Parlamentné voľby vo Veľkej Británii sú síce už minulosťou, ale ich výsledky rozprúdili diskusiu vo všetkých britských politických stranách a médiách, a tak je téma volieb v britskej spoločnosti stále veľmi živá. Hodnotení bude iste ešte veľa. Už dnes je však možné povedať, že britské parlamentné voľby priniesli niekoľko zaujímavých poznatkov. Ani strata skoro stovky parlamentných kresiel nemôže zatieniť fakt historického víťazstva labouristov už v treťom po sebe nasledujúcom volebnom období. Tesnejšie víťazstvo labouristov oproti voľbám v roku 2001 okrem toho prospeje komunikácii s opozíciou, a tak v konečnom dôsledku pravdepodobne i kvalitnejšej práci parlamentu. Úloha „Iraku“ Zahraničná politika nebola nikdy veľkou témou v britských voľbách. Vojna v Iraku však veľmi výrazne poznačila stranu i osobnú popularitu Tonyho Blaira. Labouristi sa síce utešujú poukazovaním na to, že táto téma už v budúcich voľbách nebude hrať úlohu, a tak aj niektorí voliči, ktorých labouristická strana stratila práve v dôsledku vojny v Iraku, sa môžu opäť stať jej voličmi. Nastúpený menej priaznivý trend vo voličskej podpore a závažnosť svojich rozhodnutí aj v oblasti zahraničnej politiky však nemôžu podceniť. Vojna v Iraku z pochopiteľných dôvodov nie je pre Tonyho Blaira želanou témou. Časom došlo síce k nepatrnému, ale predsa určitému posunu v argumentácii obhajujúcej vojenský zásah. Kým doteraz sa argumentovalo tým, že v Iraku sú zbrane hromadného ničenia, len sa ich dosiaľ nepodarilo nájsť, súčasná obhajoba je postavená na tvrdení, že boj proti svetovému terorizmu bolo treba niekde začať, a pretože režim Saddáma bol zlý a neochotný podriadiť sa rezolúciám OSN, bol ideálnym miestom na začatie tohto procesu. Blair tvrdí, že bolo potrebné sa rozhodnúť, či ho nechať pri moci, alebo nie, a podstatným výsledkom vojny je fakt, že dnes je Irak zbavený krvilačného diktátora a situácia v Líbyi, Libanone, Egypte, Izraeli a v iných krajinách tzv. širšieho Blízkeho Východu sa mení k lepšiemu. Liberálni demokrati za svoje úspechy môžu vďačiť, vzhľadom na svoje konzistentné protivojnové postoje, najmä vojne v Iraku. Získali mnoho hlasov tých, ktorí sa chceli „pomstiť“ Tonymu Blairovi za jeho rozhodnutie začať vojnu po boku Georgea Busha. Konzervatívna strana sa vo svojej predvolebnej kampani sústredila na túto otázku možno až priveľmi, keď priame označenie T. Blaira za klamára zo strany lídra konzervatívcov Michaela Howarda verejnosť rozhodne neocenila. Samotný výraz sa zdal byť vo vysokej spoločnosti britských gentlemanov po niekoľkonásobnom prešetrovaní správnosti a opodstatnenosti postupu premiéra zo strany parlamentných inštitúcií pritvrdý. A aj preto, že Konzervatívna strana vojnu v Iraku v parlamente pôvodne bez výhrad podporila, a tak sa stala pre mnohých občanov vo svojich postojoch k tejto otázke nejednoznačná. Neschopnosť konzervatívcov Niekoľko dní pred voľbami Michael Howard verejne priznal, že ich jeho strana prehráva a asi nevyhrá. Napriek veľkému úsiliu lídra Konzervatívnej strany (za posledných niekoľko rokov už piateho) sa britských voličov nepodarilo presvedčiť, že nastal čas na zmenu vlády. Pomerne jasne sa prejavilo, že ak chcú konzervatívci vyhrať voľby, nemôžu stavať na negatívnej kampani a spoliehať sa iba na príťažlivosť svojich konzervatívnych politických tradícií. Výber niektorých tém, ako napríklad kontrola a obmedzovanie imigrácie do krajiny, bol síce legitímny, ale v modernej multikulturálnej spoločnosti veľmi citlivý. Veľmi sa snažia vyzerať ako strana, ktorá pomáha najjednoduchším ľuďom, táto téma ich však v očiach verejnosti radikalizuje a oslovila iba stabilnú voličskú základňu strany – teda nezískala pravdepodobne žiadnych nových voličov. Pomerne radikálne pôsobil aj plán Michaela Howarda, aby Veľká Británia odstúpila od Ženevskej konvencie o poskytovaní azylu ako medzinárodnej zmluvy, ktorá je už zastaralá. Britská spoločnosť v zásade určite nie je naklonená akémukoľvek porušovaniu ľudských práv. Konzervatívna strana musí hľadať novú stratégiu. Ak chce získať volebné víťazstvo, musí sa okrem svojich stabilných pravicových voličov snažiť osloviť aj ďalšie skupiny obyvateľov a možno prijať i niektoré sociálne a liberálne postoje. To otvára polemiku o vývoji a rozlíšení ideologickej podstaty politických strán v budúcnosti. Ak by klasické vnímanie tejto otázky ustupovalo potrebám politického súboja, možno predpokladať, že sa rozlíšením na britskej politickej scéne stane práve oblasť zahraničnej politiky, a najmä vzťahu Británie a jej jednotlivých politických strán k Európskej únii. Stúpajúci liberálni demokrati Liberálni demokrati pod vedením pokojného a distingvovaného Charlesa Kennedyho síce nedosiahli natoľko výrazný pokrok v podpore voličov, ako ešte niekoľko hodín pred voľbami predpovedali niektoré prieskumy verejnej mienky, ale môžu s pokojným svedomím oslavovať úspechy – najlepšie od roku 1920. V parlamente sa viac ako kedykoľvek predtým priblížili k možnosti podieľať sa na tvorbe zákonov a politiky štátu. Napriek trochu povrchnému a nie celkom ucelenému politickému programu sa stali pre verejnosť príťažlivými práve osobou svojho lídra. Charles Kennedy je vnímaný ako dôveryhodný, pravdovravný a rodinne založený človek. Labouristi sa takticky snažia označovať liberálov za väčšiu hrozbu pre ich stranu, ako sú konzervatívci. Môžu tak dosiahnuť, že pozornosť verejnosti sa nebude orientovať na konzervatívcov a ich prácu, ale, naopak, sústredí sa najmä na liberálnych demokratov, ktorí majú len veľmi nepatrnú teoretickú nádej na úspech v nasledujúcom volebnom období – v britskom väčšinovom volebnom systéme je to aj vec správnej taktiky. Centrály politických strán budú podobné úvahy zamestnávať dlho pred nasledujúcimi voľbami. Veď jedným z charakteristických znakov tejto predvolebnej kampane bol vysoký stupeň moderných, profesionálne i vedecky pripravených foriem komunikácie. Napríklad školenia miestnych funkcionárov strán v Británii prebiehali už približne asi pol roka pred predpokladaným termínom volieb. Budúcnosť „Labour“ Tretie víťazstvo labouristov potvrdilo celkovú politickú situáciu a orientáciu voličov vo Veľkej Británii. Ľudia ocenili pokrok v sociálnych otázkach, zdravotníctve, školstve, penzijnej politike, pracovných miestach, starostlivosti o rodinu a deti. Na miestnej úrovni boli pre voličov zaujímavé najmä miestne otázky – bývanie, potláčanie výtržníctva, parkovanie, školy a pod. Už dnes sa však určitá časť poslancov tejto strany otvorene dožaduje odstúpenia Tonyho Blaira z postu predsedu vlády a prenechania tejto úlohy ministrovi financií a druhému najvýraznejšiemu politikovi labouristov Gordonovi Brownovi. Pre labouristov je určite dobre, ak má ich strana svoj osobnostný potenciál a má možnosť odovzdať štafetu kvalitným, odborne pripraveným a obľúbeným osobnostiam. Tony Blair verejne potvrdil, že mieni dokončiť celé volebné obdobie, no tomu dnes v Británii málokto verí. Oponenti Blaira tvrdia, že strana nemôže do budúcoročných miestnych volieb ísť s lídrom, ktorý stratil toľko dôvery a podpory verejnosti. Ďalším testom bude plánované referendum o prijatí Ústavnej zmluvy EÚ. Jej prijatie sa labouristi rozhodli podporiť a budú viesť pozitívnu kampaň. Z prieskumov verejnej mienky však vyplýva, že väčšina Britov je dnes proti. To stavia Tonyho Blaira do ťažkej pozície – akýkoľvek neúspech budú jeho odporcovia horlivo využívať. Britská labouristická strana má dve neoficiálne vnútorné krídla. Klasickú robotnícku socialistickú skupinu, reprezentovanú najmä ministrom financií Gordonom Brownom a podporovanú silnými odborovými organizáciami, a novú labouristickú skupinu, tzv. „New Labour“, reprezentovanú Tonym Blairom, ktorá obsadením stredu a sčasti i pravej strany politického spektra ukončila v roku 1997 predchádzajúcich 18 rokov vlády konzervatívcov. Ak Briti povedia euroústave „nie“, je otázne, či by nebolo takticky vhodnejšie, ak by neúspech znášal súčasný premiér a nenechal „poškodiť“ povesť Gordonovi Brownovi, od ktorého úspechu bude jeho strana v nasledujúcich voľbách veľmi závisieť. Táto otázka je dnes však iba hypotetická, pretože o euroústave budú už skôr rozhodovať iné krajiny a tie môžu povedať „nie“ – napríklad Francúzsko. Gordon Brown si svoju pozíciu v strane v poslednej dobe posilnil. Ak však bude chcieť, aby labouristická strana i počas jeho vedenia bola úspešná, bude paradoxne musieť uplatňovať politiku „New Labour“, pretože návratom k výlučne sociálnym opatreniam môže britská ekonomika stratiť súčasnú silu. To by hralo do kariet konzervatívnej strane, ktorá by sa stala pri neúspechoch ekonomiky reálnym nástupcom labouristov vo vláde. Blair Iraku neujde Pre Tonyho Blaira však otázka Iraku nie je uzavretá. Británia má v Iraku stále svoj početný vojenský kontingent a premiér v novom parlamente i nového nepriateľa – Georgea Gallowaya, bývalého člena Labouristickej strany, ktorého vylúčili práve pre jeho postoje voči vojne. Tento politik porazil v londýnskej mestskej časti Bethnal Green and Bow, s veľkou populáciou najmä bangladéšskych moslimov, doterajšiu poslankyňu za labouristov Oonu Kingovú. V Dolnej snemovni tak bude reprezentovať svoju stranu „Respekt“. Celú kampaň postavil na otázke odmietania vojny v Iraku a ihneď po volebnom úspechu odkázal prostredníctvom médií Blairovi, že ho bude za túto otázku prenasledovať. A tak v spojení s požiadavkou konzervatívcov na nové vyšetrovanie okolností rozhodnutia o začatí vojenských operácií v Iraku bude mať Tony Blair Irak pred sebou na tanieri ešte dlho. Labouristická strana má v parlamente väčšinu a je schopná samostatne vládnuť a prijímať zákony, no pre premiéra sa problémy iba začínajú. Pred sebou má v blízkej budúcnosti obhajobu takých nepopulárnych otázok, ako platené vysoké školstvo, zavedenie identifikačných kariet občanov, podpora ústavnej zmluvy EÚ a ďalšie lahôdky, na ktorých si nielen oficiálna opozícia, ale aj vnútrostranícki „rebeli“ radi pochutnajú. Autor je publicista
