Tieto slová národného umelca Andreja Bagara aspoň z časti naznačil namáhavú, zložitú a odvážnu púť, ktorú počas Slovenského národného povstania absolvovali členovia Frontového divadla – „divadla bez prvého milovníka, bez dramatických charakterov, bez vlastnej budovy, ktorú nahradil starý autobus, divadlo bez komparzu, divadla, ktoré malo len desať členov“.
Jedným z nich bol aj herec, operný spevák a interpret ľudových piesní František Zvarík (17. 7. 1921 – 17. 8. 2008), dlhoročný člen Činohry SND v Bratislave, ktorý mi v roku 1971 poskytol rozhovor o svojej životnej anabáze, spätej s protifašistickým odbojom na Slovensku.
Ako ste sa vlastne dostali k nezvyčajnému angažmánu vo Frontovom divadle?
Bol som vtedy mladý herec, plný snov a ideálov, očarený divadlom i práve sa rodiacim slovenským filmom. O to viac nadšenia ma pochytilo vtedy, keď mi režisér Martin Hollý starší ponúkol postavu ženícha hneď v prvom slovenskom farebnom filme Hanka sa vydáva. Bol to na tú dobu prismelý čin, pretože vtedajšia filmová spoločnosť Nástup nebola ešte na takú produkciu dostatočne pripravená a vybavená.
Náš filmový štáb pozostávajúci len z niekoľkých nadšencov, mal dočasné sídlo v Brezne. Kde sme sa objavili, všade sme s našou skromnou aparatúrou spôsobili veľa rozruchu. Film pozostával zväčša z exteriérových záberov, ktoré využívali malebnú letnú scenériu Horehronia i krásu tamojšieho ľudového odevu. Celé okolie Brezna žilo vtedy v atmosfére veľkej národopisnej slávnosti. Takto, zanietení filmárskou prácou, sme si ani nevšimli oblaky, z ktorých sa náhle zablyslo a vyšľahol plameň Povstania. Bolo sa treba rozhodnúť.
Filmová spoločnosť nás vyzvala, aby sme odovzdali všetok filmovací materiál i prístroje a vrátili sa do Bratislavy. Lenže štáb na čele s Paľom Bielikom vycítil, že je tu udalosť historického významu, ktorú treba zvečniť objektívom kamery. A tak sa priamo v ohnisku bojov začali rodiť unikátne zábery, ktoré natrvalo vošli do histórie nášho filmu.
Ja som sa vybral tam, kde to vrelo, do ´Banskej Bystrice. Najskôr som sa prihlásil v rozhlase, po čase ma však zlanáril Andrej Bagar. A tak som sa stal členom tohto malého divadelného kolektívu.
Myšlienka jeho založenia sa zrodila v plánoch Andreja Bagara, ktorý si na tie časy takto spomína: „Ako príslušník propagačného oddielu som chodil po obciach a mestečkách agitovať do partizánskych oddielov, vysvetľoval som význam nášho povstania. Aj keď som denne mal päť – šesť prejavov, zdalo sa mi, že to všetko je málo, že pre odboj by sme mali urobiť oveľa viac. Horeli sme a naším plameňom sme chceli zapaľovať všetko okolo nás. Uvedomil som si, slovná agitácia nevyčerpáva všetky možnosti. Vedel som už dávno, že dobré umenie je mocným agitačným prostriedkom, že tým možno zapáliť diváka, nadchnúť ho pre vec.“ A tak sa vám, zásluhou tohto zápalu podarilo vyvrátiť staré tvrdenie, že inter arma silent musea – vo vojne múzy mlčia. Múzy sa aj v Povstaní hlásili o slovo…
Do Bystrice sa z Prešova, cez Ďumbier vybral i Andrej Vandlík, pridala sa k nám aj ďalšia Prešovčanka Anna Cveková a z martinského Komorného divadla Eugen Medek. Po cirkusovom vystúpení v Radvani pribudol do nášho kolektívu iluzionista a fakír Janko Chovanec, tanečnica Tamara Alexandrová a akrobatka Mária erháčová. K vojakovi – harmonikárovi Eugenovi Péterimu sa pridal aj profesionálny hudobník Karol Móži. Armáda nám pridelila autobus a šoféra, nášho priateľa Matejku z Harmanca.
Dnešný návštevník divadla má o riadnom predstavení určitú, presne zafixovanú predstavu: maska, kostým, scéna, reflektory, hľadisko. Vaše podmienky boli iné, doslova frontové.
Práca vo Frontovom divadle bola naozaj výnimočná, dakedy až veľmi improvizovaná. Nebolo času na štúdium postáv, na skúšky či generálky. Bolo ale pevné odhodlanie revolučným slovom básnika, piesňou, jednoaktovkami, skečmi, úryvkami z Čechovových hier, satirou a tancom rozdávať štipku pohody, dobrej nálady a nádeje vojakom a partizánom, ktorí sa vracali priamo z bojov, pomáhať nazbierať im nových síl, získať politickú orientáciu v neprehľadnej situácii, pohotovo podávať správy o tom, čo sa deje na bojisku.
Vystupovali sme bez osvetlenia, bez kostýmov a líčenia, v kasárňach a kinosálach, v školských triedach, na chodbách nemocníc, v poľných lazaretoch a veľmi často kdesi na kraji hory, pod šírym nebom, nezriedka aj v spŕške striel a granátov. Dokopy to bolo takmer šesťdesiat predstavení, dakedy aj dva-tri denne.
Spomínam si na Tomášovce. Len čo sme unaveným vojakom zanôtili zopár pesničiek, strhla sa nemecká mínometná paľba a my, spolu s našimi frontovými divákmi, sme sa museli rozutekať na všetky strany. Nás, hercov prichýlil vtedy – ako ešte veľakrát predtým i potom – náš autobus. Ale do spevu nám pritom nebolo…
Keď hovoríme o frontovom divadle, nemôžeme obísť ani ten starý autobus, ktorý sa vám na štyridsaťdva dní stal druhým domovom.
Na priečelí mal hrdý zlatistý nápis Frontové divadlo a poznalo ho takmer celé povstalecké územie. Veď nás zaviezol do Brezna, Zvolena, Podbrezovej, Detvy, na Vígľaš, Pusté Pole, do Kríža (dnes Žiaru) nad Hronom, Šalkovej, Malachova, Telgártu, Španej Doliny, do Očovej, Tajova, Bukovca, Muráňa, na Červenú Skalu, do Tisovca, Klenovca, Hnúšte, Heľpy, Dubovej a na mnoho ďalších miest.
Andrej Bagar hovorieval, že keď raz bude taký veľký, úplný mier, odvezie autobus hoc aj ho na chrbtoch do múzea. Žiaľ, nestalo sa tak. Autobus dlhé roky chátral tam, kde sme ho opustili, na lúčke pozdĺž potoka pri Richtárovej, až kým Andrej Vandlík neprišiel k nemu s technikmi z martinského Armádneho divadla, aby odmontovali, čo ešte na ňom zostalo a vystavili vo foyeri divadelnej budovy.
Po oslavách pätnásťročnice Armádneho divadla ktosi veľmi „gazdovlivý“ ponúkol zvyšky autobusu do šrotu a tak sme prišli o túto vzácnu a jedinečnú relikviu, ktorá nám kedysi verne slúžila na cestách za našimi divákmi.
Ktoré vystúpenie vám najviac utkvelo v pamäti?
Do pestrého a dramatického filmu spomienok sa zapísali takmer všetky. Ale nemožno zabudnúť na Detvu, kde po úvodných číslach vybehla na javisko skupinka sovietskych partizánov a v sprievode garmošky zanôtili spolu s nami. Frontového šoféra, Darógy a ďalšie ruské pesničky som práve tam počul prvý raz a takú mali odozvu, že som ich hneď zaradil do svojho repertoáru.
Často si spomínam aj na chvíľu, Keď Andrej Vandlík v lazarete precítene recitoval Bottovu Smrť Jánošíkovu. Ako skončil, ranený vojak, ktorý bol k nemu najbližšie, sa ticho ozval: „Merci, mon camarade.“ Bol to Francúz, po slovensky nevedel, ale vycítil odbojnícky obsah veršov. Taký bol nakoniec celý náš program a jeho zameranie.
Vraj bol 26. október 1944 najsmutnejším dňom v krátkej, ale bohatej histórii Frontového divadla. Prečo?
Ten deň sme prežívali na Starých Horách. Zišli sme sa v kultúrnom dome a čakalo sa. Hráme, nehráme? Nakoniec prišiel Bagarov rozkaz: hrať! Do sály prinášali na nosidlách ranených vojakov a partizánov. Nálada bola pochmúrna, skleslá, veď povstalecké územie sa po sústredenom nápore fašistov neustále zmenšovalo, bolo načim pomýšľať na ústup do hôr. Na všetkých doliehali starosti a obavy z blížiacej sa zimy, myšlienky na formovanie obrany v horách. V takejto situácii bolo nad naše schopnosti niekoho zabaviť, rozosmiať. Spievali sme vtedy iba nostalgické slovenské ľudové balady a ťahavé ruské melódie. Ťažko bolo nám, i chlapom v hľadisku.
Po nekonečných útrapách a riziku ste sa vedno s ostatnými dožili pokojných, mierových dní. Ale tomu ešte predchádzala vaša strastiplná púť po rozpustení Frontového divadla.
Keď 27. októbra bomby dopadli na Banskú Bystricu, rozišli sme sa spolu s ostatnými povstalcami do hôr. Bolo nás vari osem Turčanov a medzi nimi Hanka Bašistová. Vyškriabali sme sa hore na Jeleniu skalu a tam sme prečkali noc. Každý z nás v sebe skrýval nádej, že to nebude dlho trvať, že front z východu sa čoskoro priblíži. Keď sme sa cez hory dostali do Gaderskej doliny, našli sme tam hotový obraz skazy: mŕtvi ľudia, pozabíjané kone, povyvracané vozy, rozhádzaný materiál a proviant. Nemci rabovali, čo zostalo, a dostali pritom aj nás.
Odvliekli ma do Turčianskych Teplíc, tam už čakalo okolo päťtisíc ľudí s podobným osudom. Odpočítali nás po sedemdesiatich, nahnali do nákladných vagónov a viezli nevedno kam. Keď som za Žilinou zazrel Kysucu, vedel som, že je zle, že náš vlak smeruje do Poľska… Asi o druhej v noci som sa prepchal cez malé okienko a vyskočil som z idúceho transportu. Zostal som v bezvedomí ležať pri trati. Nad ránom ma tam Nemci opäť chytili. Nasledovali výsluchy a väzenie v Čadci, Žiline, potom v Bratislave.
Po intervenciách vedenia divadla ma prepustili, no musel som sa každý deň hlásiť na Orstkomande. Keď mi hrozilo ďalšie zatknutie, vybral som sa späť do rodného Turca, do Folkušovej, kde som sa 11. apríla 1945 dočkal príchodu československej brigády.
Bojové podmienky, v ktorých Frontové divadlo pracovalo, zoceľovali charaktery. Určite zanechali vo vašom vedomí a konaní hlboké stopy. Za ktoré osobné vlastnosti vďačíte ´ťažkým dňom prežitým v horách?
V prvom rade je to rozvaha, potom odvaha, skromnosť, trpezlivosť, láska k vlasti, ale hreje ma i pocit, že aj my, členovia Frontového divadla sme svojou hrivnou prispeli k plnosti nášho súčasného žitia.
Spomienku na tie časy mi dnes privoláva už len stará vojenská „lodička“, ktorú si doma opatrujem, pretože mi robila spoločníčku pri všetkých vystúpeniach Frontového divadla. Nie je na nej nič zvláštne, pristala by aj dnes každému súcemu brancovi. No nevymenil by som ju za nič na svete. Aj keď sa už do nej zahryzli mole, pripomína mi tie chvíle nadšenia a odhodlania, chvíle radosti a pohody, neskonalého utrpenia a smútku, ale i chvíle hrdinstva a veľkých obetí.
Rozhovor Fedora Mikoviča s Františkom Zvaríkom odznel v roku 1971 na vlnách Československého rozhlasu a jeho transkripciu autor publikoval v knihe Slovo dalo slovo (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1958)
