Návrh, s ktorým prišiel vo svojom vyhlásení 9. mája 1950 francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, vyzeral na prvý pohľad ako riešenie ekonomického problému: fúzie nemeckej a francúzskej produkcie uhlia a oceli. Netajil sa však svojou víziou konečne dosiahnuť zmier medzi Francúzskom a Nemeckom, čo by bol prvý krok k zjednoteniu Európy. Na historické udalosti sa však nesmieme pozerať dnešnými očami.
Francúzsko prvej polovice 50. rokov bolo rozhádanou krajinou, kde sa často striedali vlády. Ekonomiku štátu oslabovali nákladné koloniálne vojny v Indočíne a Alžírsku. Schuman sám mal sťaženú pozíciu pre svoj životopis. Pochádzal z Alsaska, jeho materčinou bol dialekt podobný nemčine a počas 1. svetovej vojny bojoval v nemeckej armáde. Hoci sa počas 2. svetovej vojny zúčastnil na Hnutí odporu a väznilo ho Gestapo, neskôr ho francúzski komunisti prezývali „Nemčúr“ (le boche). Jeho plán Montánnej únie prezývali Európou pod nemeckou hegemóniou alebo Európou Vatikánu. Schuman totiž patril k Ľudovému republikánskemu hnutiu (MRP), strane kresťansko-demokratického typu.
Schuman a Adenauer Partnermi v roku 1950 boli na francúzskej strane Schuman, ktorý bol v rokoch 1947 a 1948 predsedom vlády a v rokoch 1948-1952 ministrom zahraničných vecí, na druhej strane Konrad Adenauer. Bol dlhoročným starostom Kolína nad Rýnom a za Weimarskej republiky ho považovali za neoficiálnu hlavu nemeckých katolíkov. Pochádzal z Porýnia. Pohŕdal Prušiakmi. Typickým sa stal jeho výrok na ich adresu, že Prušiaci sú Slovania, čo zabudli, kto boli ich predkovia. Nemal úctu k Bismarckom vytvorenému štátu, ktorý katolíkom dokázal priniesť iba prenasledovanie v rámci „kultúrneho boja“. Hitlera považoval za šialenca, ktorý krajinu dovedie do katastrofy. V lete a na jeseň 1945 sa v západných sektoroch formuje kresťanskodemokratická únia. Vo svojom programovom prejave v roku 1946 Adenauer vyhlásil, že nové Nemecko má byť federálny štát utvorený tak, aby sa v budúcnosti mohol stať členom budúcich Spojených štátov európskych. Rozdelenia Nemecka na dva štáty vlastne pomohlo Adenauerovým zámerom začleniť sa do budúcej zjednotenej západnej Európy. Francúzsko by nikdy nedopustilo, aby sa do zjednocovacieho európskeho procesu zapojil osemdesiatmiliónový kolos. Pre západoeurópskych partnerov bolo skôr prijateľnejšie zmenšené, západné Nemecko. Napriek Adenauerovej politike ešte dlhý čas pretrvávala voči Nemecku určitá nedôvera. Je hádam trocha paradoxné, že proces zmierovania medzi Francúzskom a Nemeckom zavŕšil až generál Charles de Gaulle, ktorý Schumanovu víziu zjednotenej Európy ešte prehĺbil. K zjednoteniu Nemecka došlo až vtedy, keď európska integrácia na konci 80. rokov veľmi pokročila.
Počiatok európskej integrácie Schumanov návrh sa týkal nielen Francúzska a Nemecka, ale umožňoval pripojenie sa i ďalších krajín. To sa aj stalo. 20. júna 1950 začali vládne delegácie Belgicka, Holandska, Luxemburska, Francúzska, Talianska a Nemeckej spolkovej republiky rokovania o Schumanovom pláne. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (EGKS), skôr známeho pod názvom Montánna únia, bola podpísaná 18. apríla 1951 a do platnosti vstúpila 23. júna 1951. Išlo o prvú tehlu stavby budúcej európskej jednoty. Hoci boli európskej integrácii kladené všemožné prekážky (napr. od Veľkej Británie), štáty tvoriace Montánnu úniu chceli prehlbovať integračný proces. 25. marca 1957 podpísali tieto krajiny v Ríme tzv. Rímske dohody, ktoré začali platiť 1. januára 1958 a položili tak základ dvom európskym inštitúciám – Euroatómu a Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (EHS). V roku 1967 boli Montánna únia, Euroatóm a EHS spojené a vznikli také spoločné orgány ako Európsky parlament, Európska rada a Európska komisia. V roku 1991 sa Európske spoločenstvo mení na Európsku úniu. Pôvodných šesť členov Montánnej únie sa rozrástlo na európsku pätnástku.
Zjednocovací proces západnej Európy bol nesmierne komplikovaný, no pád „železnej opony“ viedol k tomu, že záujem o začlenenie sa do zjednocujúcej sa Európy majú nielen krajiny stredovýchodnej Európy, ale aj Pobaltia. Dnes sa môžeme iba dohadovať, ako bude pokračovať realizácia Schumanovej vízie.
Autor (1947) je publicista
