Čo pijeme z vlastného krčaha?

Historické fakty sú známe. Snem autonómnej Slovenskej krajiny 14. marca 1939 napoludnie odhlasoval vznik samostatného Slovenského štátu, ktorý sa až o niekoľko mesiacov neskôr, po prijatí ústavy nazýval Slovenská republika. Tento nový štát sa stal subjektom medzinárodného práva, bol uznaný mnohými štátmi, najmä európskymi. Vláda SR pristúpila k Paktu proti Kominterne a Slovensko bolo spojencom hitlerovského Nemecka. Dvadsiateho deviateho augusta 1944 antifašistické sily Slovenska, vrátane väčšiny slovenskej armády, začali povstanie proti nemeckým okupačným silám a prihlásili sa k myšlienke súžitia Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi. Slovenský štát fakticky zanikol v dôsledku bojových akcií Červenej armády, ktoré vypudili nacistické vojská z územia Slovenska. V dôsledku vojnových cieľov Spojencov, ktoré konkretizovala zmluva čs. emigračnej vlády v Londýne so Sovietskym zväzom, bola na území Slovenska obnovená Česko-Slovenská republika v hraniciach spred roku 1938. Učebnicové fakty upozorňujú na pozitívne a negatívne stránky vývoja. Pozitívom marca 1939 je pokus o existenciu vlastného národného štátu, získanie identity. Národný štát bol a ostáva významným faktorom uchovania, obrany a rozvoja národnej identity v civilizačných zoskupeniach sveta. Národy a etniká bez vlastného štátu sa v dejinách postupne asimilovali, marginalizovali či zanikli celkom. Na tomto pozitívnom zmysle vzniku štátu nič nemenia okolnosti, za akých štát vznikol. Dobre vieme, že 14. marec 1939 bol výsledkom neštandardnej situácie, efektom Hitlerovho nátlaku a samotný štát mal obmedzenú suverenitu. (Podobným spôsobom, už ako výsledok vojenských operácií, vznikol Paveličov chorvátsky štát, nezakryto fašistického charakteru). V minulosti sa stávalo, že veľmoci vytvárali (či obnovovali) štátne útvary ako výsledok svojich expanzných snáh, viď napoleonské Francúzsko alebo cárske Rusko (vznik Srbska, Bulharska po rusko-tureckej vojne 1877). Víťazné veľmoci po prvej svetovej vojne fakticky rozhodli o vzniku (či obnove) Poľska, Československa, Juhoslávie a baltických štátov. Základné negatívum Slovenskej republiky 1939 – 1945 je v tom, ako vtedajšia politická reprezentácia kormidlovala nový štát. Štát je totiž politická forma, štruktúrny model. Je to nádoba, džbán, do ktorého môžeme naliať kvalitné víno alebo skazonosnú otravu. V zahraničnopolitickej oblasti bolo Slovensko satelitom nacistického Nemecka, pripojilo sa k agresívnej vojne. Ani na prahu porážky sa slovenská politická garnitúra nedokázala odpútať od Hitlera, a tak zachrániť slovenskú štátnosť pre budúcnosť. Bulharský cár Boris odmietol zásahy proti Židom a účasť vo vojenských operáciách. Horthy sa pokúsil o separátny mier so Sovietskym zväzom, rumunský kráľ Michal dal zatknúť Antonesca a obrátil rumunskú armádu proti Nemcom. Fínsky prezident uzavrel prímerie so Sovietmi. Prezident a vláda SR nič takého nedokázali (Čatlošov pokus sa nepodaril). Záchrana cti slovenského národa za druhej svetovej vojny sa stala vecou ľudí Slovenského národného povstania. Boj proti povstalcom, povolanie cudzej armády proti vlastnej armáde a vlastným občanom, to bolo rekviem zániku štátu, ktorý sa za múdrejšej politiky mohol transformovať na štát nový, demokratický. Vo vnútornej politike hlavným zločinom ostáva aktívna účasť na deportáciách Židov, ako bodka za systematickým zbavovaním občianskych práv širokej skupiny občanov SR. Slovensko bolo jediným Nemcami vojensky neobsadeným štátom, ktorý vlastnou vládou a snemom kodifikoval tieto opatrenia. Ostatné podrobené štáty (napr. Dánsko) alebo spojenecké štáty (napr. Bulharsko) tak odmietli urobiť a zachovali si česť. Mnohonásobne rozsiahlejšie deportácie Židov napr. z Maďarska sa totiž uskutočnili až po vojenskej okupácii Maďarska nacistami (po marci 1944). Tieto nespochybniteľné hriechy na vrube slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945, žiaľ, prekryli aj mnohé pozitíva, ktoré priniesla existencia mladého štátu v rokoch vojny. Myslím tu predovšetkým na výrazný ekonomický rozvoj (rast priemyslu, plná zamestnanosť, pevnosť slovenskej meny, rozvoj infraštruktúry: dopravná sieť, elektrifikácia obcí, rádiofonizácia). Nepochybný bol aj rozvoj vzdelania a kultúry, pomerná tolerancia režimu voči osobnostiam antirežimového zamerania (viď priateľstvá Mach – Novomeský a pod.). Slovenskí ľudia získali neoceniteľnú skúsenosť pri riadení štátu v zložitých vojnových podmienkach. Slovensko nadobudlo vedomie identity. Vstupovalo do obnoveného česko-slovenského štátneho zväzku oveľa sebavedomejšie. Štrnásty marec 1939 je pre mňa dňom, pri ktorom by sme si mali uvedomiť všetky pozitíva a negatíva pokusu o vlastný štát v rokoch 1939 – 1945 a poučiť sa z nich. Národný štát ostáva aj v epoche integrácie a globalizácie dôležitým faktorom prežitia národa a jeho materiálnej a duchovnej kapacity. Ide len o „maličkosť“: Aký je tento štát, akí kvalitní sú jeho občania a akej elite zverujú svoju suverenitu. Vlastný štát je krčahom, z ktorého by sme mali piť len dobrý a životodarný nápoj. Autor je spisovateľ