Dedičstvo priemyselnej revolúcie

Ako školáci sme v päťdesiatych rokoch chodili do bratislavských kín a za dve koruny pozerali staré veselohry Jiřího Voskovca a Jana Wericha. Vzhľadom na svoje protinacistické ladenie sa do povojnovej éry hodili.

V jednej z nich V+W našli ručný granát, skúmali, čo to je a čítali nápis Krupp – Essen. „Aha, jezte kroupy!“ potešia a snažia sa „konzervu“ rozobrať. O 60 rokov neskôr, v roku 2010, sa so svojím priateľom z Univerzity v Bielefelde, Norbertom Müllerom, prechádzam v Essene v parku vily Hügel z roku 1873. Kedysi to bolo sídlo dynastie Kruppovcov.

Názov Essen nevznikol z jedenia

V skutočnosti to nie je vila, ale zámok s neoklasicistickými portálmi, 270 miestnosťami, vnútornou telefonickou sieťou, vlastnou železničnou stanicou a tridsaťhektárovým parkom. Stojí nad jazerom Baldeney, ale tak ako vila nie je vilou, nie je ani jazero jazerom. Je to lokálne rozšírená rieka Ruhr, os regiónu Porúria, ktorú v rokoch 1931 až 1933, v čase hospodárskej krízy, rozšírili nezamestnaní baníci. Robili to v rámci verejnoprospešných prác, teda ručne, lebo vtedy sú tieto práce najverejnoprospešnejšie. Vládne premenlivé počasie, zrazu začína padať ľadovec. Nemôžem sa zdržať smiechu a vysvetľujem kolegovi, že to, čo padá, sa v slovenčine volá krúpy a sem sa to skvele hodí. A spomeniem aj tie krúpy z ručného granátu. Je to niečo ako kuskus, ale hrubozrnnejšie, musí sa to dlhšie variť a do éry trvale udržateľného rozvoja sa to už nehodí, uzatváram. „Ale Essen nemá nič spoločné s jedením,“ revanšuje sa Dr. Müller. A ani s Esse, teda s ohniskami, ako sa niektorí domnievajú. Veď vznikol v 9. storočí, keď tu ešte nijaký priemysel nebol. Jeho zárodkom bolo opátstvo, dnešná katedrála so zlatou sochou Madony, najstaršou na západe, a názov pochádza z Astnidum – Essendia. Prvú vyhňu s dvoma Esse postavil v Essene až roku 1812 Fridrich Krupp. Je znázornená na reliéfe v parku, zamestnala šesť ľudí. Ale predsa, v tomto roku utrpel Napoleon fatálnu porážku v Rusku a v Nemecku sa začínala priemyselná revolúcia. Nečudo, že 19. a začiatok 20. storočia patrili Nemcom. Bohatstvo rodiny Kruppovcov pochádzalo z inovácií, najmodernejších ocelí, novej technológie. Roku 1861 predviedli cisárovi najväčší parný buchar na svete. Prehovorili ho, aby položil na nákovu svoje drahé hodinky. Kladivo zastalo milimeter nad nimi. Z kanónov bola populárna Tlstá Berta, ktorá vystreľovala 1,1 tony ťažké granáty a v prvej svetovej vojne ňou rozbili belgické a francúzske opevnenia. Známe sú aj tanky Panther a Tiger. Spoločnosť zamestnávala okolo 50-tisíc pracovníkov. Kruppovci boli bohatí, ale nie šťastní. V parku stojí socha Fridricha Alfréda Kruppa, ktorý ako 48-ročný spáchal samovraždu. Potom prevzal spoločnosť Gustav von Bohlen und Halbach, ktorý sa priženil a meno si zmenil na Krupp. Nevyhol sa spolupráci s Hitlerom a pred Norimberským tribunálom ho zachránil zlý zdravotný stav. Jeho syn Alfréd Krupp bol však odsúdený, prepustili ho roku 1951. Alfrédov syn sa mena Krupp vzdal, rodina predala akcie a vila sa zmenila na dejisko kultúrnych podujatí. Spoločnosť Krupp fúzovala s konkurentom Thyssen a vytvoril sa gigant Thyssen-Krupp AG. Do parku sme sa dostali so „zľavou“. „Chceme sa len prejsť,“ hovorí Dr. Müller. Muž v pokladnici podotkol, že to teda bude za jedno vstupné. Platím, ale lístok nedostanem. Ušetril som tri eurá, ale zaplietol som sa do menšej korupčnej aféry a stratil som ilúziu, že v Nemecku ide všetko podľa predpisov. Spomenul som si na postreh českého zabávača Jiřího Grossmanna, že ani zľava nie je zadarmo. Ale veľký súčasník Kruppovcov, priemyselník Fritz Thyssen, zaplatil viac – pol milióna mariek, čím sa po vojne vyhol väzeniu. Boli to reparácie jeho zamestnancom Židom, s ktorými sa nezaobchádzalo dobre. Thyssen dopomohol Hitlerovi do kancelárskeho kresla. Oči mu však otvorila Krištáľová noc roku 1938, keď sa zničili židovské obchody a synagógy. Zhodou okolností, veľká synagóga v Essene neutrpela, možno bola priveľká na to, aby ju zničili za jednu noc. Thyssen potom prešiel na pozíciu disidenta, spoločnosť zamestnávajúcu 200-tisíc ľudí mu znárodnili a on skončil v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Oslobodila ho Americká armáda.

Slávna doba uhlia a ocele

Essen je jedno z jedenástich veľkých miest Porúria a centrum 400 kilometrov dlhej turistickej trasy po stopách nemeckej priemyselnej revolúcie a industriálnej kultúry. Správna Nem­ka alebo Nemec absolvujú túto Tour de Rhur bicyklom po vyznačených cyklistických chodníkoch. Miestami ich tvorí vybetónovaný priestor medzi nepoužívanými vlakovými koľajnicami. Kde ho nevybetónovali, zarastá kríkmi, ktoré nemá kto vyrezávať. Taký je obraz Porúria, kedysi centra nemeckého uhoľného a oceliarskeho priemyslu, ktoré upadlo po expanzii ropného priemyslu koncom 50. rokov a po oceliarskej kríze 80. a 90. rokov minulého storočia. Dnes sú mnohí nemí svedkovia 150 rokov trvajúcej slávnej doby uhlia a ocele muzeálnymi exponátmi. Patrí medzi ne najväčší, 120 metrov vysoký plynojem na svete v Oberhausene, obrovský výťah na zdvíhanie lodí na kanáli Dortmund-Ems, kedysi „najkrajšia“ baňa Zollverein a najmodernejšia európska koksáreň v Essene a iné bane a továrne v mestách Gelsenkirchen, Witten, Gladbeck i v Duisburgu, na sútoku Ruhru a Rýna. Meno Zollverain – Colná únia, dostala baňa na počesť colnej únie nemeckých štátov z roku 1834. Začala s ročnou ťažbou 12-tisíc ton, skončila s dennou ťažbou 12-tisíc ton uhlia. Veľké výťahy mali kapacitu 18 ton. Koksáreň produkovala 9-tisíc ton koksu denne. Spotreba elektriny bola obrovská, sloje v hĺbke tisíc metrov, pracovná sila drahá, nevyriešili to ani gastarbeiteri.

V zozname UNESCO

Najkrajšiu baňu a najmodernejšiu koksáreň zavreli v rokoch 1986 resp. 1993 a k slovu sa dos­tal rozvojový svet. Objekty v Essene sú od roku 2001 na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Do betónových konštrukcií vypílili diamantovými pílami otvory, vybudovali eskalátory, vyhliadkové „ruské“ kolo a návštevník dnes pochopí procesy v tomto priemyselnom parku lepšie ako jeho zamestnanec v čase prevádzky. „Keď tu ženy kedysi vyvesili vypratú bielizeň, sčernela im“, hovorí Dr. Müller. Teraz je vzduch čistý, dedičstvo UNESCO navštevujú rodiny s malými deťmi, na starých kon konštrukciách sú solárne elektrárne. Pri putovaní po mostíkoch a šikmých plochách i točitých železných schodiskách objektu, pripomínajúceho Titanic, ibaže trikrát zväčšený, sa možno stretnúť s prejavmi paniky, a tak je sprievodca v koksárni trénovaný ako záchranár vo veľkých výškach. Na komíny, ktorých je tu šesť, nelezieme, ale do najväčšieho sa pozrieme aspoň zdola. Sme v kruhovej miestnosti o priemere asi šesť metrov a vysokej 100 metrov, nad nami svieti kruh oblohy. Hoci práve prší, voda dolu nedopadne. Stúpajúci teplý vzduch ju vyparí. Na streche koksárne sprievodca upozorňuje, že krajina pod nami je hornatá, ale kedysi to bola rovina. Obrovské zatrávnené krtince – haldy – sú prejavom pracovného hrdinstva nemeckej robotníckej triedy v čase industriálnej epochy. Na haldách dnes umiestňujú umelci, ktorí získajú dotácie, všakovaké výtvory, napr. banícky kahan vysoký 30 metrov, železnú konštrukciu tvaru pyramídy, veľké betónové bloky poukladané na seba, ku ktorým vedie schodisko. Pripomína to mexické pyramídy Slnka a Mesiaca. Na umiestnenie pamätníka cisára Viliama sa, samozrejme, našiel naturálny vršok. Sprievodca je spokojný s viditeľnosťou, kedysi to tak nebolo. „Keď tu ženy kedysi vyvesili vypratú bielizeň, sčernela im,“ opakuje obľúbený miestny slogan a vydáva naučený nákazlivý smiech. Čudujem sa, prečo im podnikatelia, ktorí zabezpečovali aj sociálnu infraštruktúru, napr. ponuré banícke domčeky z červenofialových tehál, nepostavili sušiarne. Areál UNESCO navštívi ročne 200-tisíc ľudí, ale tohto roku ich už na jar bolo 100-tisíc. Možno preto, že Essen získal na rok 2010 titul Mesta európskej kultúry spolu s maďarským Pécsom a tureckým Istanbulom.

Aj továreň môže byť krásna

Prečo vlastne baňu a areál považujú za krásne, prečo ich dokonca niektorí obdivovatelia prirovnávajú k Tádž Mahálu? Za to môžu priekopníci nemeckej kubisticko-funkcionalistickej priemyselnej architektúry,“ Fritz Schupp a Martin Kremmer. Povedali si, že priemyselné objekty musia vyzerať ako verejné budovy. Haly majú vnútorný železobetónový skelet, na ktorom sú v oceľových rámoch zavesené tenké obvodové múry. Objekty sú rozložené podľa vytýčených línií, ktoré otvárajú stále nové pohľady. To nič nemení na fakte, že v bani alebo koksárni sa pracovalo ťažko. Výbušný uhoľný prach bolo treba stále odstraňovať. Ak ho dozorca našiel, uložil na mieste pokutu. Koksáreň bežala nonstop, jej vychladnutie sa rovnalo zničeniu. Keď sa uhlie v obrovských lievikoch, z ktorých sa dózovalo na spracovanie, zaseklo, úlohou robotníka bolo nielen rozrušiť aglomerát zdola tyčou, ale aj včas odskočiť. V drevených tepelne izolujúcich bagančiach to nemuselo byť jednoduché. Neskôr sa uhlie začalo uvoľňovať dištančne, stlačeným vzduchom. Substráty sa prepravovali na vozňoch po miestnych širokorozchodných vlečkách. Prejdem, od koľaje ku koľaji jedenásť normalizovaných vojenských krokov. Až takáto širokorozchodná nám, našťastie, na Slovensku nehrozí. V ochranných odevoch bolo pri koksárenských peciach pracujúcich pri teplotách nad 1 000 oC horúco. Pri jednom klimatizovanom velíne sprievodca zdôrazňuje, že klimatizácia v ňom bola kvôli elektronike. Naša návšteva sa končí občerstvením. Reštauračné stoly rozložili v hale medzi železnými pieckami a lievikmi trčiacimi z plafóna. Obsluhujú iba muži v čiernych tričkách a nohaviciach. Buď sú z čiernej látky, alebo ich kedysi opakovane prali a sušili vonku. Steiger guláš, Henkelmann rezeň a podobné jedlá dotvárajú atmosféru priemyselnej revolúcie. Majú aj spagetti alla carbonara. Sme v zjednotenej Európe a talianski pracujúci si v ére rozvíjajúceho sa kapitalizmu tiež užili. Ako toto všetko opíšem svojim vnukom? Navrhnem firme LEGO, aby zaradila do programu baňu a koksáreň.

Autor pracuje v Slovenskej akadémii vied

(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter