9. apríla si Iračania pripomenuli 2. výročie zvrhnutia saddámovskej diktatúry. Zhodou okolností dostala ich ťažko skúšaná krajina aj nového predsedu parlamentu, prezidenta a premiéra, i keď iba prechodných. Otázkou zostáva, či sa nový demokratický rámec naplní aj prijateľným obsahom. Pri zmene pomerov v Iraku sa najviac angažujú Spojené štáty a ich koalícia ochotných, ale bez účasti nie je ani OSN a NATO. Za týmito politickými a vojenskými aktérmi netrpezlivo prešľapujú kapitáni svetových investorských a podnikateľských skupín. Irak zároveň tvorí obrovské pokusné laboratórium, v ktorom sa skúša adaptabilita islamu na prudké skoky vpred smerom k sekularizácii a liberalizácii. Podobný vehementný modernizačný prerod postihol pred necelým storočím Turecko, ktoré dosiaľ ťažkopádne hľadá symbiózu starého a nového hodnotového sveta. Kým Turecko malo na prelaďovanie a dolaďovanie mnoho desaťročí, Irak je chodom udalostí hnaný do prudkých transformačných vírov, z ktorých môže, ale nemusí vyplávať živý a zdravý. Na ručičky nástenných hodín politických zmien v Iraku sa nervózne upierajú oči obyvateľov desiatok krajín sveta vrátane Slovenska, ktoré nasadli na kolotoč irackého virvaru a radi by sa dočkali jeho zastavenia, aby mohli zostúpiť. Tie netrpezlivejšie zoskakujú ešte počas točenia, ktorému chýba spoľahlivý „ringlšpílmajster“. Ešte nedočkavejšie vnímajú vývoj vo svojej domovine jednotlivé nenominačne, národnostne a politicky rozdelené zložky Iraku. Krutovládu Saddáma Husajna kritizovali prakticky všetci. Oveľa ťažšie nachádzajú spoločnú reč pri zlučovaní koncepcií o novej podobe štátu. Demokracia ako systém usporiadania spoločnosti prichádza do Iraku zvonku. Podobne ako v povojnovom Japonsku či Afganistane vhupuje do prostredia s autoritárskymi zvyklosťami. Nahradiť priamočiaru vertikálnu mocenskú os košatou korunou systému prepojenia vzájomne sa vyvažujúcej legislatívnej, exekutívnej a súdnej moci je riskantné. Do rýchlostavieb demokratického usporiadania sa púšťali v 20. storočí desiatky rozvojových krajín po vymanení sa z jarma európskych koloniálnych mocností. Počet tých, ktorým sa to na prvýkrát podarilo, sa dá zrátať na prstoch jednej ruky. Irak zvládol januárové parlamentné voľby a do bilančnej listiny úspechov si môže pripísať aj uzavretie politických dohôd hlavných mocenských blokov o rozdelení kľúčových postov v politickej pyramíde. Pomerne presne odzrkadľuje zloženie irackej spoločnosti na šíitov, Kurdov a sunnitov v pomere 60 : 20 : 20. Každý z týchto troch oporných pilierov irackej štátnosti zatiaľ dostáva primeraný podiel na zastúpení. Do očí bije učebnicovo verná percentuálna reprezentácia na kreslách prezidenta, predsedu parlamentu a vlády. Poradcovská ruka demokratického Západu však siahla ešte hlbšie pri zakotvení tzv. politickej korektnosti v alikvotnom šíitsko-kurdsko-sunnitskom zložení viceprezidentov, vicepremiérov a podpredsedov parlamentu. Irak tak dostal šíitskeho predsedu vlády, sunnitského predsedu parlamentu a kurdského prezidenta. Najpotešenejší môžu byť o demokraciu západného typu stojaci irackí sunniti. Viacerí ich vodcovia odporúčali bojkotovať januárové voľby s odôvodnením, že ich zinscenovali americkí okupanti. Tak sa stalo, že do dočasného parlamentu sa dostal nižší ako želateľný počet sunnitských poslancov. To môže sunnitských špičkám vyniesť uznanie a pocit zadosťučinenia v strednodobej budúcnosti v prípade, že by sa pokus o demokraciu v Iraku ukázal ako neuskutočniteľný. Z krátkodobého hľadiska však bojkot sunnitom poškodil, čo si rýchlo uvedomili po zverejnení výsledkov volieb. Kormidlo moci v Iraku má držať v rukách šéf exekutívy, ktorým sa stal podľa dohody šíitsky politik Ibrahim Džafárí. Ceremoniálne vyšší a prestížny úrad prezidenta republiky pripadol na dlhoročného vodcu jednej z dvoch hlavných kurdských strán Džalala Talabániho. To vyvolalo i medzinárodnú pozornosť, pretože 72-ročný vodca Vlasteneckého zväzu Kurdistanu sa stal prvým Kurdom stojacim na čele Iraku a zrejme jediným Nearabom v postavení hlavy prevažne arabského štátu. Do prekérnej situácie sa dostali iní kurdskí predstavitelia presadzujúci dlhoročný sen prevažnej väčšiny irackých Kurdov – samostatný štát. Toho sa ako nočnej mory bojí susedné Turecko, Sýria a Irán. Na uchovaní územnej celistvosti Iraku majú eminentný záujem aj Spojené štáty a NATO. Predstava, že by Aliancia musela vysielať vojakov na pomoc členskému Turecku, by strašila nejednu slovenskú rodinu, keby medzitým Slovensko neprešlo na plne profesionálnu armádu. Medzi irackými Kurdmi príde takmer isto k štiepeniu. Najskalnejší separatisti sa oddelia od umiernených federalistov, ktorí budú pretláčať prehlbovanie autonómnych práv Kurdov v rámci federácie. Politická a kultúrna autonómia Kurdov by nevadila väčšinovým irackým šíitom až tak veľmi ako prípadná hospodárska autonómia. Najmä keby zisky z predaja ropy z polí na kurdských územiach neprechádzali prerozdeľovacími filtrami v Bagdade či zahraničí a zostávali doma. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
