Ostrava je mestom na okraji nielen svojou polohou, ale vďaka komplikovanej doprave stojí aj mimo hlavného záujmu divadelných kritikov a teoretikov.
Divadelníci sa tu preto pred piatimi rokmi rozhodli usporiadať festival ostravských činoherných divadiel OST RA VAR, aby svoju tvorbu priblížili znalcom zo vzdialenejších končín Česka a spoznali ich odborný názor a hodnotenie. Na tohtoročný festival (7. – 11. marca) pozvali aj zahraničných hostí z Poľska a Slovenska.
Periférne divadlo na periférii
Aj na maličkej scéne Divadelní společnosti Aréna vznikajú inscenácie pôsobiace na každého z divákov osobitým spôsobom. Jednou z nich je Prorok Ilja od Tadeusza Słobodzianka v réžii, preklade a s výpravou Janusza Klinszu. Text hovorí o ľuďoch z lazov na pomedzí Poľska a Bieloruska, ktorí sa vydajú za božím mužom Iljom, aby ho ukrižovali, a tak posvätili kríž, ktorý bude chrániť dedinu pred diablom.
Z inscenácie dýcha hlboká úcta voči textu a divákovi, ktorému sa ničím nezalieča, nestojí o jeho bláznivý smiech, a pritom si ho nadovšetko váži tým, že všetky súčasti scénického sveta zostávajú vždy zrozumiteľné, hovoria o rovnakom príbehu, smerujú k jednému posolstvu.
Aj malí a menší chodia do divadla
Divadelná spoločnosť Petra Bezruča sa systematicky venuje vytváraniu predstavení aj pre deti. Pre najmenších je určený muzikál Kocourek Modroočko. Keď kocúrik vyrastie, niekedy sa z neho stane tiger. Tak je to v divadle „u Bezručů“, kde pre staršie deti hrajú muzikál Tracyho tygr na motívy novely Williama Saroyana. Zhodou okolností sa témou festivalu stalo zbližovanie muža a ženy. Takmer všetky inscenácie sa priamo či nepriamo potýkali s láskou a partnerstvom. Rovnako je to v Lorcovej Bernarde režiséra Josefa Janíka a herečiek „od Bezručů“. Režisér herečky doslova rozbláznil a tie behali po scéne za príšerných zvukov podpätkov dopadajúcich na dosky podlahy. Dcéry obmedzované v pohybe svojou matkou v ostravskej inscenácii voľne vybiehajú na dvor, ignorujú všetky zákazy, a tak tragický koniec príbehu, kde do života osamelých žien zasiahne láska k mužovi, divákom neotrasie, ale vníma ho ako prirodzený dôsledok pomýlenej sadistickej výchovy.
Načo v súčasnosti klasiku?
Čechov, Gogoľ, Rostand sú klasikmi drámy, ktorí už desaťročia skúšajú kvality divadelníkov na celom svete. Moravskoslezské divadlo v Ostrave nie je žiadnou výnimkou. Gogoľova Ženitba na scéne Jiřího Mirona v réžii Zdeňka Kaloča a dramaturgii Alice Taussikovej bola značne zosúčasnená. Scéna nepredstavuje kupcovský dom v Rusku, ale neurčitú domácnosť v Čechách v období od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť.
Z veľkého milostného citu, ktorým zahorel Cyrano v Divadle Jiřího Mirona, zostala len nostalgická spomienka utopená v záplave chladného železa dvoch obrovských kontajnerov, ktoré vypĺňali priestor scény. Ľúbostný cit zahatilo pobehovanie po javisku (herci a režiséri v Ostrave všeobecne dávajú prednosť poklusu pred chodením, skákaniu pred kráčaním a agresivite pred citom). Nedôsledná práca s veršom, na ktorú, ako priznal predstaviteľ Cyrana Jan Fišar vo festivalovom denníku, nemali herci dostatok času, vytvárala dojem ochotníckeho predstavenia. Cyranova smrť v zlom nasvietení asi malého počtu reflektorov na také veľké javisko stratí akýkoľvek tragický rozmer a citový náboj je len povinným a očakávaným zakončením.
Dva zbytočné úlety
Národní divadlo Moravskoslezské Ostrava si môže dovoliť aj výstrelky. Režisér Radovan Lipus a dramaturg Marek Pivovar poskladali happeningové predstavenie založené na hereckej improvizácii, nepoznaní textu a kontakte s publikom. Pôvodne bolo predstavenie Dobře naložené václavky súčasťou Podzimních dnů kultury, kde malo upozorniť na schátralý stav svätováclavského kostola v Ostrave a zachrániť ho. Nie je však isté, na koho zbierka najhorších vulgarizmov zapôsobí a vyvolá v ňom ušľachtilé náboženské city či úsilie pomôcť viere a jej svätostánku.
Tři muži na čundru a černý les v réžii Ondreja Spišáka sú dramatizáciou románu Jerome Klapka Jeromeho. Krátke komické poviedky sú pospájané do pseudorománu motívom cesty – čundru troch mužov, ktorí sa rozhodli vzdialiť od manželiek a tak ozvláštniť svoj nudný rodinný život. Ideovým poslaním inscenácie je „nadčasová“ sentencia: čím dlhší čunder, tým pevnejšie manželstvo. K záverečnému posolstvu sa dopracujeme po troch hodinách neopodstatnených a nemotivovaných komických, nedokonalo groteskných výstupov pospájaných rozprávaním autora príbehu.
Aká divadelná veda, také divadlo…
Povedal pán Jiří Štefanides pre festivalový denník o dôležitosti teatrológie. Jeho výrok vytvoril v očiach nezainteresovaných divákov zo zahraničia alarmujúcu paralelu medzi zhliadnutými predstaveniami a seminármi, na ktorých sme inscenácie spoločne rozoberali. Za hlavný problém súčasného divadla sme označili úplnú absenciu nových nápadov a osobitého chápania sveta na úrovni dramaturgie. V Ostrave navyše dramaturgom chýba odvaha zasahovať do textu. Divadelníci zotrvávajú na pozíciách štrukturalizmu spred tridsiatich-štyridsiatich rokov, zabúdajú, že semiotika za posledné desaťročia výrazne poznačila prácu s významom na všetkých úrovniach inscenácie.
Scénografiu, hudbu, kostým a dokonca aj herectvo považujú iba za znaky, ktoré prvoplánovo reprezentujú nejakú skutočnosť, nezaoberajú sa významom, ani jeho možnou zmenou či nadstavbou. Tým sa herci stávajú len sprostredkovateľmi textu, scéna a hudba iba náznakmi možnej atmosféry a topografického zakotvenia. S hrôzou sme na seminároch zistili, že najstaršia generácia českých teatrológov zastáva rovnaké teoretické východiská.
Zaujímavé boli reakcie českých študentov, ktorí – na rozdiel od svojich pedagógov – pozorovali zmenu a budovanie významu, hodnotili inscenačné postupy bez toho, aby sa vychvaľovali obrovským počtom podobných inscenácii, ktoré videli a o ktorých vo svojom živote počuli.
Účasť na festivalovom dianí piateho ročníka OST RA VAR nás prinútila prehodnotiť kritické pohľady na slovenské divadlo, jeho hercov, dramaturgov, režisérov a najmä scénografov, ktorých prácu musíme po tejto skúsenosti vidieť v inom česko-slovenskom svetle.
Autor (1975) je filológ
