Podľa starovekej legendy sa pri ostrove Cyprus mala zrodiť grécka bohyňa lásky a krásy Afrodita. Ostrov je nepochybne krásny a značnú časť príjmov získava vďaka turistom. Zároveň však má aj strategickú polohu, čo vždy znamenalo predurčenie k tragédiám. Nemožno ani vyčísliť, koľko pánov ostrov mal. Patril Féničanom, Egypťanom, Rimanom, Byzancii, Arabom, križiakom, a napokon sa ho zmocnili Turci. Cyperskí Gréci sa v referende rozhodli, že nechcú prijať plán OSN na zjednotenie ostrova, ktorý ostal rozdelený na medzinárodne uznávaný grécky štát (ktorý od 1. mája bude členom EÚ) a separátny turecký štát. Britský kolonializmus síce už zostal len spomienkou na pomerne dávnu minulosť, ale konflikty, ktoré Veľká Británia rozdúchavala a podporovala vo svojom impériu, pôsobia dodnes, napríklad nebezpečný konflikt medzi Indiou a Pakistanom či Palestíncami a Židmi. Ostrov Cyprus sa pod kontrolu Veľkej Británie dostal v roku 1878, keď si ho Angličania prenajali od Turkov za 500 000 libier ročne. Stačí jediný pohľad na mapu, aby sme pochopili prečo – má totiž kľúčový význam pre vojenskú kontrolu východného Stredomoria. Význam tohto ostrova sa umocnil po postavení Suezského prieplavu, ktorý (samozrejme) Británia dostala pod svoju kontrolu. Ovládanie Cypru umožňovalo kontrolovať kratšiu vodnú cestu do „britského korunného klenotu“ – Indie. Už od staroveku ostrov Cyprus obývali Gréci. Keď sa však v roku 1571 stal súčasťou Osmanskej ríše, v jeho severnej časti sa začali usídľovať Turci. Ich podiel na počte obyvateľstva však nikdy nedosiahol jednu pätinu. Keď si v roku 1822 vybojovali pevninskí Gréci samostatnosť, aj ich cyperskí krajania začali túžiť po „enosis“, začlenení do gréckeho štátu.
Britská nadvláda Keď si mali po vypuknutí prvej svetovej vojny Turci zvoliť, na ktorú stranu sa pridajú, zvolili si Nemecko. Tým dali Veľkej Británii „oprávnenie“, aby zavrhla formálnu zvrchovanosť Tureckej ríše nad Cyprom a tento ostrov pripojila ako kolóniu k svojmu impériu. Treba však dodať, čo sme už ostatne naznačili, že britskí vládcovia ostrova sa snažili podporovať menšinu proti väčšine, Turkov proti Grékom. Kým v prvej fáze vojny bolo Srbsko v boji proti Rakúsko-Uhorsku úspešné, zvrat nastal v roku 1916, keď do vojny vstúpilo Bulharsko ako spojenec Nemecka. Bulharskej vláde akosi neprekážalo, že sa stala spojencom bývalého mimoriadne krutého utláčateľa svojej krajiny – Turecka. Veľká Británia začala mať záujem, aby do vojny vstúpilo Grécko, za vstup malo dostať ostrov Cyprus. No ako sa ukázalo, sľuby ostali iba sľubmi. V mierovej zmluve z roku 1923 republikánske Turecko uznalo za pánov ostrova Britov. Miestne grécke obyvateľstvo to považovalo za zradu. Vypukol konflikt, ktorý trval niekoľko desaťročí. Cyperskí Gréci používali taktiku, ktorá sa už veľa ráz osvedčila aj v iných regiónoch. Vzhľadom na veľkosť ostrova nemohli vytvoriť partizánsku armádu, tak išli cestou drobných bojových akcií – sabotáží a teroru. Po druhej svetovej vojne uznali cyperskí Gréci za svojho predstaviteľa hlavu tamojšej ortodoxnej kresťanskej cirkvi arcibiskupa Makaria III. Veľká Británia požiadavku, aby bol Cyprus spojený s Gréckom, jednoznačne odmietla. Zároveň sa akoby „náhodou“ ozvalo aj Turecko, ktoré vyhlásilo, že má na ostrov tiež svoje nároky a že ak sa Veľká Británia z ostrova stiahne, nebude môcť ostať ľahostajné k osudu tamojších Turkov.
Samostatnosť ostrova Britská správa ostrova sa dopustila osudovej chyby. Arcibiskupa Makaria zatkli a internovali na Seychelských ostrovoch. Umierneného arcibiskupa vystriedal bojovník – plukovník Grivas, ktorý proti Britom začal používať rovnakú taktiku ako Židia po druhej svetovej vojne na území Palestíny, alebo neskôr Palestínci. Obeťou teroru boli nielen britskí vojaci, ale aj Gréci podozriví z kolaborácie s Britmi, a tiež príslušníci tureckej menšiny. Popri Grivasovej organizácii EOKA čoskoro vznikla turecká bojová organizácia VOLKAN. Arcibiskup Makarios odmietal britské plány, aby sa ostrov stal kondomíniom, ktoré by spravovala nielen Veľká Británia, ale aj Grécko a Turecko. Vzhľadom na známe rozpory medzi týmito krajinami je jasné, kto by mal nakoniec posledné slovo. Makarios však prijal iný ústupok, ktorý mu nedokázali potom odpustiť grécki extrémisti – samostatnosť ostrova. Vo februári 1959 sa v Zürichu konali rokovania medzi gréckym premiérom Karamanlisom a tureckým premiérom Menderesom, ktoré neskôr pokračovali v Londýne za účasti arcibiskupa Makaria a predáka cyperských Turkov Küçüka. Rozhovory vyvrcholili podpisom dohody, že ostrov získa nezávislosť. Turecká menšina mala nielen získať 30 % mandátov v zákonodarnom zbore, ale mala platiť zásada, že žiaden zákon nebude môcť byť prijatý bez súhlasu väčšiny tureckých poslancov. Veľká Británia si vyhradila právo ponechať na ostrove vojenské základne. Samostatnosť ostrova bola vyhlásená 16. augusta 1959. Spory však pretrvávali naďalej. Tureckí a grécki politici sa nedokázali dohodnúť na efektívnom fungovaní verejnej správy. Medzi oboma menšinami začalo narastať napätie. Turci si už v 60. rokoch vytvorili paralelnú správu. Niečo podobné sa udialo na konci 20. storočia v Kosove. V júli 1974 grécka junta zinscenovala na ostrove štátny prevrat. Jeho obeťou sa mal stať arcibiskup Makarios, ktorý sa však musel uchýliť na britskú vojenskú základňu, a potom do Londýna. Plukovník Grivas a EOKA obviňovali Makaria zo zrady. Nepokoje na ostrove využilo Turecko, ktoré okupovalo jeho severnú časť. Po tureckom zásahu tamojší Turci vyhlásili samostatný štát, ktorý uznalo iba Turecko. Ostrov zostal rozdelený dodnes. Každá časť sa ale rozvíjala inak. Kým grécka časť začala prosperovať, turecká sa ocitla v izolácii a následnom ekonomickom úpadku. Medzinárodné spoločenstvo za legitímny cyperský štát uznáva iba grécku časť, ktorá sa stane aj členom EÚ. Referendum o zjednotení ostrova stroskotalo najmä preto, že tamojší Gréci požadujú možnosť slobodného návratu utečencov, čo medzinárodné spoločenstvo neakceptovalo. Keď sa Európska únia rozšíri, tento konflikt sa stane jej vnútorným problémom. Je veľká pravdepodobnosť, že spolu s ďalšími novými členmi pribudnú aj ďalšie potenciálne konflikty.
