Dobyť, aj za cenu dobiť?

Vo vysokoškolskom internáte som bývala s dvoma dievčatami Maďarkami. Jedna z Košíc, druhá zo Želiezoviec. Obe prišli do Bratislavy študovať maďarčinu a angličtinu. Tá z juhu vedela po slovensky iba niekoľko viet. Napriek tomu sme si výborne rozumeli. Kým sme sa rozprávali o Rolling Stones a Mickovi Jaggerovi. No len čo sme načali tému z histórie Uhorska, nastávalo „národnostné napätie.“ Klárika nevidela Uhorské, ale Maďarské kráľovstvo. Aponnyiho zákony, ktoré nútili Slovákov učiť sa v škole po maďarsky, necítila ako krivdu, ale prednosť. Nebolo by Slovákom lepšie, keby vedeli o jeden jazyk viac? Tém, na ktorých sme sa do krvi hádali, bolo viac, tá najväčšia téma bol Trianon, ale aj sťahovanie národov na základe Benešových dekrétov, neskôr – to sme už neboli vysokoškoláčky – vodné dielo Nagymaros. Diskutovali sme zúrivo, dokazovali si, kedy sa ktorej strane stala krivda. Jedli sme pritom krajce chleba natreté bravčovým šmalcom zo Spiša a husacou masťou z juhu, ktorú sme si vozili od rodičov. O nič nešlo. Mali sme sa – napriek Apponyiho zákonom i Trianonu – rady a boli sme kamarátky. Kým do dievčenských diskusií nevstupovali politici. Áno, aj v hlbokom reálnom socializme, napriek oficiálnemu internacionalizmu, sa z času na čas medzi Slovákmi a Maďarmi na politickej scéne iskrilo. Politici, samozrejme, o živých iskrách pod popolom vedeli, ba kde-tu do pahreby fúkali. V celých ľudských dejinách sa to opakuje. Žiadna vojna sa nezačne preto, že Gavrilo Princip zastrelí následníka trónu, alebo že sa na svadbe pobijú Srbi a Chorváti. To len politikom skrývajúcim záujmy (čo neznamená, že ich nemajú) poslúži na vybičovanie citov. Čaká sa na vhodné vetry. Tak je to aj v našich slovensko-maďarských vzťahoch. Šťastie je, ak pred vzbĺknutím ohňa vstúpi do hry sudca. Za priaznivých okolností, keď sú sily na oboch stranách vyvážené, sa to podarí. No sú aj nebezpečné situácie. Sme dnes na Slovensku blízko nej? Politici nehľadajú pravdu, ale zámienky, aby uskutočnili svoje zámery. Chcú dobyť (územie, korisť) a krv dobitých, ktorých na svoje zámery používajú, ich netrápi. Vo vzrušenej debate pri prijímaní ústavy v Slovenskej národnej rade vystúpil vtedajší predseda KDH so zaujímavým prejavom. Vysvetľoval dôvody, pre ktoré nebude jeho hnutie za predložený text hlasovať. Paradoxne – pretože on prvý prišiel so samostatnou hviezdičkou a stoličkou pre Slovensko a rozkýval tak driemuce povedomie o samostatnosti. Pri prijímaní ústavy mal obavu o zabezpečenie budúceho štátu: „Pätnásťmiliónové Československo má proti desať miliónovému Maďarsku väčšiu váhu ako päťmiliónové Slovensko.“ Horliví hrdí vlasteneckí nadšenci v sále parlamentu i na novinárskom balkóne zahučali vtedy ako popudené osy: čo si to dovoľuje, ako môže sväté veci, ako je vlastný štát, spájať s takými prízemnými otázkami, koho je viac, kto viac zaváži. Ján Čarnogurský však svoju vetu zopakoval. Hovoril ako štátnik. Mohutný dúšok do tlejúcej pahreby fúkol nový slovenský premiér, keď oznámil zloženia vládnej koalície (a ešte si aj vychutnal poníženie Bélu Bugára – mohol si to aj odpustiť, hoci sú to len naoko rekvizity). Oznámením zloženia vládnej koalície na Slovensku nastala priaznivá situácia na uskutočnenie tlejúcich zámerov v Maďarsku. Keď ide o Maďarov v Karpatskej kotline, je maďarská strana jednotná naprieč politickým spektrom, socialisti-nesocialisti. V tejto hre je aj Hedviga M. iba rekvizita. Čo sa jej skutočne stalo ráno dvadsiateho piateho augusta, vie iba ona. Podľa toho, čo som videla a počula, si myslím, že potrebuje pomoc. Nie právnu, ale psychologickú. Vidia to aj tí, čo jej „dobitie“ potrebujú na dobýjanie?! Politici nehľadajú pravdu, ale zámienky, aby mohli uskutočniť svoje zámery. Strana maďarskej koalície vycítila príležitosť. Skúsení politici dokážu umne zahaliť svoje skutočné ciele do ušľachtilých závojčekov a dajú im módny strih, aký sa práve v (Európe a inde) nosí. Neskúsení politici, naopak, drasticky strhávajú jemné pradivá v snahe odhaliť holú pravdu. Lenže o pravdu v politike, žiaľ, nejde. V politike má pravdu ten, kto má väčšiu silu. Akú silu má dnešná slovenská vláda? Akých má spojencov doma a v zahraničí? A akých má odporcov doma i v zahraničí? Moja kamarátka Maďarka Klárika zo Želiezoviec nie je a nikdy nebude mojou nepriateľkou, aj keby zle skloňovala do konca svojho života. Vždy sa spolu najeme chleba s masťou bravčovou i husacou. Ale politika tých naoko elegantných v lakovkách a tých, čo nevedia, že šliapu po porceláne, môže spôsobiť, že nás postavia na opačné strany barikády. A čo potom?! Básnik Vojtech Mihálik po tom, ako sovietski okupanti zastrelili Danku Košanovú, napísal nový Spev nad kolískou: „malí majú len pravdu// a horkosti kalich// a žiaľ, vo svete hrubej moci//viac je tých malých. Lkať však môžu poeti, nie politici. Politici majú hľadať spojencov a priateľov ešte predtým, ako sa začne obliehanie Tróje. Demaskovať trójske kone je efektné, ale neefektívne. Autorka je spisovateľka