Na stránkach Slova sa Karol Ondriaš nedávno potešil, že sa Poliaci chystajú vydať zoznam 450 disidentov. Do zoznamu sa dostanú aj deviati slovenskí odporcovia režimu. Aj ja sa teším, hoci z celkom odlišných dôvodov ako pán Ondriaš. Som totiž zvedavá, ktorí to sú. František Mikloško, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký, Dominik Tatarka, Milan Šimečka, Ivan Kadlečík…? A som ešte zvedavejšia, kde je tých ďalších niekoľko miliónov obyvateľov Slovenska, ktorí dnes tak vysoko nesú zástavu odboja. Prečo nie sú aj oni v zozname? Odrátajme pár tisíc komunistov, ktorí si zmenu režimu neželali ani vtedy, ani dnes, odrátajme niekoľko desaťtisíc socialistov, ktorí si síce zmenu želali, ale určite nie takú radikálnu. Zostáva nám ešte niekoľko miliónov „hrdinov“. Kde boli? A kde sú dnes? Keďže sme na Slovensku, poznáme sa navzájom takmer po mene. Čím sme boli včera zbabelejší, tým sme dnes odvážnejší? Na Slovensku vďačia mnohí „hrdinovia“ za svoju odvahu Vladimírovi Mečiarovi. Vďaka jeho vláde nastalo také zvláštne obdobie – socrealistickí režimisti si bojom proti nemu vyčistili svedomie. Mravne sa vyvinili a zároveň vyvýšili. Za ich výstrely sa už netrestalo – naopak! Každý, kto si kopol (a nesúdim, či nebolo za čo kopať), stal sa ikonou. Ergo demokratom. Podľa postoja k mečiarizmu sa formovala nová elita. Aký má charakter? Preto si disidentov vážim. Mali odvahu stáť za svojou pravdou vtedy, keď sa za to platilo. Nemohli tušiť, že sa zrúti sovietsky systém s celým svojím mocenským aparátom. Človek s ich pravdou súhlasiť nemusí, ale charakter im uprieť nemôže. Denník Sme nedávno priniesol rozhovor s reklamným mágom Fedorom Flašíkom. Za minulého režimu šantil vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva, komunistom robil šaša, mal plnú izbu hovoriacich Leninov a samovarov, bez problémov sa priznáva k záujmu vstúpiť do KSČ. Vedel, že ho nevezmú, šašov nebrali. Prišiel prevrat a s ním Klondike, v ktorom sa darí meniť vodu na coca-colu. U mečiarovcov si tiež zašantil, ale to už aj pekne sypalo. Napríklad, keď odpočítaval dni Kováčovi. Dnes sa nad ním nikto mravne nerozhorčí, lebo veď je to vlastne príjemný chlapík. Kamarátky v televíziách s ním vedú sympatické rozhovory, predstavujú jeho i pani manželku – a nikdy nezabudnú dať možnosť vyjadriť sa k politike premiéra Fica. Ten je (podobne ako kedysi Mečiar) číridlom, kde sa majú vytríbiť charaktery. Môj kolega v Smene spisovateľ Vladimír Ferko písal raz reportáž o ľuďoch, ktorí sa pokúšali v slovenskom piesku nájsť zrniečka zlata. Vybral sa za nimi a spolu stáli v studenom potoku celé dni, kým sa v site zablysli nepatrné zlaté očká. Je to podobné, ako nájsť v množstve darebákov jedného spravodlivého, hovoril nám Vlado. „Dnes sa viac cení človek šikovný, ako človek počestný,“ zapísala som si vtedy jeho vetu. Čo sa zmenilo? Šikovní nielenže prechádzajú z režimu do režimu a okamžite vedia, ako ohnúť chrbát, aby do krídel fúklo a oni sa vzniesli. Šikovných akoby klonovali. Preto žasnem, že ešte aj dnes prekážajú disidenti viac, ako tí šikovní sympatickí darebáci. Karol Odnriaš dal do kontextu deväť slovenských disidentov s prehmatmi po novembri. Nie, na tomto hrobe škoda plakať.