Ďalšie dejstvo veľkej hry o Afganistan (3)

V Afganistane sa zreteľne ukazuje dlhodobá kontraproduktívnosť línie zahraničnej politiky USA, ktorá trvá už viac ako 30 rokov. Dnes možno povedať, že kroky podniknuté po 11. septembri 2001 neboli ani primerané, ani efektívne. Je očividné, že postup uplatnený ozbrojenými silami USA a NATO v Afganistane terorizmus neporazí. S pribúdajúcim časom to začína pripúšťať čoraz väčší počet vojenských odborníkov.

Dlhotrvajúca vojna destabilizuje situáciu v širšom regióne, ktorý zahŕňa strednú a južnú Áziu. Smerom do južnej Ázie sa hovorí o fenoméne „Afpak“, teda spojení územia Afganistanu a Pakistanu (hranice medzi nimi majú vyše 2400 km) ako dôsledku operovania talibanských bojovníkov aj na území Pakistanu, na ktorom majú svoje základne. Poukazuje sa aj na možnosť „balkanizácie“ Pakistanu. Tamojšia situácia sa tam už dlhší čas zhoršuje, k čomu nemalou mierou prispieva aj afganská vojna. Okrem iného to môže ovplyvniť aj jeho vzťahy s Indiou, ktoré sú už roky komplikované.

„Mierové“ úplatky

Zásobovacie cesty pre jednotky ISAF a USA cez Chajbarský priesmyk v Pakistane sú už dnes nespoľahlivé a hľadajú sa preto alternatívne trasy, ktoré môžu prechádzať len cez stredoázijské republiky. V súvislosti s tým vznikla zložitá situácia napr. v Kirgizsku. Okrem toho sa NATO musí miernejšie správať aj k Rusku, ak predpokladá, že v budúcnosti bude musieť prepravovať vojenské náklady do Afganistanu aj cez jeho územie. Vážnu trhlinu v „spojeneckých vojskách“ môže spôsobiť nedávno medializovaná správa, že talianska spravodajská služba údajne podplácala Taliban za to, aby nevyvíjal aktivity v priestore pôsobenia talianskych vojakov. Talianske podplácanie sa ešte nedokázalo, ale už sa pripúšťa, že určité čiastky mohli Talibanu poskytovať aj iné štáty NATO vrátane USA. Čisto hypoteticky sa dá uvažovať aj o tom, že talianska spravodajská služba sa starala sama o seba a vojakov svojej vlasti, lebo mala zlé skúsenosti so spoluprácou s vojskami USA z Iraku. Vtedy americkí vojaci zastrelili jej agenta majora Nicolu Calipariho na kontrolnom bode neďaleko Bagdadu, kadiaľ sa snažil dostať na letisko oslobodenú taliansku ľavicovú novinárku Giulianu Sgrenovú. Tá vo svojich článkoch kritizovala inváziu do Iraku. Čím dlhšie bude trvať vojna, v ktorej sa víťazstvo nedá dosiahnuť, tým viac bude vznikať rôznych zložitých situácií aj v spojeneckých vzťahoch.

Mimoriadne dramatická vnútropolitická situácia v Afganistane (chudoba, negramotnosť, pestovanie maku za účelom výroby ópia, korupcia atď.) sa ešte skomplikovala po prezidentských voľbách. Obaja kandidáti, ktorí získali najviac hlasov, sú výrazne prowashingtonskí (prozápadní) a v 90. rokoch spolupracovali vo vláde, ktorá vznikla po zvrhnutí Nadžibulláha. Uskutočnenie volieb malo ďaleko od západných liberálnodemokratických štandardov a v iných štátoch by bolo podrobené ostrej kritike. Účel však svätí prostriedky a kritici tentoraz väčšinou mlčali, lebo Washington i NATO sa tešili, že voľby aspoň prebehli.

Dva scenáre: zlý a horší

Aké sa rysujú možnosti ďalšieho vývoja? Môžeme načrtnúť dva základné scenáre, z ktorých každý má po dva varianty. Prvý scenár sa spája s ukončením vojny, druhý s jej pokračovaním. Ukončenie vojny môže byť rýchle a radikálne, alebo pomalé a postupné. Pokračovanie bojov môže prebiehať zhruba s udržaním existujúcich počtov cudzích vojakov za predpokladu, že by postupne ich funkcie preberali vycvičené afganské ozbrojené sily a polícia; alebo môže ísť cestou výrazného navýšenia počtov cudzích vojakov s cieľom dosiahnuť víťazstvo a odovzdať pokojnú krajinu do rúk vlády, ktorú zvolí jej obyvateľstvo. Rýchle ukončenie vojny ako aj dosiahnutie víťazstva v nej je z viacerých dôvodov nereálne. Najschodnejšou cestou je pomalé a postupné ukončenie vojny. V deviatom roku vojny sa už začali prípravy na odchod svojich vojsk z Afganistanu. Ukončenie vojny vyvolá tiež obrovské množstvo starostí a ťažkostí. Malo by preto počítať so zásadnou zmenou postoja USA a NATO k spôsobu riešenia tzv. afganského problému a zodpovedať aj realite vznikania multipolárneho usporiadania moci vo svete. Čím neskôr k tomu dôjde, tým budú tragickejšie následky, najmä pre obyvateľstvo. Nepatrím k idealistickým teoretikom v medzinárodných vzťahoch a preto riešenie doterajšej situácie v afganskej vojne vidím v len v dvoch podobách – zlej a ešte horšej. Možno si však položiť otázku, či by riešeniu afganskému problému väčšmi nepomohlo, keby sa všetky tie prostriedky vynakladané na vedenie vojny (len v USA presiahli už vyše 200 miliárd USD), použili na rozvoj tejto drsnej, zato krásnej krajiny, ktorá sa už vyše 30 rokov zmieta v rôznych ozbrojených konfliktoch. Najväčší problém však tkvie zrejme v tom, že z niečoho takého by nemal zisk vojensko-priemyselný komplex ani široká sieť firiem logisticky či ináč sa podieľajúcich na vojne. Nešťastím je aj to, že ukončenie vojny by viedlo k sociálno-ekonomickým problémom, ktoré by skomplikovali aj doterajší spôsob riešenia globálnej krízy začiatku 21. storočia – najmä v USA.

Autor je vysokoškolský pedagóg

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter