Nedávno som náhodne videla dva videofilmy slávneho trénera Samyho Molcha o reči tela a neverbálnej komunikácii. Samy Molcho pochádza z Izraela, v súčasnosti žije v Nemecku, na videofilmoch sa niekoľkokrát ospravedlňuje, že nehovorí po nemecky bezchybne a bez prízvuku, ale nechce vraj investovať všetku energiu do sústredenia na správnu gramatiku, to by mu neostalo na spontánnu prácu s klientmi. Ľuďom tyká, vysvetľuje, lebo pochádza z kultúry, v ktorej si ľudia tykajú, nedodržiavajú odstup považovaný v germánskych krajinách za „slušnosť“. Samy Molcho bol pôvodne herec, slávny mím, ktorý sa ku koncu kariéry „preškolil“ na trénera, a v súčasnosti sa živí organizovaním manažérskych seminárov s témou reči tela a neverbálnej komunikácie. Prispôsobil sa svetu, v ktorom žije, namiesto pantomímy školí vedúcich pracovníkov. Nemám mu to za zlé, veď každý sa musí niečím živiť. Samy Molcho je iste šikovný, že sa z umelca, teda predsa len z podozrivého indivídua, z kohosi, kto žije vo svojom autistickom svete, vypracoval na človeka, ktorý školí top manažérov, ľudí, ktorí nás, naše peniaze, majú v rukách. K takýmto elitám sa treba správať s primeraným rešpektom, ospravedlniť sa za nedostatky, vysvetliť zvláštnosti, len aby si to nerozmysleli a neušli so svojimi peniazmi pripravenými na honorár, k niekomu inému. K niekomu, kto sa primerane ospravedlní a vysvetlí nedostatky. Signály tela Ale poďme k veci. Ako je to s tou rečou tela? Tak napríklad funguje, ak mierne nakloníte hlavu. Len si to vyskúšajte. Nabudúce, keď si budete chcieť dať poistiť auto a budete sedieť zoči-voči zamestnancovi poisťovne, zrazu mierne ukloňte hlavu. Samy Molcho garantuje, že poisťovací agent sa na vás usmeje a bude prístupnejší uznať vám lepšie poistné podmienky. Sám nebude vedieť prečo, lebo signály tela pôsobia nevedome. Sú staršie ako poisťovacie spoločnosti, pochádzajú z čias, keď sme boli zvieratkami. Zviera musí držať hlavu vzpriamene, aby si chránilo krk, jednu z centrálnych častí tela, s cievami zásobujúcimi mozog. Stačí prehryznúť krčnú tepnu a je po nás. Ak zviera nakloní hlavu na bok, prejavuje dôveru, odhaľuje svoje citlivé miesto, dáva možnosť zahryznúť do krku a zároveň verí, že túto možnosť nevyužijete. Tento signál sme zdedili. Sklonená hlava je vyjadrením dôvery, takže v partnerovi automaticky, nevedome vyvolá sympatiu, ochotu ustúpiť. To by bolo v poriadku, tento príklad sa mi dokonca mimoriadne páči. Spomeniem si na svojho psa Kubka, ktorý sa na mňa tiež občas uprene zadíva a skloní hlavičku. Zrejme mi tiež odhaľuje svoj krk so zraniteľnými krčnými tepnami a dôveruje mi, že ho neuhryznem. A má pravdu, v takej chvíli by som ho najradšej zjedla od lásky. Znepokojuje ma len to, že tu ide o poisťovacieho agenta. Cieľom filmov Samyho Molcha je naučiť nás používať signály tela vedome, aby sme boli pred naším partnerom o krok vpred. Aby ten ani nevedel, prečo a ako, a predal nám poistku lacnejšie. Samy Molcho upozorňuje, že reč tela je nevedomá, takže náš partner nevie, prečo reaguje tak, ako reaguje. Ak sa však my naučíme „čítať“ jeho signály, budeme mať náskok, budeme vedieť niečo, čo on nevie, budeme môcť reagovať rýchlejšie. Ak si napríklad, upozorňuje Samy Molcho, náš partner uprostred rozhovoru nevdojak zmetie z rukáva saka akúsi smietku, či ak odsunie z písacieho stola akési papiere nabok, znamená to, že neberie do úvahy naše argumenty, „zmietol ich zo seba“ či „odsunul nabok“. Materializoval tak svoju myšlienku, preložil svoj impulz do reči tela, avšak bez toho, aby si toho bol vedomý. Ak však tento signál poznám, viem už, že moje argumenty odmieta a môžem hneď vyrukovať s ďalšími. Aby mi na záver, lebo najmä o to ide, poskytol lepšie podmienky, niečo predal výhodnejšie, zarobil na mne menej peňazí. Takýchto signálov má Samy Molcho v rukáve celý arzenál. Aktovka vyklopená smerom ku klientovi znamená stenu. Dajte si pozor, aby ste aktovku vždy otvárali tak, aby do nej klient videl. Nestaviate tak bariéru a ukazujete, že hráte s otvorenými kartami. Samy Molcho vás to naučí predstierať – že hráte s otvorenými kartami. Predstierať, že nepredstierate. Aby ste tak v klientovi vyvolali potrebné sympatie a predali mu niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebuje. Celý svet predáva Lebo vo videofilmoch Samyho Molcha ide výlučne o predávanie. A nielen v nich. Akoby nikto nič iné nerobil, len predával. Poistky, bankové produkty, autá, hrnce. Samy Molcho sa v téme svojich seminárov vyzná a ako niekdajší mím ich vie dobre „predať“. Díva sa nám do očí, nakláňa na správnych miestach hlavu, nezmieta si z rukáva smietky, nedíva sa na nás spoza okuliarov, aby nám dal najavo svoje dobré úmysly, ubezpečil nás, že to s nami nemyslí zle a predal nám svoje úprimné videofilmy. Filmy, v ktorých mu nejde o nič iné, len aby nám pomohol lepšie sa v živote zorientovať. Lepšie sa zorientovať v situáciách, v ktorých budeme niečo predávať, či v ktorých nám niekto bude niečo predávať. Nikomu ani nenapadne, že ešte stále je dosť ľudí, ktorí nepredávajú, a dosť každodenných situácií, v ktorých nejde o predávanie a kupovanie. Napríklad matky a otcovia komunikujú so svojimi deťmi, takže znalosti o reči tela by v tejto komunikácii mohli byť veľmi užitočné. Učitelia komunikujú so svojimi žiakmi. Lekári s pacientmi. Napokon, pamätám si, ako istý slávny profesor internej medicíny na praktikách študentom hovoril, že lekár môže niekedy určiť diagnózu, len čo pacient vstúpi do ordinácie. Vyzýval študentov, aby mali oči na stopkách a všímali si každú maličkosť, upozorňoval, že vyšetrenie sa začína už vo chvíli, keď lekár pacienta vidí prvý raz. Tiež tu ide (aj) o reč tela, ale na takéto situácie Samy Molcho nemyslí. Lebo čo tam po rodičoch, učiteľoch, lekároch a všetkých ostatných, ktorí nič nepredávajú. Tých, čo nepochopili, že hlavné je dobre predať a prejsť cez rozum tomu, kto mi niečo predáva, aby som kúpil výhodnejšie. Celý svet sa predáva Jediné, čo okrem predávania Samy Molcho zohľadňuje, je flirt. Totiž aj pri flirtovaní, upozorňuje, hrá reč tela centrálnu úlohu. Napríklad ten, kto nechce prezrádzať svoje skutočné zámery, díva sa bokom, otáča oči bez toho, aby obracal hlavu. Len si skúste, aké je ťažké obrátiť hlavu napravo a oči súčasne naľavo. Práve pri flirte sa často dívame bokom, otáčame len pohľad, nie celú hlavu. Nechceme (ešte) priamo ukázať svoje zámery, nevieme, ako bude ten druhý/á druhá reagovať, jednáme opatrne. Keď sa (potenciálny) partner/(potenciálna) partnerka počas večere napije, znamená to, že odo mňa niečo chce, berie si nápoj, ktorý symbolicky predstavuje mňa samu. Napokon si všimnite, na koľkých fotografiách sú ženy s hlavou naklonenou nabok. Odhaľujú tak svoju zraniteľnosť, prejavujú dôveru, sú podriadené a nevdojak tým vyvolávajú sympatie, potrebu chrániť ich, využiť ponuku uhryznúť do krku. Flirtom sa teda Samy Molcho zaoberá. Hoci len okrajovo, je to jediné, čo okrem predávania zohľadňuje. Je to zároveň niečo, čo sa dobre predáva. Aj ten „najtop“ manažér si po dvadsiatich hodinách práce zájde do kokteil baru trošku si zaflirtovať. Doteraz ukláňal hlavu na klientky a kolegyne, teraz naňho ukláňajú hlavy potenciálne partnerky, ktoré sa pekne obliekli, dôkladne namaľovali a išli sa „ponúkať“. Hoci by sa zdalo, že svet kancelárie a svet nočného baru sa odlišujú, v podstate ide opäť najmä o ponuky a ich prijatia. O naklonené hlavy a smietky na sakách. Nedávno mi jeden známy rozprával, že sa prihlásil na internetovú zoznamovaciu stránku. Vyplnil potrebný formulár a pridal svoju fotografiu. Údajne odvtedy dostáva niekoľko e-mailov denne od ruských dievčat a žien, ktoré mu lámane vysvetľujú, že hľadajú muža na celý život, ale tí ruskí nie sú dosť láskaví a poctiví, preto skúšajú cez internet šťastie v cudzine. Keď som povedala, že je to trochu smutné, ubezpečil ma, že nejde o smútok, že obaja vedia, čo ponúkajú a čo za to dostanú. Ruské dievčatá sú totiž údajne lepšie ako aziatky, lebo potenciálne deti nebudú mať neprimerane exotické črty (v terminológii môjho známeho „budú vyzerať normálne“ sic!). Muž ponúka zabezpečenie a zahraničné občianstvo, žena vie, že bude v područí, že v cudzej krajine nebude „sama schopná života“, bude musieť poslúchať, ale bude poslúchať luxusne. Je to obchod ako každý iný, ukláňanie hlavy je celkom namieste. Hoci je to iste prehnaný príklad, demonštruje, myslím, čoraz rozšírenejší postoj k tzv. láske. Nečakáme na okamih, keď sa neznámemu/neznámej pozrieme do očí, keď sa v tej chvíli zatrasie zem, na okamih zhasne slnko a my budeme vedieť, že nech je to hocikto, s ním/s ňou chceme zostarnúť. Lepšie je porovnať investíciu a zisk a uzavrieť výhodný „obchod“. Cez internet alebo v kokteil bare. Filozofia predávania a kupovania zvíťazila ešte aj v oblasti, ktorá sa pokladá za to najkrajšie, čo vôbec existuje. Bežte ako nikdy predtým Samy Molcho to všetko pochopil a včas prešiel na správnu stranu. Veď čo tam po mímoch. Umelci, „cirkusanti“, sú odjakživa podozriví, nevedia si to v živote zariadiť, motajú sa s hlavou v oblakoch. Oveľa lepšie je naučiť sa svoje umením získané vedomosti čo najlepšie predať. Najlepšie v oblasti predaja a kúpy, ponuky a dopytu. Keď sme boli deti, hrali sme sa takú hru. V kruhu stáli stoličky, ktorých bolo vždy o jednu menej ako detí. Desať detí sedelo na stoličkách a jedenáste stálo v strede. Na znamenie (súdružky učiteľky v škôlke) museli všetky sediace deti vstať a presadnúť si na inú stoličku. Úlohou toho, čo stál v strede, bolo využiť situáciu a uchmatnúť si jednu zo stoličiek. Na záver boli opäť všetky stoličky obsadené a jeden, ten najnešikovnejší, opäť stál. Boli deti, čo riskovali, a keď sa ozvalo učiteľkino tlesknutie, bežali na druhú stranu kruhu. Opantala ich radosť z hry a prijali riziko, že nestihnú dobehnúť a ostanú v strede, bez miesta na sedenie. Boli opatrnejšie deti, ktoré ani poriadne nevstali a len sa presunuli na vedľajšiu stoličku, aby neporušili pravidlá hry. Ale všetky deti chceli na záver sedieť. Pozíciu v strede si nikto nevychutnával. Myslím, že táto hra pekne symbolizuje aj „dospelý život“. Ide o to uchmatnúť si, čo je práve v dosahu. Výhodne kúpiť a výhodne (sa) predať. Niektorí riskujú viac, niektorí menej. Samy Molcho veľmi neriskoval. Umenie sa predávalo ťažko, semináre o reči tela zrejme idú na odbyt lepšie. Namiesto doslovu Ešte poznámka na záver. Je nepochybné, že reč tela a neverbálna komunikácia funguje. Nevedome. Ale ak sa jej signály naučíme správne čítať, budeme pred svojím partnerom o krok vpred. Budeme mať náskok. Za „normálnych“ okolností, keď tieto signály nepoznáme, reagujeme na ne tiež, ale tiež nevedome. V absolútnom prípade, keby obaja partneri dokonale ovládali reč tela, vedeli by si svoje signály vzájomne prekladať a vedome, naschvál na ne primerane reagovať. Jeden by naklonil hlavu, druhý by si zmietol smietku zo saka. V „ideálnom“ prípade by bola komunikácia reťazením na seba presne nadväzujúcich signálov. Neostane miesto na prekvapenie, na odovzdanie situácii, na chvíľu, keď sa zatrasie zem a na okamih zhasne slnko. Dokonale premyslený život je možno luxusný. Síce výhodne kúpime a výhodne (sa) predáme, ale tuším, že sa o niečo veľmi podstatné ochudobňujeme. O možnosť nereflektovaného, neuvedomeného „padania“, ktorá je snáď na živote to najkrajšie. Autorka je psychologička
