Autori referendových otázok si po voľbách dlho spomínali, čo sa to vlastne ľudí chceli spýtať, a tak sme sa stali svedkami, a prípadne aj účastníkmi najdrahšieho referenda s najkratšou kampaňou. Jeho iniciátori sa radšej rýchlo začali prehrabávať v zaplatených faktúrach bývalých ministrov, aby nás presvedčili, že tí peniazmi len plytvali. K cene za najzbytočnejšie referendum v histórii Slovenska sa pre istotu nevyjadrovali… Referendum sa už u nás asi tak skoro konať nebude. Najbližšie možno bude za návrat zdravého rozumu. Dovtedy si však pri našej „novej politickej kultúre“ veľa vytrpíme.
Napríklad, zatiaľ čo viacerí z nás cez víkend rozmýšľali, koľko ušetria, keď sa zrušia koncesionárske poplatky, ocitla sa v pripomienkovom konaní novela zákona o dani z príjmov a ďalšie zákony, ktoré koalícia pohotovo nazvala ficovou daňou.
Zvyšovanie dane z pridanej hodnoty (DPH) o jedno percento sa tvári ako nevinné, bezbolestné a veľmi výnosné opatrenie. To, že sa dotkne predovšetkým nízkopríjmových skupín, si zatiaľ nevšimol nikto. Premiérka Iveta Radičová okomentovala tento krok skutočne cynicky, keď povedala, že práve zvýšenie dane z pridanej hodnoty, ktorú platíme v spotrebe, je spravodlivé, lebo vyššie príjmové skupiny zaplatia na dani nominálne viac ako nižšie. Podľa tejto logiky stúpa s rastúcim príjmom aj kapacita žalúdkov tých bohatších.
Zvyšovaním DPH len potvrdzujeme unikátnosť nášho daňového systému, keď na základné potraviny a iné tovary nevyužívame zníženú sadzbu DPH. V Európe je pritom bežné, že až tretina príjmov z nepriamych daní pochádza zo zníženej sadzby DPH. Slovenský unikát, ako ho nazvala Brigita Schmögnerová, teda zostane aj ďalej výstavnou skriňou všetkých tých krajín, ktoré už v nádeji na lepšiu budúcnosť rovnú daň prijali. V skutočnosti sa však stali najmä dočasným montážnym pásom svetových korporácií s lacnou pracovnou silou. Okrem toho sa autorom týchto daňových reforiem podarilo z pamäti ľudí vymazať slová ako prerozdeľovanie a solidarita, a nahradili ich efektívnymi spravodlivosť a zásluhovosť.