Pre tých, ktorí dvadsať rokov budovali niečo, čo sa pokladá za najväčšiu ľavicovú stranu na svete, je Lulova vláda v Brazílii skrátka frustrujúca. V čase, keď Lulova vláda završuje šiesty mesiac svojej moci, má nejeden volič pocit, že ho Robotnícka strana (PT) zradila. Veľká časť z jej prekvapujúco konzervatívnych prvkov politiky bola jasná už počas volebnej kampane, hoci si to mnohí ľavicoví voliči nevšímali. Azda verili, že konzervativizmus je len rétorikou a že ľavicová tradícia strany prevládne nad neoliberálnym pragmatickým trendom. Nanešťastie, nestalo sa tak. Konzervatívnejší ako konzervatívci PT je populárna ľavicová strana s mnohými vnútornými prúdmi – od sociálnych demokratov po trockistov. Dominantnou frakciou je tá najmiernejšia. A podľa nej ľavica a pracujúci v Brazílii nie sú dosť silní na radikálne zmeny. Stratégiou sú teda malé reformy zamerané na konsolidovanie a zlepšenie ekonomickej a politickej situácie pracujúcich, aby v budúcnosti mohli vystúpiť aj s odvážnejšími požiadavkami. Vedia, že Brazília veľmi závisí od zahraničných investícií (väčšinou špekulatívnych) a že to kladie aj ich miernym reformám limity. S týmto poznaním bolo prvou úlohou upokojiť trhy a získať dôveru zahraničných investorov. Na dôkaz, že je „seriózna“, musela PT prijať veľmi konzervatívnu agendu. Tlak trhu sa začal v skutočnosti pred rokom. Perspektíva úspechu PT spôsobila už počas volebnej kampane rozruch na trhoch a na zmiernenie krízy a oslabenie vplyvu špekulatívneho kapitálu sa musela zariadiť nová pôžička Medzinárodného menového fondu. Ten spolu s vládou dohodol obrovský 30,4-miliardový kredit (najväčšia pôžička v histórii MMF), ktorú musela podpísať nielen odchádzajúca vláda, ale aj všetci hlavní kandidáti – vrátane Lulu. A tak ešte pred víťazstvom sa Lula zaviazal MMF a jeho ultraortodoxnej makroekonomickej politike. Reforma a politika nanútená MMF Fond nanucuje rozvojovým krajinám svoje ortodoxné názory podmienkami pripojenými k dohodám. Predchádzajúca brazílska vláda i Lula samotný, ako jeden z kandidátov, súhlasili napríklad s udržaním maximálneho nadbytku (aby sa dal splácať verejný dlh) a s daňovou a dôchodkovou reformou na zníženie štátnych výdavkov a na „zvýšenie flexibility centrálneho štátneho rozpočtu“. Potreba získať dôveru trhu prinútila Lulu dobrovoľne zvýšiť nadbytok nad hodnotu určenú MMF – z 3,75, na 4,25 percenta HDP. To znamená, že ďalšie pol percento HDP, ktoré sa mohlo minúť na sociálnu politiku, sa zaplatí bankám na zvýšenie dôvery trhu! Okrem toho sa Lula zaviazal, že urobí daňovú a dôchodkovú reformu. O tej dôchodkovej by sa malo práve teraz hlasovať v Kongrese, na čo štyristotisíc zamestnancov verejného sektora odpovedalo štrajkom. Reformy berú pracujúcim ich práva, zvyšujú vek odchodu do dôchodku a znižujú im penzie. Zatiaľ čo prebieha boj o dôchodkovú reformu, daňová reforma prišla do Kongresu nespozorovaná. Má podstatne zmeniť daňovú štruktúru krajiny a, na základe dohody s MMF, má zvýšiť flexibilitu rozpočtu, a tým znížiť prostriedky určené na sociálne výdavky. Sociálne hnutia Zatiaľ čo vláda sleduje neoliberálnu agendu, sociálne hnutia sa usilujú odporovať. Okolo 60 percent pracujúcich vo verejnom sektore štrajkuje napriek štátnej propagande tvrdiacej, že práva sú „privilégiá“. Bojujú aj bezzemkovia a bezdomovci. Situácia na vidieku je napätá a korporatívne médiá robia veľa hluku o okupáciách, s ktorými začali niektoré hnutia, najmä Hnutie pracujúcich bezzemkov (MST). MST bojuje za agrárnu reformu priamou akciou. Lokalizuje a okupuje nepoužívanú pôdu a tlačí na vládu, aby ju v pozemkovej reforme vyvlastnila. Je to nočná mora majiteľov, ktorí si pôdu držia len na špekulácie. Ako v posledných dvoch mesiacoch vzrástol počet okupácií, sformovali vlastníci milície (minulý rok zomrelo v konfliktoch na vidieku 43 osôb). Mainstreamové médiá začali s veľkou kampaňou kriminalizácie MST tvrdiac, že hnutie porušuje zákony a podkopáva demokratický štát. Vláda sa k tejto rétorike ostentatívne pridala. Vyhlásila, že nebude tolerovať skupiny, ktoré porušujú zákony. Aj v mestských oblastiach používajú mnohé skupiny okupáciu na tlak na vládu, aby dala bezdomovom bývanie. Osemnásteho júla začalo tristo pracujúcich sqattovať na 42-akrovom pozemku patriacom automobilke Volkswagen. Neskôr sa k nim pripojilo sedemtisíc pracujúcich bezdomovcov. Bola to pôvodne verejná pôda, ktorú federálna vláda darovala v päťdesiatych rokoch spoločnosti, aby tam vytvorila nové pracovné miesta. Za posledné štyri roky sa pozemok nepoužíval a nielenže nevytváral nijaké pracovné miesta, samotný Volkswagen musí čeliť štrajku, keďže plánuje znižovať stavy. Čia zodpovednosť? Korporatívne médiá premenili akcie bezdomovcov a bezzemkov na vážnu sociálnu krízu. To prinútilo vládu opakovane vyhlásiť, že hnutia nemôžu používať taktiku porušujúcu zákony a že ich radikalizmus blokuje (vládnu) ľavicovú agendu. Podľa Lulu by mali robiť jediné – čakať. Zoči-voči súčasnému tlaku bohatých a mocných a sociálnych hnutí sa vláda vždy postavila na stranu statusu quo. Nestalo sa to len pri verejnom sektore, bezzemkoch a robotníkoch bez domova, no rovnako aj v prípade spotrebiteľských skupín protestujúcich proti neprimeranému rastu cien energií a telefónov, skupín alternatívnych médií protestujúcich proti zatvoreniu tisícok slobodných, komunitárnych rádiostaníc a spotrebiteľských a environmentálnych organizácií protestujúcich proti legalizácii geneticky modifikovaných potravín podporovanej firmou Monsanto a veľkými farmármi. Všetko sa to vraj dialo pre získanie politickej stability a dôvery trhov. Tieto konflikty učia sociálne hnutia, že by mali robiť to, čo bohatí robili na udržanie moci vždy – priamy nátlak. Pomaly zisťujú, že len vybudovať politickú stranu a dostať ju ku kormidlu moci nie je zaručeným riešením našich problémov. A bez silnej mobilizácie občianskej spoločnosti nikdy nezískame radikálnu zmenu, o ktorú sa usilujeme. Článok uverejnil časopis Z-Mag www.zmag.org Preložil Radovan Geist
