Zrušenie dane z dividend nie je proinvestičným opatrením. Ak by to tak bolo, tak dnes by napríklad švédska ekonomika vyzerala úplne inak. Ak by to tak bolo, tak by sa k nám presunuli všetci veľkí výrobcovia aspoň z Európy. Ak by to tak bolo, tak by sa minimálne vrátili tí slovenskí podnikatelia, ktorí – vraj z daňových dôvodov – pozakladali firmy v daňových rajoch. Lenže nič z toho sa nedeje. Zrušenie dane z dividend nemá ani ekonomickú logiku. Neobstojí tvrdenie, že medzi akcionárom a jeho firmou je akési zvláštne puto. Medzi rodičmi a ich deťmi je oveľa silnejšie, rodičia dokonca do svojich detí dlhé obdobie priamo investujú, ale keď začnú medzi sebou obchodovať, nikto príjem jedného z nich neoslobodí od dane len preto, že ten druhý mu zaplatil už raz zdanenými peniazmi. Neplatia dokonca ani argumenty o „neslobodnej vôli“ právnickej osoby. Výška a existencia daní je otázkou práva a z hľadiska práva ide o úplne rozdielne a samostatné osoby. Akcionár nenesie žiadnu zodpovednosť za konanie firmy a firma za konanie akcionára. Menšina akcionárov dokonca vôbec nemusí mať absolútne žiadny vplyv ani len na výber manažmentu. Ale aj keby toto všetko neboli argumenty, je tu jeden zásadný: daň z dividend je druhom dane z príjmu. Nie dane z „neprepojenia“ medzi právnickými a fyzickými osobami. Pre firmu je dividenda rovnaký výdavok ako pre rodičov finančný dar deťom pod stromček. A pre akcionára je dividenda príjem ako každý iný. V tejto krajine príjmy zdaňujeme a nie je spravodlivé ani správne, ak je nejaký príjem z rastu majetku, nota bene, bezprácny príjem, nezdanený. Skryté zdaňovanie radových občanov Návrh zaťažiť dividendy odvodmi je už úplne zvrátený. Tzv. odvody majú totiž presný dôvod svojej existencie. Ide o poistenie, resp. sporenie na isté životné udalosti. Odvodmi je zaťažená ľudská práca, lebo ono poistenie a sporenie je určené na krytie výdavkov ľudí v istých situáciách. Aj deti pochopia, že od výšky sporenia či poistenia závisí spätné plnenie. Inými slovami: ak uzavriete zmluvu o sporení či poistení, mali by ste presne vedieť, na čo za svoje platby – aj v závislosti od ich výšky – máte nárok. V prípade zdravotného poistenia a sociálneho poistenia a (dnes už aj) sporenia do tejto závislosti vstupuje princíp solidarity. To, čo navrhuje R. Sulík, je vlastne iným zdanením dividend, lebo sa podobá tzv. zdravotnému poisteniu. To v skutočnosti tiež nie je poistením, ale obyčajnou zdravotnou daňou, lebo ju platíte bez ohľadu na to, čo za ňu dostanete, a v praxi vám vlastne za toto „poistenie“ nikto negarantuje služby v presne stanovenom rozsahu. To isté by platilo o „odvodoch z dividend“. Sulíkov návrh je však úplne logický. Vychádza z filozofie jeho daňovej reformy: maximálne uľaviť firmám a ľuďom s veľkým majetkom a vysokými príjmami a preniesť záťaž na obyčajných ľudí. Vychádzajúc zo Sulíkovej logiky má nahradenie dane z dividend akýmisi odvodmi dve zásadné výhody: (1) na rozdiel od daní sa pri odvodoch stanovuje maximálna výška, z ktorej sa ešte odvody platia a zo sumy nad tento limit sa už nič neodvádza a (2) odvody neplatia právnické osoby. Inými slovami, obyčajní ľudia by z dividend platili štátu to, čo doteraz, ba možno aj viac a najbohatší akcionári by aj tak neplatili nič. Od roku 1996 autor píše o ekonomike
