V prvom rade sa musím čitateľom ospravedlniť, že píšem o tom, o čom sa na stránkach týchto novín objavilo k vplyvu tzv. demografickej krízy na dôchodky už asi všetko podstatné. Lenže dnes je „moderné“ ignorovať fakty a logické závery z nich vyplývajúce a zároveň dokola stokrát opakovať lož, aby sa už konečne stala pravdou. Pokúsim sa teda byť opäť „nemoderný“ a namiesto ideologických fráz zopakovať argumenty, ktoré dokazujú, že „všetko je inak“. Pozorného poslucháča či diváka už ani neprekvapí, že tento trend vyrábania pravdy opakovaním lží kraľuje aj vo verejnoprávnych médiách. Zhruba pred dvoma týždňami to predviedol Braňo Dobšinský v Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu, keď len akoby mimochodom spomenul „známy argument“ o hrozbe demografickej krízy na dôchodkový systém, ktorá vysvetľuje potrebu tzv. II. piliera. Pravičiar vyvracia kaníkovské lži Nepochybujem, že známy politický moderátor a redaktor to myslel úprimne, lebo z tézy, že negatívny vplyv možnej demografickej krízy na dôchodkový systém odstráni dôchodkové kapitálové sporenie, sa už naozaj stala axióma. Je to výsledok vymývania mozgov, ktoré nahradilo otvorenú diskusiu po nástupe druhej Dzurindovej vlády. Široká odborná diskusia by totiž rýchlo ukázala, že táto téza je holý nezmysel. Svedčí o tom i fakt, že na to už v roku 2003 začali upozorňovať nielen ľavicoví kritici, ale aj pravicoví prívrženci dôchodkovej reformy. Dokonca aj známy analytik Inštitútu pre slobodnú spoločnosť publikujúci aj pre Konzervatívny inštitút (KI) Martin Thomay. Ten už v roku 2003 na stránkach Hospodárskych novín poprel mýtus o vyriešení demografického problému Kaníkovou dôchodkovou reformou. Samozrejme, nechcem vytvárať dojem, že zrazu považujem M. Thomaya či KI za referenčných autorov a už vôbec nechcem tvrdiť, že s nimi vo všetkom súhlasím. Chcem však predísť kuvikaniu tých, ktorí namiesto na argumentoch založenej diskusii vždy „kritizujú“ iba nálepkovaním ľavicových názorov ako komunistických, boľševických a pod. Chcem im ukázať, že v tomto prípade skutočne nejde o ideológiu, ale zdravý rozum a ochotu rozmýšľať, práve bez ideologických predsudkov. M. Thomay v článku Demografický problém a kapitalizačný systém píše: „Vychádza sa z domnienky, že vďaka individualizácii dôchodkového zabezpečenia ‘bude jedno, koľko pracujúcich pripadá na jedného dôchodcu‘, keďže ‚každý si na dôchodok bude šetriť sám‘. Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať logické, hlbšia analýza ukazuje čosi iné. Demografický problém nie je možné vyriešiť zavedením kapitalizačného systému. Ani systém povinnej kapitalizácie totiž nie je voči starnutiu populácie imúnny. Prečo? Problém je v tom, že neaktívne generácie – deti a dôchodcovia – nemôžu získavať zdroje iným spôsobom, než z produkcie aktívnej populácie.“ Pokles dopytu = nižšie dôchodky Inými slovami, ak by naše osobné účty, o ktoré sa starajú dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) boli ako obyčajné trezory, do ktorých by sme si po celý život odkladali bankovky, teoreticky by nás demografický vývoj naozaj nemusel zaujímať (keby nemal hlbšie dopady na ekonomiku ako celok). Aj po dvadsiatich rokoch by sme v nich našli, čo sme do nich doložili, hoci by sa medzitým nenarodilo ani jedno dieťa. Lenže dôchodkové sporenie takto nefunguje. Peniaze na osobných účtoch neležia, DSS s nimi obchodujú, investujú ich, lebo iba tak majú aspoň nádej, že ich zúročia. A to sporitelia potrebujú, inak by celý systém nemal význam – aký-taký dôchodok z II. piliera dostaneme iba v prípade, že DSS nám na úrokoch vyplatia viac, než sme na osobný účet odviedli. Zúročenie dôchodkových úspor v praxi znamená, že DSS naše peniaze investuje do nákupu napr. akcií, alebo dlhopisov, alebo iným podobným spôsobom. Pre zjednodušenie si predstavte, že DSS za vaše peniaze postaví byty, aby ich neskôr so ziskom predala a mohla vám pri odchode do dôchodku vyplatiť nielen, čo ste odviedli, ale aj úroky navyše. Lenže, aby sa jej to podarilo, musí najskôr tie byty predať a ešte ich musí predať so ziskom. A aby sa jej podarilo toto, musí byť o tie byty na trhu záujem, najlepšie by bolo, ak ten záujem bude prevyšovať ponuku, lebo v takom prípade môžu byť byty naozaj drahé, čiže v konečnom dôsledku na tom zarobíte veľa a pôjdete do dôchodku s vysokou penziou. Ale ak nastane demografická kríza, nemôže dopyt prevýšiť ponuku, takže byty nebudú predajné za vysoké sumy. Detí sa bude rodiť menej, menej ich bude dospievať, menej sa ich bude osamostatňovať či zakladať vlastnú rodinu, takže menej ľudí bude vôbec nejaké byty potrebovať. Ak naozaj nastane demografická kríza a bude žiť a pracovať menej ľudí, menší bude aj dopyt po bytoch, autách, rožkoch, počítačoch… Na rozdiel od všeobecného názoru… A hoci v skutočnosti je obchodovanie s dôchodkovými úsporami zložitejšie, princíp zostáva rovnaký – aby ste si v II. pilieri dôchodkového sporenia naozaj našetrili na „lepší dôchodok“, potrebujete stále rovnako početné, alebo ešte početnejšie generácie mladých ľudí, ktorí budú vstupovať na trh práce, zarábať a svoje peniaze do niečoho investovať. Odbornými slovami M. Thomaya „početnejšia staršia generácia v procese dôchodkového sporenia naakumuluje relatívne objemné aktíva. Ak chce odísť do dôchodku, musí tieto aktíva predať. Kúpiť ich však môže len generácia v produktívnom veku, ktorá je však menej početná. Vysoká ponuka a nízky dopyt budú stláčať ceny aktív, výsledkom čoho bude menej peňazí a nižší dôchodok. Situáciu možno riešiť buď zvýšením sadzby sporenia, predĺžením periódy sporenia (neskorším odchodom do dôchodku) alebo kombináciou týchto opatrení, teda podobne ako v priebežnom systéme.“ Na základe takejto jednoduchej analýzy, resp. jednoduchého vysvetlenia určite každý pochopí, že tvrdenie o tom, že dôchodkové sporenie vyrieši negatívne dopady negatívneho demografického vývoja na dôchodkový systém je jednoducho klamstvo. Aj podľa pôvodného člena Kaníkovho „reformného“ tímu M. Thomaya je teda evidentné, že „samotné zavedenie povinného kapitalizačného systému, na rozdiel od všeobecne prijímaného názoru, nie je riešením demografického problému dôchodkového systému. V skutočnosti žiaden dôchodkový systém nie je imúnny voči starnutiu populácie. Rozdiel je len v tom, že v priebežnom systéme sa znižovanie počtu platiteľov prejaví na klesajúcej úrovni dôchodkov transparentnejšie. V systéme kapitalizácie bude tento pokles menej explicitný, ale nastane.“ Klamári v číchsi službách Samozrejme, to neznamená, že demografický vývoj nie je dôležitým faktorom udržateľnosti dôchodkového systému, naopak, patrí medzi najdôležitejšie. A tiež je pravda, že ak skutočne nastane demografická kríza, zasiahne negatívne aj I. pilier a bez zmien mu narobí problémy. Ale doteraz som nikde nezaznamenal, že by kritici Kaníkovej dôchodkovej „reformy“ obhajovali priebežný systém ako odpoveď na pokles pôrodnosti, nota bene bez akýchkoľvek zmien. Problém je teda v tom, že od chvíle, keď s tým začal Ľudovít Kaník a neskôr Mikuláš Dzurinda a po nich celé pravicové spektrum vrátane pravicových (mainstreemových) médií, celá spoločnosť už podľahla ilúzii, že prípadnú demografickú krízu už vlastne netreba riešiť, lebo máme II. pilier a ten nás ochráni. Je to nebezpečné, lebo ak kríza na nás naozaj doľahne, kapitalizačný pilier ju „neprežije“. Ak neskolabuje už skôr. Takže by bolo načase, aby predovšetkým novinári zložili ružové ideologické okuliare, aby konečne zistili, že vo vzťahu tzv. dôchodkovej reformy k možnej demografickej kríze šíria úplné bludy. Demografická kríza nie je nevyhnutným problémom našej budúcnosti a stále sa jej môžeme vyhnúť. Na riešenie takéhoto demografického vývoja poznáme niekoľko nástrojov a väčšinou ich treba použiť viacero, aby sa problém podarilo vyriešiť. A možno sú príčiny také, že sa krízu nepodarí odvrátiť, iba zmierniť. Nijaké zmeny dôchodkového systému však neprinesú ani jedno, ani druhé. A ak niekto vytrvalo tvrdí opak, svedčí to buď o tom, že problematike nerozumie, alebo o tom, že mu nejde o ľudí a ich budúce penzie, ale o niečo iné (či niekoho iného), ak musí svoju „pravdu“ opierať o stokrát opakovanú – a preto už vedomú – lož. Autor pracuje na úrade vlády
