Čo veštia jazdci Apokalypsy na začiatku 21. storočia?

Vývoj sveta v jeho súčasnej sociálno-ekonomickej a politickej podobe pod tlakom Západu vedie postupne k neodvrátiteľnému finančnému a následnému hospodárskemu úpadku, ktorý bude mať vážne politické a sociálne dôsledky.

Permanentné finančné krízy rôzneho charakteru a rozsahu sa stali bežnou súčasťou dnešnej ekonomiky. Sú zapríčinené mnohými faktormi, medzi ktorými dominuje nadmerný dlh súkromného sektoru a veľký rozsah investícií na dlh.

Množstvo peňazí, s ktorými sa reálne, ale ešte viac virtuálne, počíta, je neprimerane vysoké. Už dávno je úplne odtrhnuté od hospodárskej reality, od hmotnej produkcie a fyzickej hodnoty majetku a zakladá sa na imaginárnych finančných operáciách. Vlády sú na jednej strane tlačené k šetreniu, ale na druhej strane púšťajú do obehu stále nové a nové peniaze, pričom „matadorom“ sú v tom USA. Má sa šetriť, ale pre rast je potrebná zvýšená spotreba a tá sa už roky dosahuje len na úkor zadlžovania nielen štátov, ale aj firiem a ľudí.

A tak svet obchádza nové strašidlo. Nejde však zase o povestnú Marxovu víziu komunizmu, ale o strach z úpadku a kolapsu samotného kapitalizmu v jeho celku. Napriek kritickosti situácie sa pripúšťa, že možnosti ďalšieho fungovania kapitalizmu ešte nie sú vyčerpané, ale nikto nevie ako a dokedy.
 



Keď sa rúcajú rozprávky a mýty

Došlo ku kvalitatívnej zmene porovnateľnej s neúspechom gorbačovovskej perestrojky. „Amerika“ po znížení ratingu USA agentúrou Standard & Poors (S&P) a označení jeho výhľadu za negatívny, prestala byť bájnou „Amerikou“. Zdá sa, že hospodárska sila i kultúrna príťažlivosť USA živené „slobodnými“ médiami budú upadať. Tempo poklesu je nepredvídateľné a nedá sa vylúčiť jeho zrýchľovanie.

Pozornosti západných médií uniklo, že už na jar rating USA znížila o jeden stupeň a dala mu negatívny výhľad čínska agentúra Dagong Global Credit Rating Co. V komentári uviedla, že rozhodnutie orgánov USA zvýšiť limit štátneho dlhu ukazuje, že zadlžovanie štátu sa zvyšuje a tempá jeho rastu prevyšujú tempá rastu ekonomiky a vstupov finančných prostriedkov z daní do štátneho rozpočtu. Výsledkom je zníženie schopnosti USA obsluhovať svoj dlh.

Dlhotrvajúci úpadok bohatstva a moci USA, o ktorom píše Immanuel Wallerstein ako aj iní kritickí sociálni myslitelia, tak dostal neočakávane aj kvantitatívne, formálne vyjadrenú hmatateľnú podobu. Zatiaľ sa „stratilo“ len jedno A, ale zmena k lepšiemu sa nečrtá.

Pád socializmu v európskych štátoch prispel k tomu, že viaceré nepriaznivé tendencie vo vývoji kapitalizmu sa načas spomalili a ustúpili do pozadia. Necelé štvrťstoročie po rozpade bipolárneho usporiadania sveta sa však ukazuje, že úpadok kapitalizmu sa nezastavil.

Štáty „starého kapitalizmu“ sa dostávajú dnes do porovnateľných ekonomických a sociálnych ťažkostí, aké mali bývalé socialistické štáty. A čo je ešte horšie, zdá sa, že čím ďalej tým viac sa zužujú možnosti prekonania či odstránenia týchto ťažkostí, najmä ak nie je ochota skončiť s bezuzdnou politikou neoliberalizmu, stále silne spojenou s „reaganomikou“ a „thatcherizmom“. Nimi spustená deregulácia ekonomiky vedie k čoraz väčšej nestabilite a dostali sme sa do obdobia, pre ktoré sú podľa I. Wallersteina príznačné náhle a neustále fluktuácie vo všetkých oblastiach života. Rozprávky o dobrom a silnom kapitalizme, mýty o úspechoch trhového hospodárstva po roku 1980 a jeho bezalternatívnosti sa definitívne skončili.

Okrem iného prestalo masívne pôsobiť to, čo z bývalých socialistických štátov urobilo zaujímavý objekt pre nehumánne sociálno-ekonomické experimentovanie – možnosť privatizácie. Privatizácia a následný sociálno-ekonomický úpadok a chaos v bývalých socialistických štátoch, čo v niektorých pretrváva až dodnes, dramaticky zhoršili životnú situáciu širokých vrstiev obyvateľstva, predovšetkým zamestnancov. Na privatizácii však zbohatla nielen hŕstka domácich privatizérov veľkopodnikateľov, ale na svoje si prišli predovšetkým súkromné nadnárodné korporácie. Privatizácia prevažne výsledkov práce za socializmu navyše prispela aj k rastu západných, „liberálnodemokratických“ ekonomík, keď ich „trhy“ mohli rozvinúť aktivity v bývalých socialistických štátoch.

Občania bývalých socialistických štátov sa v dôsledku krutých sociálno-ekonomických experimentov neoliberálnych ekonómov stali „kanonenfutterom“ v nových ekonomických vojnách. Nestačilo. Globalizácia „made in USA (made in West)“ totiž neustále potrebuje nové objekty pre paľbu svojich diel, ktoré nestrieľajú so zámerom ničiť nepriateľa a získať územia ako v minulých vojnách, ale pre to, aby sa  dostali k peniazom ľudí, firiem, obcí, štátov. No teraz už sa delá globalizácie chystajú na útok aj na obyvateľstvo starých kapitalistických štátov, najmä na stredné vrstvy.

Na obzore nemožný koniec kapitalizmu?

Nezadržateľne sa blíži koniec situácie, ktorú Fredric Jameson a Slavoj Žižek (označovaný niekedy za najnebezpečnejšieho filozofa súčasnosti) ironicky charakterizovali tak, že dnes je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu. V sérii komplikácií, ktoré zďaleka nie sú prekonané, naplno prepukla neudržateľnosť a obludnosť neoliberálnej ekonomiky spojenej s globalizáciou. Onen nemožný koniec kapitalizmu sa naraz začína črtať konkrétnejšie. A tak, keď neočakávane a bez silnejšieho odporu padla moc v socialistických štátoch v priebehu niekoľkých mesiacov, nie je vylúčené zopakovanie takejto situácie aj v časti sveta, ktorá tvorí starý „dobrý“ kapitalizmus. Ak si pred 25 rokmi málokto predstavoval, že svet bude práve takým, akým je, o päť až sedem rokov môže byť zase celkom iným. Perspektívy neistoty nikoho netešia, ale treba sa na ne pripraviť individuálne i sociálne, štátne i globálne.

Pre ilustráciu komplikácií kapitalizmu možno z posledných rokov vymenovať nielen finančno-ekonomické patálie spojené aj s problémami v energetike. Sociálno-ekonomickú frustráciu Západu sprevádza tiež rast násilia, podnecovaný vojnami v Iraku, Afganistane a Líbyi (napriek rastu vojenských výdavkov sa v nich však nevíťazí) a premieta sa do nepokojov v Anglicku a Francúzsku, pravicového terorizmu v Nórsku, nespokojnosti obyvateľov Grécka s reštrikciami na ich účet a pod. Nepokoje v Londýne a ďalších anglických mestách si vyžiadali väčšie nasadenie polície, než aké bolo po atentátoch v londýnskom metre v roku 2005. Protestný potenciál v západných („starých kapitalistických“) štátoch (vrátane USA) bude narastať – najmä v dôsledku zvyšujúcich sa rozdielov medzi bohatými a chudobnými a rastu počtu frustrovaných ľudí.

Stupňujúce sa komplikácie sa globálne – bez hraníc – budú prejavovať vo zvyšovaní sociálneho napätia vnútri štátov i v medzinárodných vzťahoch, klesajúcom záujme o politiku a verejné záležitosti (v Belgicku už vyše roka nie je po voľbách nová vláda), raste sociálnej netolerantnosti, xenofóbie, rasizmu a iných sociálno-patologických fenoménov. Vývoj demografickej a environmentálnej situácie vedie k novým problémom s hladom v rozvojových krajinách. Zlých vecí je toľko a sú také nebezpečné, že mysticky uvažujúci ľudia v nich vidia aj štyroch jazdcov Apokalypsy.

Kríza teda nie je len hospodársko-finančná, ktorá údajne v podmienkach fungujúceho kapitalizmu musí po určitom čase prepuknúť a je preň prospešná, lebo vedie vraj k zániku toho, čo je choré, neschopné konkurencie a pod. Vynára sa predovšetkým hlbinný, systémový charakter krízy Západu, úzko spojený s globalizáciou, ktorá vo svojej doterajšej podobe prispievala najmä k prehlbovaniu rozdielov medzi bohatými a chudobnými ako vnútri štátov tak aj vo svete. Globalizácia mala byť faktorom (čarovným prútikom), ktorý mal svet po rozpade bipolarity zjednotiť. Dopadlo to ináč – svet sa rozdeľuje ešte viac ako v minulosti a upadá do nevídanej krízy.

Fatálna kríza globalizovaného kapitalizmu

Iste možno nájsť v podmienkach pôsobenia globalizácie aj niektoré zlepšenia v živote más, ale omnoho viac im priniesla starostí. Globalizácia ničí lokálny život a destabilizuje od miest cez veľké oblasti celé štáty, spoločnosť (svet). Vniká do problémov s prácou, bývaním a každodenným životom jednotlivcov a cez rastúce sociálne napätie v rôznych častiach spoločnosti i vo vzťahoch medzi nimi sa podieľa na stupňujúcich sa ťažkostiach v životnom prostredí atď.

A tak je oprávnené znovu zvýrazniť, že súčasné dianie znamená globálnu krízu začiatku 21. storočia a fatálnu krízu globalizovaného kapitalizmu. Vo svojich podobách sa môže ekonomicky, politicky i sociálne odlišovať v jednotlivých regiónoch či štátoch. Jej globálny charakter spočíva však v tom, že môže zasiahnuť kedykoľvek, kohokoľvek a kdekoľvek.

Systémová kríza sa dá riešiť len zmenou systému. A čím je kríza väčšia, tým väčšia musí byť zmena. A tak dochádza k špecifickému déja vu. Ak pred dvadsiatimi rokmi bolo mediálno-politickým šlágrom, že socializmus sa nedal reformovať, v podmienkach globálnej krízy začiatku 21. storočia s jej recidívami možno učiniť podobný záver aj o kapitalizme, ktorý poznáme.
Na pretras nielen v médiách a politike, ale aj v každodennom živote sa v posledných týždňoch znovu dostala otázka zostrenia krízy. Je to kríza, ktorá už v roku 2008 prekročila finančný rozmer – ten je len najnebezpečnejší pre politické a ekonomické elity, lebo im kríži koristnícke, zištné zámery, ktorých sa nechcú vzdať. Nedostatok financií (hoci aj len virtuálnych) je tým najhorším, čo môže postretnúť diletantských špekulantov, ktorí dnes ovládli svetovú ekonomiku i politiku. Nadnárodní investori či ešte abstraktnejšie trhy (so svojou neviditeľnou rukou, na konci ktorej sú však veľmi ostré pazúry) totiž môžu prežiť len za dvoch podmienok – v sebazničujúcej konkurencii, ktorá už dávno stratila svoj údajne blahodarný vplyv na fungovanie ekonomiky a v podmienkach umožňujúcich dosahovať zisky na úkor všetkého ostatného sveta. Sociálna krutosť tejto situácie je aj v tom, že pre privátny (predovšetkým finančný) sektor je jednoduchšie, pochopiteľnejšie, ale predovšetkým výhodnejšie získať od milióna spotrebiteľov po desiatich jednotkách nejakej meny (povedzme dolárov) za dlhší čas, než od jedného miliardára naraz vymámiť 10 miliónov dolárov.

Kruté prebudenie z amerického sna

Ak v roku 2008 išlo predovšetkým o problémy likvidity, v roku 2011 to je fenomén dlhovej krízy. V oboch prípadoch sa zostrenie krízovej situácie spája v prvom rade s USA. A ich reakcia je reakciou kolabujúceho hegemóna, ktorý si však svoju pozíciu nechce pripustiť – dúfajúc v zaklínadlo to big to fail. Veľká časť americkej populácie skôr či neskôr zistí, že žila vo sne. Prebudenie bude kruté. Kompromis, ktorý sa ohľadne zvýšenia limitu dlhu dosiahol v Kongrese USA, poškodí najchudobnejších obyvateľov, ale zdanenie bohatých naďalej zostalo na najnižšej úrovni za posledných 50 rokov. 

Limit dlhu USA sa od roku 1962 zvyšoval už 75-krát, ale ešte nikdy to nebolo v takej časovej tiesni a s takou mediálno-politickou dramatickosťou ako teraz, čo sa premietlo v zostrení globálnej krízy, ku ktorému prispeli aj udalosti v eurozóne. Dlh USA narástol podľa Washington Times už v prvý deň po vstúpení platnosti o zvýšení jeho limitu o 239 miliárd dolárov. Ide o jeden zo svojráznych washingtonských politicko-ekonomických rekordov, ktorý neveští nič dobré. Časť expertov predpokladá, že nové diskusie na tému dlhu s dopadmi na trhy sa začnú už po 1. októbri, kedy sa v USA začína rozpočtový rok a ďalšie 24. novembra, kedy sa má začať rozhodovať o ďalších škrtoch.

Napriek tomu si aj pri enormnej finančnej náročnosti vojen v Iraku a Afganistane, Washington, už vediac o svojich dlhových problémoch, neodpustil zapojenie do vojny proti Líbyi, ktorú forsírovali Francúzsko a Veľká Británia. Ďalšia časť politickej dohody o riešení dlhovej krízy sa však dotýka aj zníženia vojenských výdavkov o 10 percent. Ako bude vyzerať toto zníženie vojenských výdavkov USA, je zatiaľ vo hviezdach. Predpokladáme však, že sa dotkne nielen vojensko-priemyselného komplexu, ale sťaží aj vedenie vojen a presadzovanie vplyvu USA vo svete vojenskými nástrojmi.

Voči politickým a vojenským spojencom z Európy, najmä z eurozóny, sa však správa ináč. Washingtonský dolár potrebuje strhnúť aj bruselské euro do riavy neistoty, ktorá ho unáša. Makléri z Wall Street sa pokúšajú zničiť euro prostredníctvom tzv. Credit Default Swaps, čo využili aj počas krízy v roku 2008. Predpokladá sa aj nová vojna medzi hedgovými fondmi USA a európskými politikmi.

Európski bankári sa však nevedia či možno nechcú zbaviť spojenia s dolárom USA. Boja sa sveta bez doláru ako svetovej rezervnej meny? Možno to je aj oneskorený dôsledok Marshallovho plánu, ktorý síce európskym štátom po druhej svetovej vojne pomohol, ale učinil ich závislými od hospodárstva USA.

Washington preto takmer so žiarlivosťou sleduje posilňovanie hospodárskych vzťahov EÚ s Ruskom a Čínou. Čína viackrát kritizovala postup USA pri riešení ich dlhovej krízy, uvažuje o vytvorení mechanizmov ich kontroly a volá aj po vytvorení novej svetovej rezervnej meny. Aj Číne však nejde len o princíp, ale aj o to, že je najväčším veriteľom USA.

A ak otázku položíme tak, či nejde viac o krízu z nedôvery ako krízu dôvery, môžeme odpovedať, že dnes nikto nemôže veriť nikomu.

Čas búrkovej žatvy virtuálnych peňazí

Nastal čas búrkovej žatvy zo siatia veterných (virtuálnych) peňazí vydávaných na dlh. Môžeme začať vymenovávať nespočetné množstvo javov, procesov a udalostí, ktoré komplikujú život jednotlivcom, organizáciám, štátom a pod. Môžeme akokoľvek počítať percentá nezamestnanosti, rastu či poklesu HDP a iných ekonomických ukazovateľov, robiť prehľady vojen a ozbrojených konfliktov atď. a vždy dospejeme k jednému záveru.

Ten záver má sociálno-kritický charakter. Život na dlh, ktorý približuje koniec kapitalizmu, je tiež len jedným z nespočetných variantov, ktorý má doniesť predovšetkým zisky nadnárodným finančným spoločnostiam. Jednotlivec musí dať značnú časť svojich príjmov na splácanie dlhov – či už svojich, alebo firiem, ktorých výrobky kupuje, lebo tie si svoje pôžičky zakalkulujú do liberalizovanej ceny výrobku, alebo štátu, ktorému odvádza dane, lebo časť z nich ide na splácanie dlhov. Stálo by za pokus vypočítať nielen deň daňovej slobody, ktorými sa oháňajú neoliberáli, ale aj to, koľko zo svojich peňazí vydáme skutočne za kúpené výrobky či služby a koľko z ceny nákupu ide na splácanie pôžičiek rôznych subjektov, ktoré do reťazca nášho nákupu vstupujú.

Všetky pokusy vyriešiť krízu, ktorej podstata spočíva v zištnom charaktere kapitalizmu, predstavujú zatiaľ len odďaľovanie riešenia skutočných problémov bez odstránenia ich príčin. Ide len o nabratie dychu pred výstupom na ďalší kopec komplikácií. Dych kapitalizmu sa kráti a kopec, ktorý pred ním stojí, je čoraz strmší, pričom na jeho vrchol nedovidia ani najväčší neoliberálni optimisti. Ak by sa totiž malo odstrániť to, čo je v týchto podmienkach najhoršie a najväčšou príťažou, tak by to mali byť práve syntetizované neoliberálno-neokonzervatívne sily, ktoré sú spojené s globalizáciou a privádzajú svet do kopiacich sa ekonomických, politických, vojnových, sociálnych kultúrnych a iných hrôz, z ktorých, ako sa zdá pri súčasnom usporiadaní sveta, deľby moci a bohatstva v ňom, už nieto východiska.

Na nádeje na to, že USA ako vlajková loď globalizovaného kapitalizmu, sú schopné vyviesť svet z globálnej krízy, treba čo najrýchlejšie zabudnúť. Svoju rolu beznádejne stratili tým, že ignorovali problémy iných, od ktorých sú však tiež závislí. Uskutočňovali politiku, ktorá svet rozdeľovala a destabilizovala a dávajú sa jej mnohé nelichotivé prívlastky. Aj uznávaný ekonóm z USA Nouriel Roubini v posledných dňoch preto opakovane uviedol, že sa domnieva, že Karol Marx, ktorý videl v kapitalizme tendencie k vlastnému  zničeniu, mal pravdu.

Autor je vysokoškolským pedagógom

(Celkovo 3 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter