Bolo raz jedno dievča s očami rôznych farieb – s očami zvláštnymi, ktoré sa stále menili. Boli vraj modré, ale nikdy nie úplne. Boli vraj ako dúha, menili sa… Ľudia vraveli, že pri pohľade na dievča sa mohol človek v hĺbke jej očí prepadnúť. Mala oči oceánov, mala oči morí, zelenomodré, zvláštne. To dievča zvyklo stáť na jednom mieste a zvyklo sa pozerať pred seba – uprene. (Ale nebolo smutné. Nie, nebolo smutné!) Ľudia vraveli, že sa zvyklo všetkého báť. (Ale to vôbec nebola pravda!) Raz, keď načúvala hlasom ostatných, začala sa po chvíli smiať (nečakane) a vtedy sa jej oči rozžiarili (a vtedy sa jej vraj všetci začali báť) … Bola ako vlna, niekedy sa strácala a niekedy zmizla. Úplne. V modrých šatách, modrou obklopená, zvykla tam tak stáť a stáť a zvykla sa tak zvláštne pozerať – pred-seba-do-diaľky – nič nevravela. A potom k nej raz prišla oranžová žiara, ktorú si vysnívala, jej oranžová dúha. Myslela si, že bude navždy šťastná.
