Neortodoxná štruktúra Al-Kájdy napovedá, že táto teroristická organizácia nebude pravdepodobne nikdy úplne porazená. Ako je to vlastne s vojnou proti terorizmu? Al-Kájda vyhráva, alebo v nej prehráva? Ponúka sa nám len komplikovaná nejednoznačná odpoveď: Podľa toho, ako Al-Kájdu definujeme. Takmer všetky povstalecké skupiny sledujú rovnakú trajektóriu počiatočného výbuchu, keď sa stávajú katalyzátorom dlhodobých problémov, potom nasleduje obdobie intenzívnej aktivity s pôvodne pomerne vysokou verejnou podporou a legitimitou. Až potom sa vlády a bezpečnostné služby dokážu spamätať. Najčastejšie to znamená identifikovanie, resp. zadržanie najpodozrivejších lídrov, ktorí bývajú najskúsenejší, relatívne najviditeľnejší, majú väčší strategický vplyv na smerovanie a preto sú aj zraniteľnejší. Potom nasleduje obdobie nerozhodného zápasu, ktoré sa najčastejšie vyvinie do chaotickej periódy charakterizovanej čoraz ľubovoľnejším zabíjaním a stále násilnejšími činmi na oboch stranách. Bezpečnostné sily tlačia na ozbrojené skupiny, chytajú a zabíjajú nových lídrov a začínajú odhaľovať navzájom poprepájané siete podpory pre militantov. Povstalecké či militantné hnutie sa často začne ideologicky a prakticky rozpadať, trpí stratou verejnej podpory, čo je dôsledkom násilia bojov i strednodobých ekonomických dopadov. Vláda môže prijať určité politické (väčšinou skôr symbolické než reálne) ústupky voči povstalcom, ktoré im v konečnom dôsledku berú ďalšiu časť verejnej podpory. Ďalej ich rozkladá, bezpečnostné sily sa ľahšie infiltrujú do ich radov a demoralizujú už aj tak destabilizované hnutie. Povstalci (militanti) či teroristi sa tak z existenčnej hrozby premenia na nepríjemnosť. Tento proces trvá desaťročia, no funguje – s istými odchýlkami, relatívne často v priebehu posledných 150 rokov. Dobrou správou je, že Al-Kájda v istom zmysle túto cestu kopíruje. Už dlhší čas sa neuskutočnil žiaden veľký útok a islamské obyvateľstvo v rozličných krajinách sa ukazuje rezistentné voči extrémistickej ideológii. Ak sa však nepozeráme na globálny vývoj, ale na lokálnu situáciu, máme menej dôvodov na optimizmus. Ak na miestnej úrovni existujú nevyriešené štrukturálne problémy, ako je to vo väčšej časti Blízkeho Východu, z načrtnutej trajektórie sa stáva opakujúci sa cyklus. Ak sa teraz nachádzame v relatívne pokojnej fáze, môže byť len prechodom k novému výbuchu násilia, hoci aj v trochu inej forme. Tieto obavy podporuje povaha Al-Kájdy. Hoci stále viac marginalizované tvrdé jadro organizácie nedosiahlo svoj hlavný cieľ mobilizácie a radikalizácie islamských más vo svete, fenomén Al-Kájdy je stále veľmi prítomný. Nejde totiž len o akúsi jednu organizáciu, povstaleckú či militantnú skupinu, ale skôr o zmes rôznych elementov umelo spojených pod jednou značkou. Na Al-Kájdu sa nemožno pozerať lineárne, ako na niečo čo prehráva, alebo vyhráva. Treba ju vidieť ako dimenzionálnu matricu, kde v rôznych geografických oblastiach (Blízky Východ, juhovýchodná Ázia, Európa, Severná Afrika…) pôsobia naraz a rozlične intenzívne rôzne elementy ako ideológia, miestne skupiny a jadro. Je veľmi pravdepodobné, že súčasná ekonomická kríza bude mať dopad aj na tento fenomén. Spojenie medzi chudobou a terorizmom je možno nepriame, ťažko si však predstaviť, že vyššie ceny nebudú znamenať viac násilia. Vytvoria väčšie masy nahnevaných ľudí, ktorí sa dokážu ľahšie zmobilizovať, a to aj v prípade, že sú nahnevaní „len“ v mene iných, skutočne trpiacich skupín. A silný prúd dolárov za ropu plynúci do pokladníc množstva netransparentných a nekompetentných režimov pravdepodobne neuľahčí štrukturálne zmeny potrebné na to, aby sa ukončil cyklus násilia. Článok bol uverejnený na blogu The Guardian Krátené, redakčne upravené
