Dnešná kríza má množstvo prívlastkov: hospodárska, ekonomická, finančná, hypotekárna. V skutočnosti však ide o typický príklad krízy z nadvýroby. Bojíme sa ju pomenovať týmto pravým menom, pretože pojem kríza z nadvýroby vymysleli kapitalistami nie príliš obľúbení istí bradatí Nemci.
Bojíme sa i preto, lebo dielko, ktoré napísali pred vyše 160 rokmi, sa nazývalo Manifest komunistickej strany. Dielko sa však dá nájsť na wikipedii a stojí za prečítanie – ako by sme čítali správy o kríze z dnešných novín. Nerobím reklamu celému Manifestu – je v ňom i mnoho žlče. Ale zabudnime na jeho politikum a pozrime sa na úvahy jeho autorov čisto z pohľadu ekonómov. Autori nazvali stav podobný dnešnému, citujem – epidémiou krízy z nadvýroby, ktorá zasiahla celý svet. Píšu tiež, že kríza z nadvýroby sa rieši ničením hotových výrobkov, zvýšením kúpyschopnosti obyvateľstva alebo expanziou kapitálu na nové trhy. V USA zvyšovali kúpyschopnosť nerozvážnymi a nekrytými hypotékami. Expanziu západoeurópskeho a ázijského kapitálu na hladné socialistické trhy sme zažili v uplynulých desaťročiach. Pozitívom tejto expanzie bolo, že sme sa naše maloobchodné prostredie v priebehu niekoľkých rokov zmenilo z nedostatkového na prebytkové. Náš trh sa však nasýtil a presýtil.
Ale vráťme sa ku kríze. Čím skôr si uvedomíme, že ide o krízu z nadvýroby, tým skôr prestaneme podporovať ďalšiu výrobu. Stačí sa pozrieť do elektroobchodov, ktorých steny sú doslova otapetované televízormi rôznych veľkostí, kvality i značiek. Pozorujeme i hektáre plôch v okolí automobiliek, obsadené autami márne čakajúcimi na svojich kupcov. Na každú z kosačiek v obchodoch pripadá najviac 100m2 trávnatej plochy na kosenie. Trh je plný a vyrábať na sklad je nezmysel. Preto podporovať výrobu v čase krízy z nadvýroby balíčkami opatrení, je ako vnucovať diabetikovi zákusky. Takto to robí vláda i opozícia. Opozícii sa nečudujem, veď pre ňu platí heslo – čím horšie, tým lepšie. Preto sa Ivan Mikloš usiluje znižovať dane. On totiž dobre vie, že keď sa znížia dane, znížia sa i príjmy do štátneho rozpočtu. Keď nebude čím kŕmiť tvoriacu sa armádu nezamestnaných, narastie nespokojnosť a to je voda na jeho modrý mlyn. Myslím si, že opak je správnou cestou. Práve teraz by pomohlo progresívne zvýšenie daní. Nie však výpočtom z výšky absolútneho zisku v eurách, ale z jeho miery v percentách, t.j. podielu zisku k tržbám. Prípustná, únosná a normálna miera zisku totiž býva asi 5 až 8 percent. Ale vždy sú a budú i počas krízy nenásytníci, ktorí radšej rozprskajú zisk do štyridsiatich mercedesov, sponzorovaných starými klientmi, ktoré rozdajú novým klientom, len aby sa nabalili ešte väčším ziskom. Alebo si rozdelia nebotyčné dividendy a odmeny. Takým by som zvýšil daň do takej miery, až by firma dosiahla mieru zisku prípustných 5 %. Keď by napríklad veľká firma mala tržby milión eur a zisk dvestotisíc eur (miera 20 %), tak by mala do štátnej kasy odovzdať 150-tisíc eur a 50-tisíc eur si nechať. Vďaka Miklošovej rovnej sadzbe dane teraz zaplatí iba 19 percent, t.j. daň 38-tisíc eur. Premiér Fico chcel pred voľbami „progresívne zdaniť monopoly“. Ale iba chcel. Po voľbách dospel do stavu, keď si to nemôže dovoliť. Má vedľa seba – i vo vlastnej strane – multimilionárov, ktorí by išli proti sebe, keby súhlasili s progresivitou zdanenia.
Autor je poradca v manažérskych systémoch
