poisťovňa nemôže vyberať odvody na úrovni 94,1 percenta, keď v Česku majú takmer stopercentný výber. Jedno percento pritom predstavuje jeden a štvrť miliardy. Štát nesmie za svojich poistencov platiť napr. do rezervného fondu solidarity polovicu toho, čo zo zákona má. Zvýšiť treba aj vymeriavací základ. Zároveň nerozumiem, ako je možné, že oproti schválenému štátnemu rozpočtu sa predvlani „ušetrilo“ 7 miliárd na sociálnej politike, vlani to bolo 5 miliárd. Vari je u nás taká sociálna situácia, že schvaľuje ministerstvu práce prehnane veľa peňazí? Nikdy sa nestotožním s tým, ako sa za tejto vlády narába s pohľadávkami Sociálnej poisťovne. Firma Veriteľ získala od poisťovne bonitné, teda splatné pohľadávky vo výške 13 miliárd za úbohé dve miliardy, pričom išlo štátne nedoplatky! Prečo ich vláda nezaplatila, napríklad z toho, čo ušetrila v štátnom rozpočte, a radšej nechala previesť na netransparentnú firmu? Musíme posilniť medzigeneračnú solidaritu a nevyhnutne nájsť financie na stabilné zvyšovanie dôchodkov. V drobnom sa šetrí a vo veľkom vyhadzuje a to sa musí skončiť. J. Burian: Dôchodková reforma mala byť výsledkom širokej spoločenskej dohody, je neprijateľné, že bola ledva pretlačená cez parlament tesnou väčšinou a navyše potom menená novelizáciami, ktoré mali rozsah úplne nového zákona. V ostatných – a nielen európskych – krajinách trvali prípravy celé roky, sprevádzali ich široké diskusie a politická zhoda. V roku 2014 končí v prvom pilieri solidárnosť a aj tam bude fungovať princíp zásluhovosti, ale dúfam, že sa to zmení, lebo v prvom pilieri je dôležitá práve solidarita. Takisto bude treba zjednotiť systém, ktorý sa dosť „rozbil“ zavedením rôznych kategórií dôchodcov. Súhlasím s hľadaním zdrojov, ako o nich hovorila pani Navrátilová, treba urýchlene riešiť prepad reálnych dôchodkov oproti roku 1989. Druhý pilier má so sociálnou politikou spoločné len „sociálny odvod“, z ktorého sa napĺňa, inak je to čisto ekonomická záležitosť. O jeho úspechu možno hovoriť iba v prípade, ak sa v ňom peniaze zhodnotia vyššou mierou, ako je úrok, za ktorý si požičiava peniaze štát, čo je zatiaľ veľmi otázne. Tzv. kanadským modelom by sme už dnes mohli ušetriť asi 4 miliardy korún za zbytočnú reklamu, náklady na sprostredkovateľov, rôzne administratívne náklady. To všetko zaplatia ľudia, nikto iný. Nehovoriac o tom, že 90 percent portfólia dôchodkových fondov tvoria štátne dlhopisy, čiže výnosy si zaplatia sami ľudia cez dane, ktoré sa použijú na ich splatenie, lenže ak by si ich kúpili priamo, nemuseli by platiť rôzne poplatky DSS. Tretí pilier je zaujímavý ako informácia pre výnosnosť, tá sa pohybuje okolo 1,5 percenta a nemožno očakávať, že v druhom bude výrazne vyššia. Od tohto roku musí každá vláda nájsť ročne 20 miliárd na splácanie dlhov, ktoré dôchodková reforma vytvára. Obídem problém dodržiavania schodku verejných financií, aby nás prijali do európskej menovej únie, ale otázkou zostáva, odkiaľ budú ďalšie vlády brať také obrovské množstvo peňazí, kde ešte môžu škrtať, aby na to ušetrili, o čo všetko ešte občania prídu, ak aj terajšia vláda navyše vo veľkom hovorí o rozvojových programoch, do ktorých tiež treba investovať.
Doc. Fidrmuc: Prečítal som si tento týždeň konštatovanie ministra Mikloša o tom, že sme na tom oveľa lepšie než susedná Česká republika. Neviem, ako na to prišiel, ale chcem sa spýtať, či sa s tým stotožňujete.
Ľ. Navrátilová: Rozhodne slovenská ekonomika rastie nad očakávania, problém je však v tom, že sa to nedostatočne premieta do života veľkej časti ľudí. Napríklad priemerná mzda je síce pomerne vysoká, ale na základe údajov sa domnievam, že jej úroveň dvíha iba malá skupina ľudí s vysoko nadpriemernými mzdami.
J. Burian: V Česku pracuje 180-tisíc slovenských občanov, u nás pracuje necelých 5-tisíc českých, aj to sú často pracovníci v pobočkách zahraničných firiem s ich platmi. To je ukážka, ako rozdiely medzi oboma krajinami vnímajú obyčajní ľudia. A k tým platom: polovica ľudí zarába okolo 13-tisíc korún, 75 percent zamestnancov sa v poslednom roku plat nezvýšil. A to nehovorím o majiteľoch, ktorí si vyplácajú nízke mzdy, aby sa vyhli daniam a odvodom a dostávajú vysoké dividendy, ktoré táto vláda od zdanenia oslobodila.
G. Rothmayerová: S úžasom sledujem, ako víťazná ponovembrová elita, ktorá prišla s heslom Už žiadne experimenty, sa púšťa do najväčšie pokusu v sociálnej oblasti. Chcem sa vás opýtať, či považujete za spravodlivú „zásluhovosť“, výsledkom ktorej bude vysoký dôchodok pre takého Júliusa Rezeša a nízky pre radovú zdravotnú sestru.
I. Radičová: Prepáčte, ale nebožtíkom nevyplácame dôchodky. To nebol dobrý príklad. Sociálna spravodlivosť je postavená na piatich princípoch: rovnosť, potrebnosť, zásluhovosť, vklady, vstupy a výstupy. Každá sociálna politika kombinuje tieto princípy v rôznych systémoch a systém poistenia je vždy budovaný na kombinácii princípu potrebnosti a princípu zásluhovosti.
Ľ. Navrátilová: Slušná politika sa musí opierať o princíp spravodlivosti a sociálnej solidarity. Ľavica a pravica sa odlišuje v tom, akú váhu týmto princípom dáva. Ak však dáte veľký dôraz na solidaritu, ľudia sa usilujú odvádzať do systému menej, na čo teraz doplácajú živnostníci, ktorí si znižovali základ, usilovali sa platiť na odvodoch čo najmenej, ale teraz sú zúfalí, ak im vychádzajú nízke dôchodky a domáhajú sa solidarity. To je podľa mňa falošná solidarita. Niečo iné je solidarita s robotníčkou, ktorá celý život pracovala za nízku mzdu a teraz by sa mala dostať do chudoby.
J. Burian: My za základný považujeme princíp solidarity a ten chcem uplatňovať pri prvom pilieri dôchodkového systému. Tie rozdiely v mzdách, rozdiely v regiónoch, ktoré sa na Slovensku prehlbujú, vyplývajú práve z potláčania princípu solidarity. Verím, že o tom presvedčíme aj ďalšie politické strany.
R. Petrakovič: Nechápem, ako je možné, že nám niektoré strany sľubujú na jednej strane nízke dane a nízke odvody, na druhej hovoria o rozvojových programoch, o zvyšovaní miezd a dôchodkov. Aký je podľa vás reálny priestor pre znižovanie sociálnych odvodov? I. Radičová: Keď sa pozrieme na odvody ako celok, tak 9 percent ide na súkromné účty sporiteľov a zostáva nám 18,6 percenta oproti 14 percent na zdravotné poistenie. Sústavne sme pod tlakom, aby sme sociálne odvody znižovali, hoci pokrývajú široké spektrum rizikových situácií a mlčí sa o zdravotných odvodov, ktoré vlastne ani nie sú odvodom, ale normálnou daňou, ktorá nemá princíp zásluhovosti ani individuálneho účtu, platíte ju, či z nej niečo čerpáte alebo nie. Uznávam, že sú isté zdroje v Sociálnej poisťovni, veď už pred štyrmi mesiacmi vláda rozhodla, že výber sa musí zásadným spôsobom zvýšiť, že tých 6 fondov, ktoré poisťovňa má, je chybná konštrukcia, že chceme, aby si odvody platil priamo zamestnanec bez zamestnávateľa. Najprv treba vyčistiť celý ten systém a potom môžeme seriózne uvažovať o tom, kde je potenciál na zníženie odvodového zaťaženia.
J. Burian: Nás považujú za populistov, ale pán Kaník už pred troma rokmi ohlasoval dokonca výrazné znižovanie odvodov, samozrejme, že nič z toho sa neudialo. A o znižovaní zdravotných odvodov sa jednoducho nehovorí preto, lebo tie peniaze idú súkromným poisťovniam, súkromným zdravotníckym zariadeniam, súkromným záchrankám a podobne.
Ľ. Navrátilová: Ja som už dávnejšie navrhovala, aby sa zmenili sadzby jednotlivých sociálnych odvodov, lebo je nezmysel, že dôchodkové nestačí, invalidné vychádza len tak-tak, zato poistenie v nezamestnanosti či nemocenské je vysoko prebytkové. Navyše sa cítim podvedená, lebo pri schvaľovaní reformy v parlamente nás presviedčali, že transformačné náklady nebude hradiť Sociálna poisťovňa, ale štát. Ale dnes to vyzerá tak, že sa najskôr vyplatia všetky dávky, potom sa prebytky poisťovne použijú na vykrytie jej schodku a až potom začne tie transformačné náklady hradiť štát. Toto je však netransparentné a keby sme toto odstránili, myslím si, že môžeme znížiť sociálne odvody o 2 až 3 percentá. Ešte jeden údaj: keby nebolo dôchodkovej reformy, hospodárenie Sociálnej poisťovne by sa v tomto roku skončilo prebytkom 2,6 mld, v budúcom roku 3,7 mld a v roku 2008 3,9 mld korún.
M. Bušo, KOZ SR: Sociálna politika je síce rozpracovaná na makroúrovni, ale nikto sa nezaoberá napríklad podnikovými sociálnymi programami. Mnohým chybám by sa predišlo, keby sociálny dialóg nemal len formálny charakter. A, bohužiaľ, z osobnej skúsenosti musím povedať, že je veľa nespravodlivosti v priznávaní invalidných dôchodkov, lebo poznám prípad, kedy človeka s odrezanou rukou neuznali za invalida, len aby sa usporili finančné prostriedky.
I. Radičová: Poistenie invalidity je dobrým príkladom toho, kde už nemáme voľné rezervy aj ohľadom toho, o čom som hovorila pred chvíľou. Vyberieme naň zhruba 13 miliárd, ktoré aj spotrebujeme. Ako teda máme znižovať tento odvod, keď celý príjem je využitý v prospech invalidných dôchodcov? Pokusy prehodnocovať a pritvrdzovať podmienky, o čom hovoríte, sú dosť nezodpovedné, lebo výsledkom tých, ktorých sme boli pred mojím nástupom do funkcie svedkami je zvýšenie počtu invalidných dôchodcov o 5-tisíc ľudí. Bol to nezmysel a ja nebudem obhajovať neobhájiteľné. V tomto systéme nemôžeme ušetriť, lebo by sme niektorým ľuďom nemohli dať dávky, alebo by sa museli zázračne vyliečiť. Alebo to dať na komerčnú bázu, na čo žiadna poisťovňa nepôjde.
