Ďalšie dejstvo veľkej hry o Afganistan (1)

Veľká hra bola pôvodne zápasom ruského a britského impéria o nadvládu nad Afganistanom (širšie aj o celú strednú Áziu), teda o „nárazníkový“ priestor medzi nimi, pričom britská politika bola omnoho agresívnejšia než ruská. Prvým, kto rozpútal sériu krvavých vojen spojených s veľkou hrou na teritóriu súčasného Afganistanu, bolo britské impérium. Viedlo tu až tri vojny: prvú v rokoch 1838 – 1842, druhú v rokoch 1878 – 1880 a tretiu počas niekoľkých mesiacov v roku 1919.

Druhou veľmocou, ktorá sa tragicky zaplietla do vojny v Afganistane bol Sovietsky zväz. Výsledkom vojny, ktorá sa začala v decembri 1979 a skončila vo februári 1989, bola smrť vyše 15 000 vojakov. Podľa neofi­ciálnych údajov zahynulo počas vojny niekoľko stotisíc obyvateľov Afganistanu a v jej dôsledku vznikla silná emigračná vlna.

Ruský Vietnam

Veľmi protirečivú časť tejto vojny predstavuje podpora poskytovaná protisovietskym bojovníkom Spojenými štátmi, ktoré medzitým vo veľkej hre o Afganistan nahradili Veľkú Britániu a ich spojencami, najmä Pakistanom a Saudskou Arábiou. USA poskytovalo pomoc v rámci projektu Cyclone. Vznikol kontroverzný bezpečnostný fenomén mudžahedínov, ktorí sa po skončení svätej vojny proti Sovietom ocitli na rôznych bojiskách v Ázii a v Európe. Časť z nich ešte aj v súčasnosti bojuje proti vojskám NATO v Afganistane a paradoxne využíva know-how, ktoré od nich v minulosti získalo.

Zbygniew Brzezinsky v jednom z rozhovorov uviedol, že americká podpora mudžahedínov sa začala už pred sovietskou intervenciou. USA sa údajne snažili dať Sovietskemu zväzu jeho Vietnam. Treba však uviesť, že situácia v regióne pri stredoázijských južných hraniciach ZSSR bola napätá a neprehľadná aj v dôsledku vtedajšieho vývoja v Iráne. Dodnes je záhadou, prečo tretie dejstvo veľkej hry o Afganistan zinscenovali práve USA. Napriek všetkým novým myšlienkam geopolitikov a geoekonómov o budovaní ropovodov a plynovodov cez územie Afganistanu nemá už toto územie v podmienkach globalizujúceho sa sveta ani zďaleka taký význam, ako to bolo v časoch napätia medzi ruským a britským impériom, ktoré už neexistujú.

Uvažovanie môže vyústiť do hypotézy, že okolo Afganistanu vznikajú nové – postmoderné – veľké hry so zámerom udržiavať napätie v priestore, ktorý je vzdialený od USA, ale je v blízkosti štátov, ktoré sú dnes veľmocami a ašpirujú na pozíciu superveľmocí. Ide najmä o Čínu, Rusko a možno aj o Indiu. Všetky tri krajiny majú pritom na svojom území problémy s pôsobením islamských fundamentalistov. Napriek tomu, že americkí neokonzervatívci nemajú radi postmodernizmus, dokážu v jeho duchu uvažovať a konať.

Dve v jednom

Súčasná afganská vojna má jednu zvláštnosť: ide v nej vlastne o dve operácie. Prvou je operácia Trvalá sloboda (OEF – Operation Enduring Freedom), ktorú začali USA v Afganistane 7. októbra 2001. Napriek tragickosti udalostí 11. septembra 2001 a potreby v jej dôsledku konať, ide, žiaľ, o neprimeranú (asymetrickú) reakciu hegemonistického chara­kteru vychádzajúcu z predpokladu, že Bezpečnostná rada OSN by nikdy nevydala rezolúciu, v ktorej by USA a ich spojencom vopred poskytla mandát na útok proti územiu suverénneho štátu. USA preto zobrali právo do svojich rúk a konali v rámci hegemonistického pohľadu na svet – naše národné záujmy sú celosvetové a my môžeme rozhodnúť, ako ich budeme brániť. Na vojne v Afganistane sa od začiatku zúčastňuje aj Veľká Británia v rámci operácie Herrick.

Druhá je misia Medzinárodných bezpečnostných asistenčných síl (ISAF – International Security Assistance Force). Vznikla na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1386 z roku 2001 (neskôr sa k nej pripojila aj operácia britských ozbrojených síl) a tiež prešla zvláštnym vývojom. Po poldruha roku – 11. augusta 2003 – jej riadenie prevzalo NATO a postavilo OSN pred hotovú vec. Generálny tajomník NATO Robertson napísal generálnemu tajomníkovi OSN, že „NATO vzalo na seba funkcie strategického velenia a koordinácie činnosti medzinárodných síl v Afganistane“. Vzniknutá situácia sa legitimizovala ex post – rezolúciou 1510, ktorá formálne rozšírila pôsobnosť misie aj mimo Kábulu. Operácia sa každoročne predlžuje – naposledy to bolo v rezolúcii BR OSN 1890 v októbri 2009. Navyše sa 28. marca 2002 vytvorila rezolúciou BR OSN č. Podporná misia OSN pre Afganistan (UNAMA).

Spôsob, akým sa NATO rozhodlo ukázať zámer globalizácie svojho pôsobenia a využiť pri tom Afganistan, vyvoláva medzinárodnoprávne otázky. Ich jadro spočíva v tom, ako sa môže regionálna organizácia, ktorá je predurčená na obranu severného Atlantiku (ako znie aj jej oficiálny názov) ocitnúť na pomedzí strednej a južnej Ázie a vykonávať tam dlhodobo vojenskú operáciu.

V duchu postmodernizmu by sme mohli odpovedať rôzne. Je však symptomatické, že vojna sa neodôvodňuje postmodernisticky, ale terminológiou neokonzervativizmu, ktorého korene tkvejú hlboko v 20. storočí. Možno sa zamyslieť nad tým, do akej miery súvisí vojna v Afganistane s neúspešným projektom pre nové americké storočie (Project for New American Century – PNAC) z ideovej dielne neokonzervatívcov.

Autor je vysokoškolský pedagóg

(Pokračovanie nabudúce )

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter